Teda doteraz,teraz ste ten poklad objavili-tajomstvo,tak tajomné,až to láka podstúpiť riziká-duša celej izby bola v jednom zošite.
Stremson však nikdy nikomu nepovedal o tomto zošite-nebol dôvod.
Do poslednej chvíľe veril tomu,že o jeho tajomstve vedia len steny v izbe,jeho posteľ a okno-jedine okno vedelo presne,kde je ukrytý jeho zošit.Nosilo ho vo svojich jazvách po nájazdoch nepriateľov zo studeného frontu,ktorý rok,čo rok smeroval od západu,a ešte veľa rokov potom bude.Farba,ktorá z neho robila sčasti majiteľa domu,dávno zmizla,len kde-tu bol ešte náznak,že skutočne to bol spolumajiteľ domu-mladý,odvážny bojovať proti chladnému,tak nákazlivému kašlu samotného nepriateľa.
No už to bol starec,starý,jeho kostra sa mohla rozpadnúť každým zlomkom sekundy,čo nepriateľ číhal za ktorýmsi stromom,čo dedinou,mestom alebo bol rovno za rohom.
Zima hrala v tú noc svoju malú nočnú hudbu pre mesto,ked Stremson zaspával na svojej posteli,o čosi čipernejšej než manzardové okno,ktoré práve teraz bojovalo so svojím nepriateľom,sčasti tam von a sčasti tu dnu.Posteľ mu nemala veru čo závidieť,až na jednu maličkosť,no tá bola pre ňu tajomstvom,nikdy to nikomu nevyzradí.
V jeho tele bol další svet,slepo veril tomu,že je to len systém riadený kodmi jeho DNA,že kvôli nim umrie a kvôli nim sa bude v živote trápiť až sa mu niečo prihodí.
Stremson nebol tak starý ako manzardové okno,cez ktoré sa vždy díval pred spaním,vrážťal mu do tváre-hoci o tom nevedel-všetko čo mal na jazyku,na duši aj na srdci.Poväčšine to boli Stremsonove útrapy-umieral-vedel to,ale nechcel ísť na operáciu,nechcel zasahovať do svojho vopred určeného niekoľkomiestneho kodu vo svojom tele a porušiť celý systém,napriek tomu,že vedel,že aj tak sa poruší,skôr či neskôr,ale pár miest z jeho KODU žIVOTA určite zmizne(postupne dôjde k úplnemu zániku číselných kombinácii,lebo nakoniec ostane len jedno číslo,cifra,ktorá bude večná,cifra jeho smrti).Nevedel kedy,nevedel ako.
V tú noc,bol k oknu otočeý tak,ako by sa chcel každú chvíľu otočiť,utiecť odtiaľ a viac sa nevrátiť.Na druhej strane sa zdalo,že pozorne počúva šepot okna,jeho nezrozumiteľné,miestami dych vyrážajúc
pasáže,ktoré vyplňali ticho samotného Stremsona.
A potom nakoniec Stremson vydal zo seba...
-Mám tridsať osem
A bolo ticho,nikto a nič ho v tom nemohol utvrdiť,napriek skutočnosti,že mal 38.Ak by ste v tej chvíli stáli za ním,videli by ste len jeho zarastenú tvár,presnejšie bradu(zarastenú tvár mávajú len vlčí muži),pestovanú bradu,ktorá sa perfektne hodila ku krku,ktorý bol kedysi z polovice v dôvernom styku s golierom hodvábnej košele,ktorú nosieval do svojej milovanej práce,predtým než ho sschmatla do svojich pazurov ruka náhody a nedala mu miesto radosti,len veľkú kopu starostí.
-Doteraz si spomínam na to,ako som to povedal nahlas,prvýkrát len sám sebe-THOM,JE TO RAKOVINA-aj tak ma to zložilo,nedokázal som sa nad tým povzniesť,napriek tomu,že som sa o to pokúšal...
Kdesi vonku,za oknom začul kastanety-zvláštne-kastanety uprostred noci,v takej zime,navyše nikde nebola ani noha.Vtedy sa mu v hlave vybavila jedna skladba,kde práve hrali kastanety.Milovali ich,napriek tomu,že ich nemal,ked ich počul mal chuť žiť,dávali mu zvláštnu dávku odvahy bojovať s vlastným osudom.
Opantaný kastanetmi unavený padol na posteľ a zomrel.S falošnými aj pravými slzami stekajúcimi po jeho pestovanej brade.
Ostal na nej celú noc,a bol by tam azda aj další deň.lebo posledný mesiac sa natoľko izoloval od vonkajšieho sveta,že k sebe napustil nikoho,a sám nikam nevyšiel(šťastie,že mama mu poslala naposledy zásoby na celú zimu,aj ked vedela,že veľa toho nezje).Snad umrel od vyčarpania,lebo už tretiu noc nespal.Alebo bol vyhladovaný,lebo už dva dni nič nejedol,zdalo by sa,že ani nepil,alebo ho jeho vlastný životný kod zradil,práve vtedy ked kastanety hrali jeho skladbu...
NEVEDNO prečo sa to stalo,no ešte počas toho,ako čítate tento riadok tam THOM ležal,na tvári mal blažený výraz,jeho ruky spočinuli na dlážke izby.Vtedy aj druhá tvár postele,tá spodná plakala,a ľutovala,že viac na nej nespočinie jeho telo.
Celá izba ho milovala,hoci nemala tvár,ani rozum,dokonca ani srdce-okrem toho Stremsonovho-atmosfera aká v nej vládla bola jasným dôkazom.
No Stremson ju občas nenávidel,najmä vtedy ked ležal na tej posteli,pokúšal sa zaspať,lebo mu bolo hrozne,a namiesto toho aby ho posteľ uspala,ho ešte väčšmi znervozňovala
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
mixelle
19. 1.januára 2008 11:24
celkom pekné.. trošku sa v tom nevyznám ale to len preto, že som oslabená antibiotikami.. inak naozaj krásne
2
toto sa ti strasne podarilo ... je to brutal podarene ... vidis hovorila som ti ze daco take nanpis si v tom skutocne dobry ... pis dalej take texty
Napíš svoj komentár