Chvíľu bola tma a ticho. Začula som šokované hlasy a neskutočne rýchlo sa postavila. Zatočila sa mi hlava znova, no stihla som sa oprieť o stenu a zhlboka som sa nadýchla.
Usmiala som sa na ľudí, zamrmlala, že som v poriadku a naďalej rozmýšľala, že čo to do pekla malo znamenať?!
Po páde som stále mala pocit, že duša nepatrí k mozgu, mozog do hlavy, oči vidia cudzie prsty, trasúce sa v šere. Snažila som sa neplakať a triasť sa potichšie. Z posledných síl som urobila pár krokov na lavičku. Svet sa obracal naruby, videla som peklo, nebo, tunel, na ktorom konci svietilo oslepujúce svetlo. Ale to všetko boli len spomienky, ktoré mi vyskakovali pred zavreté viečka a nevedeli opustiť moju myseľ.
Exla som príliš veľa zloby. Mojej, tvojej, jeho, jej. A či našej, vašej, ich. Pomaly mi prestávali tiecť nečujné slzy po lícach a zostrovali vnemy. Počula som zvoniť telefón, videla som od blata špinavé prsty, cítila chlad za nechtami, oziabali ma uši, do ktorých fúkal nepríjemne dobiedzavý novembrový severák. Mala som sucho v ústach a mokro v očiach.
Ono to nič nebolo. Len som to príliš zahustila šerými pocitmi. Cítim sa ako veľryba, čo nevie nájsť ten správny prúd. Ležiac uprostred črepín a byť tým, ktorého Sparťania vybrali za zradcu. No to nie vždy. Len keď sa strácam v blate.
Vraj mám iba málo železa. Chcelo by to ešte trochu chladu, nech mi skovovie srdce.
A zocelí sa duša.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
3
to je hrozné, čo som pociťovala takto pred rokom!
Čas tak strašne strašne strašne uteká pred ľuďmi a ja sa mu ani nečudujem...
Čas tak strašne strašne strašne uteká pred ľuďmi a ja sa mu ani nečudujem...
Napíš svoj komentár
Mali by sme olizovať klince