„Mala si pravdu, je to nádherné. A samozrejme musím súhlasiť, že sa oplatilo počkať na tmu. Je to super vidieť mesto celé vysvietené,“ usmial sa a napravil jej šál, aby jej vločky nepadali na krk.
Usmiala sa. Podišla k nemu a objala ho. Objímali sa dlho. Milovala byť v jeho náručí. Neexistovalo nič iné, len jeho vôňa. Objatie povolilo. Ich tváre boli od seba len pár centimetrov a ona to už nemohla vydržať.
„Môžem ťa pobozkať? Prosím...,“ šepla potichu.
Usmial sa a nepovedal nič. Priblížila sa perami k tým jeho. Ani sa nepohol. Zavrela oči a priložila svoje ústa na jeho. Celé telo jej mrazilo od zimy, no na perách mala oheň. Zhlboka sa nadýchla a túžila, aby tá chvíľa trvala večne. Aby sa už nikdy nemusela pýtať, či môže, chcela mať tie pery a celého jeho iba pre seba. Keď si opäť hľadeli do očí, cítila sa tak zvláštne. Na jednej strane radosť a láska, na druhej strach. Čo povie on? „Ľúbim ťa,“ zašepkal. Alebo sa jej to len zdalo? Bolo to naozaj presne tak ako si vysnívala mnoho mesiacov pred tým? Objal ju. Držal ju jemne a predsa vedela, že v jeho objatí sa jej nič nemôže stať. Cítila, že on je tá osoba, ktorú hľadá už niekoľko rokov. Niekto, komu by sa dokázala otvoriť. Pred kým by nechcela skrývať svoje trápenia a skutočné pocity. Pred kým by nemusela nosiť masku dokonalého dievčaťa. On by ju neodsudzoval. On by ju chápal. Ale...miloval by ju?
„Prepáč, ale vieš ako to je,“ odtiahol sa a ospravedlňujúco sa usmial.
„Viem, ty prepáč,“ usmiala sa aj ona.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár