Vlk a oheň

Bojovali sme už dlhé hodiny. Zatiaľ čo ja som siahala na dno svojich síl, ty si nebol zjavne ani trochu unavený. Aj keď moje telo bolo posiate krvavými ranami, zatiaľ čo ty si na sebe nemal jediný škrabanec, nemohla som sa vzdať, volila by som radšej smrť, ako znášať tú hanbu a potupu. Stála som na konári listnatého stromu a lapala po dychu, ty si stál opretý o kmeň a na tvári sa ti pohrával víťazoslávny úsmev. Bolo mi jasné, že ak niečo rýchlo nevymyslím, nastane môj koniec. Nechcem zomrieť rukou špinavého Kanhu.
Pomalým krokom si sa vybral smerom ku mne, svojim ľahostajným a nenúteným výrazom si ma privádzal do zúfalstva. Musela som niečo spraviť, siahla som na dno svojich síl, odrazila som sa od konára vo výskoku som po tebe vrhla dva šurikeny, tým si sa bez mihnutia oka vyhol, oboma rukami som zovrela rukoväť mojej katany ale v tej chvíli si zmizol a zjavil sa mi za mojím chrbtom. Úderom do šije si ma zrazil k zemi. Katana mi vypadla z ruky, chcela som sa za ňou načiahnuť ale cítila som ako si ma chytil za golier, surovo prinútil vstať a pritlačil o kmeň stromu.
-„Cítim Sarayskú krv a strácaš ju. Dcéra samotného veľkého Dazona, kto by to povedal, že práve ty budeš hanbou svojho klanu.“
-„Zabijem ťa! “, zaznela moja odpoveď aj napriek tomu, že situácia v akej som sa nachádzala mi nedovoľovala vyriecť také slová. Smial si sa mi podlo do tváre, a mňa zachvátila zúrivosť, zúrivosť, ktorá robila so mňa zviera, chcela som ho za každú cenu zabiť, roztrhať na márne kúsky a zoškriabať z tváre ten jeho úsmev.

Začala som sa zmietať a kričať, silné zovretie mi však nedovoľovalo sa ani len pohnúť, bezvládne som ovisla v tvojich rukách. V rukách špinavého Kanhu.

-„Myslela si, že ma zabiješ, tvojimi chabými pokusmi? Si hanbou vášho rodu...nezaslúžiš si žiť, preto ťa nechám na žive, to bude pre teba najväčší trest ! “
-„Nikdy! “, zašepkám svoju odpoveď a začnem odriekavať vyvolávanie vlčieho démona, a prosiť ho o uvoľnenie svojej duše z tela. Vedel čo mám v úmysle, chytil mi za bradu a zdvihol tak vysoko až som videla na oblohu.

-„Môžeš si posledný krát zavyť na mesiac, potom už budeš vyť len od bolesti. “
Cítim ako mi zovrelo hrdlo, nedokázala som zo seba vydať ani hlásku, nedokázala som odporovať, len bezradne čakať čo sa udeje. Chytiac ma za vlasy si ma prinútil aby som sa mu pozrela do očí, zbadala som v nich oheň, oheň pred ktorým mali vlci, vždy prirodzený a rešpekt.

Výraz aký si mal na tvári ma zaplavil strachom, slová, ktoré vyriekol hrôzou.
-„Skrotím ťa! “

 Záchod

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu