„Ahoj zlatko. Čo si robila?“ hľadel na mňa prekvapene.
„Nič. Prečo?“
Prešiel mi rukou po líci: „máš tu otlačený atrament.“
„Ale...len som písala knihu báji a strašidelných príbehov.“
„Takže ty to vážne píšeš?“ šiel ďalej.
„Ach tak.... poslala ťa Lily?“
„Nie neposlala. Bol som u nich a povedala mi o tom tvojom šialenom nápade. Nemôžeš im otvorene rozdávať knihu, alebo príručku ako sa chrániť.“
„Prečo? Oni nevedia, že to naozaj existuje.“
Povzdychol si a chytil ma za ruky: „daj si povedať.“
„Pozri.... musím niečo spraviť. Je mi na zvracanie z toho čo sa tu deje.“
Pustil ma a došiel k stolu. Vzal jeden pergamen a čítal. Potom na mňa pozrel: „to myslíš vážne? Preskočilo ti? Tým, že im dáš toto dávaš aj návod smrťožrútom ako ich strašiť až k smrti.“
Hľadela som na neho. Uvažovala som: „to ma nenapadlo....“
Položil papier: „vieš prečo? Lebo toto si celá ty. Pojašená Nena. Treba aj rozmýšľať.“
„Prosím?“ prekrížila som si ruky na hrudi,“ ja som pojašená?“
„Vieš ako to myslím.“
„Nie neviem. Len sa snažím pomôcť ako len môžem. A môj priateľ ma nepodporuje, ale hovorí, že som šialená.“
„Poď sem,“ chytil ma za ruku a pritiahol si ma. Objal ma. Ja som nereagovala,“ musíš priznať, že si niekedy pojašená. Ale to je na tebe to dobre. A práve to na tebe tak milujem. Ale sme vo vojne a treba tu uvažovať s chladnou hlavou. No tak.... prepáč. Dobre?“ pohladil ma.
„Dobre...prepáč máš pravdu,“ stisla som ho v objatí,“ konečne si prišiel. Chýbal si mi.“
„Aj ty mne. Veľmi,“ bozkal ma. Po chvíli sme sa rozvášnili.
„Vieš, že máš stále špinavú tvár?“ smial sa.
„Umyješ mi to?“ chytila som ho za boky,“ a chcela som sa aj sprchovať.“
Pobozkal ma na krk: „tak ťa rovno umyjem celú.“
„Som za,“ usmievala som sa a šli sme hore.
O pol roka:
Utekala som k Lily. Dostala som od nej odkaz. Sovou. To bol znak, že kašľala na bezpečnosť a potrebovala so mnou okamžite hovoriť. Zabúchala som na dvere. Otvorila mi a rýchlo zatvorila.
„Ahoj. Čo je?“ nechápala som.
„Poď sem,“ šla do kuchyne. Cestou som na chodbe zbadala kufre. Čo sa to do riti deje? V kuchyni sedeli James a Sirius.
„Čo sa to deje?“ šokovane som na nich hľadela.
„Niekto nás zradil. Musíme sa zas sťahovať.“
„Čo?“ sadla som si k stolu,“ veď o tomto mieste vie len rád. A odkedy po vás ide Voldemort, práveže vás strážime čo najviac.“
„Veď práve... rád. Ak je niekto z rádu špión, to, že nás chránite je práveže to najhoršie,“ povedal James.
„V ráde sú ľudia, ktorí by radšej zomreli ako by vás mali zradiť.“
„Jeden pravdepodobne chce ich smrť,“ vysvetlil Sirius.
„Neverím.“
„Myslíme si, že včera nás sledoval nejaký smrťožrút,“ vyšlo z Lily.
„Pozrite.... od rádu to určite nemajú.“
„Ale my máme podozrenie,“ pošepkal James. Pozrela som mu do očí.
„Kto?“
Chvíľu bolo ticho. Odvrátil odo mňa pohľad.
„Dobre. Poviem to ja keď nechcete vy. Myslíme si, že špión je Remus,“ na jeden nádych vysypala Lily.
„Prosím? Podozrievate Remusa? To vám šibe,“ smiala som sa.
„Nikdy nie je s nami. Odchádza na celé týždne. A správa sa čudne,“ vykoktal sa Sirius.
„Nie. On by vás nikdy nezradil.“
„Teraz myslíš nás, či teba?“ spýtala sa Lily.
Hľadela som na ňu a nevedela čo povedať. Chcelo sa mi plakať.
„To nemôžete myslieť vážne.“
„Nikto iný nám nevychádza. Takže, idem hore po Harryho a odchádzame,“ povedala Lily a šla hore. Hľadela som za ňou. Nie. To nie.
„Ani ja som si to nechcel pripustiť,“ priznal James keď sa postavil.
„Ľúbim ho. Viem, že by to nespravil.“
„Ako myslíš. Keď sa presťahujú, dám ti adresu kde sú. Budem strážcom tajomstva,“ povedal Sirius.
Prikývla som. Lily zišla dole s Harrym. Usmiala som sa a vzala si ho na ruky.
„Rýchlo rastie. Závidím mu. Nemá nijaké problémy,“ dala som mu pusu na čelo.
„Neboj, čoskoro prídeš za nami,“ usmiala sa Lily.
Rozlúčila som sa s nimi a šla domov. Bolo to hrozné. Nechcelo sa mi tomu o Remusovi veriť. Nie. On nikdy! Keď som tak prišla domov, zavesila som si bundu a niečo započula. Schytila som poriadne prútik a niekto bol v mojej spálni. Opatrne som vošla. Stála tam žena a niečo hľadala v mojom stole.
„Expeliarmus!“ skríkla som a hneď som držala jej prútik. Hľadela na mňa s dlhými čiernymi vlasmi s výrazom šialenca a usmievala sa najsamoľúbejším úsmevom aký som kedy videla.
„Takže Bella, čo tu chceš?“ usmievala som sa tiež. Mala som predsa jej prútik.
„Takže ty ma poznáš....o pravdaže...kto by už mňa nepoznal?“ podišla bližšie,“ však Nena?“
„Odkiaľ ma poznáš?“ nechápala som prekvapene. Nebola som vôbec až taká známa. Možno v nemocnici.
„Vieš čo moja milá? Dohodnime sa. Daj mi tú tvoju knihu a ja ťa nechám na pokoji.“
Rozosmiala som sa: „a ako mi chceš ublížiť? Škaredosťou? Jedine tým.“
Úsmev jej klesol a nastúpila zlosť: „nechci ma naštvať. Doteraz som bola ohľaduplná...“
Opäť som sa rozosmiala: „ohľaduplná? Nebuď smiešna. A ako ma chceš premôcť keď ja mám tvoj prútik?“
„Takto,“ ozvalo sa za mnou a už som nevnímala nič. Len sa mi zahmlilo pred očami.
Keď som sa zas prebudila, ležala som na studenej zemi. Prebudila som sa od zimy. Nič som nevidela len cítila tvrdú kamennú zem. Posadila som sa a uvedomila si, že som niekde zatvorená.
„Je tu niekto?“ snažila som sa v tej tme zaostriť. Nič.
Začula som, že niekto ide ku mne. Odstúpila som a otvorili sa mreže. Vo svetle som zbadala Narcissu.
„Poď.“
„Nejdem,“ vzdorovala som.
„Ale ideš,“ zdvihla prútik a prešla mnou neskutočná bolesť. Po minúte som prestala vzdorovať a šla hore. Zaviedla ma do väčšej miestnosti. Už tam bol aj koberec. V strede stála stolička a v kreslách sedeli Bella a Lucius. Zbledla som. Už teraz dosť vyšťavená som vedela, že to nedopadne dobre. Narcissa do mňa drgla a spadla som na stoličku v strede. Hľadela som pred seba do zeme. Zbadala som ženské topánky druhej osoby. Bellatrix.
„Takže...zrejme vieš prečo si tu a prečo máš toľké šťastie, že žiješ.“
„Lebo ste blbci,“ pošepkala som.
„Prosím? Pozri sa na mňa!“
Ani ma nehlo. Hľadela som do zeme. Chytila ma za bradu a tak potiahla hore, že mi skoro zlomila sánku. Ešte stlačila.
„Prosím?!“ skríkla.
„Nepoviem vám nič,“ povedala som aj keď mi stiekla slza.
„Ale povieš... prv sa spýtame na jednu vec...kde je tá tvoja rozprávková kniha?!“
„Nechápem odkiaľ o nej viete no nepoviem.“
Pustila ma. Usmiala sa mi priamo do očí a zdvihla prútik: „crucio!“
Zavyla som od bolesti a vyšli mi ďalšie slzy.
„Kde je tá kniha?!“
„Načo vám je?!“
„Aby si ju nedala muklom! Taká drzosť!“ kričala až mi praskali bubienky.
„Ale ja ju nechcem vydať.“
„Prečo sa potom dostalo von prvé tlačivo?!“ vzala niečo z kresla a ukázala mi knihu.
OBRANA PRED ZLOM PRE NIČ NETUŠIACICH
AUTOR: JA PRE VÁS.
To bolo úžasné. To meno autora. To ma vôbec nenapadlo.
„Počkať, ale ja som to nevydala...“
Bella mi dala takú facku, že som spadla zo stoličky a vybilo mi dych. Chvíľu som sa nemohla nadýchnuť.
„Neklam! Myslíš si, že keď sa nepodpíšeš, že na to neprídeme?!“
„Ja som to nevydala!“
Zdvihla prútik: „Crucio!“
Zvíjala som sa a kričala od bolesti.
„Bella prestaň. Vieš čo sa stalo Longbottoncom. Musíme z nej dostať informácie,“ postavil sa Lucius a mávol prútikom. Hneď som bola na stoličke.
„Pozri, potrebujeme všetky zvyšné výtlačky. Takže láskavo vyklop kde sú.“
„Ale ja to nemám. Všetko som dávno vyhodila. To som si len tak napísala,“ vzlykala som a plakala.
„A kto by to mohol vydať?“
„Ja nev....,“ niečo ma napadlo,“ odkiaľ viete, že tú knihu som napísala ja?“
„To nie je tvoja starosť,“ uškrnul sa. Vážne je u nás špión. A to konkrétne medzi mnou, Jamesom, Lily a Remusom.... jedine im som to vravela...rozplakala som sa. Remus ma zapredal? Ale kto to vydal? Nič som nechápala.
„Ja vážne ničomu nechápem. Neviem. Ja nemám nijakú kópiu!“
„Kašlite na tú sprostú knihu! Poďme k Potterovcom!“ odstrčila ho Bella,“ kde sú?!“ znovu na mňa skríkla.
„Zas neviem!“
„Nechci nás nahnevať! Kde sú?!“ dala mi ďalšiu facku.
„Ja nie som strážcom tajomstva! Neviem!“
Zdvihla prútík a začalo mi sťahovať hrdlo. Nemohla som dýchať. Dusila som sa. Keď som bola bordová, povolila.
„Ja vážne neviem,“ plakala som.
Týrali ma pol dňa až som celá zničená na pokraji smrti neskončila zas na studenej zemi zatvorená ako zviera. Takto to šlo dva týždne. Nikdy som neprežívala takéto muky. A to nehovoriac o psychických pri predstave, že toto sa deje kvôli Remusovi. Zradil ma. Nás. Keď som už od týrania odpadávala do bezvedomia, pri živote ma držala nenávisť voči Remusovi.
„Prečo ju nezabijeme?“ spýtala sa Bella Luciusa keď zo mňa už vážne nemali čo vytiahnuť.
„Čo ak ešte stále niečo vie? Je to kamarátka Potterovcov.“
„Vie hovno! Zab...“
Vtom vtrhla dnu Narcissa.
„Zabili ho!“ skríkla,“ je mŕtvy.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
martusqa49
27. 8.augusta 2012 20:23
Takéto príbehy budem mať vždy rada
Napíš svoj komentár