Nieto citu, ktorý by vedel kráčať spoločne s nami po celý život, obtierať sa nám o chodidlá či lýtka a nemeniť sa. Búrame ploty stereotypu a tým si vytvárame ďalší stereotyp, len sa ženieme za zmenou a obmenou, striedame nálady, partnerov, názory, pocity, udalosti, dni, stavy a stravy, začíname s najoriginálnejšími nápadmi a končíme aj tak len niekde opito spať na ulici či lavičke:
„Slečna, prechladnete, neležte na tej studenej zemi... A nezavolám vám sanitku, ste v poriadku?“
Nie, nie nie nie, postavíš sa, tackavo si zaviažeš šnúrky na zablatených topánkach, aby si o pár minúť nemusela počúvať inú babku, pičujúcu do teba bezpečnostné nariadenia ohľadom rozviazaných šnúrok, odpľuješ si niekam do kríkov a opačným smerom sa poberieš domov a možno ani nebudeš vedieť, ako sa tam máš dostať, pretože si sa zobudila v cudzom meste, otyčkuješ smetný kôš a napiješ sa z fontány, potom budeš stopovať, no a takú ogrcanú, spitú a zdrogovanú ťa ešte možno niekto unesie a rozseká na kusy a potom zje...
ale aspoň si môžeš povedať, že si nežila v súlade so stereotypnými morálnymi pravidlami, ktoré sa nám stále snažia natlačiť do hláv kadejakí papaláši, ktorí aj tak vodu kážu a víno chľascú.
Kde je vlastne pravda, ako treba žiť a čo je správne? Konám správne, ak sa riadim spontánne a nasledujem hlas svojho srdca? Srdce kričí? Nehuláka to skôr niečo v mojej hlave, nejaká túžba po nirváne, resp., túžba po netúžení? Skôr súženie a trápenie, to kričí srdce, presne to! A ja chcem počuť smiech, hudbu, tvoj či tvoj hlas, chcem vidieť dúhu a zelenú trávu, cítiť toľko skvelých ľudí okolo seba, dávať najavo svoju radosť zo života, chcem vidieť skákať svoje nohy, hompálať ich vo vzduchu, chcem cítiť vôňu trávy, vína a tvojho trička, ktoré ti chcem vyzliekať aj na stokrát, chcem si užiť len ten pocit, kedy kĺžem svojimi dlaňami a bruškami prstov po tvojom hladkom chrbte a bruchu a pretiahnuť ti to tričko cez hlavu, zahodiť preč, chcem ťa položiť bozkom na posteľ a nútiť ťa vrčať ešte a ešte viac, hustejšie, hutnejšie a mohutnejšie, vzrušenejšie a nástojčivo akoby si mal poslednýkrát v ruke ženské prsia.
Chcem skákať niekde na koncerte, chcem všetkým darovať kusiská svojej energie, chcem byť múzou a vyť na mesiac, chcem byť nádejou, chcem byť umelkyňou, aspoň tou tvojou, ty neznámy, snáď sa nám raz prepletú cesty, pretože by som nechcela prísť o teba, ktorý by si ku mne patril ako patrí luna k noci.
Vytýčiť si cieľ, zdvihnúť ho do nebies ako keď mávam vlajkou mieru alebo plávať životom ako zblúdili holanďan a brať všetko, čo mi príde do cesty, negatívne, pozitívne, škaredé, pekné, užitočné, zbytočné...?
Cez koľko zmien osobnosti ešte prejdem? Koľkokrát ešte konvertujem svoje myslenie na inú cestu filozofie? Koľko cudnosti ešte vypľujem po ceste a koľko svedomí ešte potratím?
Dnes nemám chuť na nič iné, iba sa skryť niekomu pod perinu, ticho sa mu len privinúť na hruď a ešte tichšie hladkať končekmi prstov tú vláčnu pokožku, ktorá sa ma bude tak silno dotýkať, bude mi v tú chvíľu patriť každý nanomilimeter štvorcový z teba, aj očná buľva, aj pera a lalôčik ucha, bude mi patriť tvoj vták, ktorého isto nežne vytiahnem z nohavíc a ty mi jednoznačne a nekompromisne stiahneš nohavičky, či možno ich len ledabolo odhrnieš, aby si sa dostal k tej vytúženej diere, v ktorej stratíš na okamih všetky problémy, čo ti sťažka dýchajú na krk, čo ti ťažia viečka, až pomaly zaspávaš, zaspávaš s rukou v mojej kunde, perami niekde medzi bradavkou a jamkou nad kľúčnou kosťou, jazykom presne na tej bradavke a druhou rukou ma silno stískaš, akoby som mala kam ujsť.
Smutne sa smejem do pochabej noci, ktorá si píska tú svoju, ktorá ma večne morduje svojimi nebeskými starosťami, ktorá mi vždy ponúkne šluk zo svojej priestrannej fajky mieru, ktorá koluje medzi úbohými stratenými dievčatami a chlapcami, čo si myslia, že prišli dobyť svet svojim pohľadom naň a pritom sú len štipkou v mori chorôb, únikov financií, mafie, drôg, chlastu, falošnej lásky, braku, slnka, dúhy, dažďa, hudby, húb a rajčín, nekonečnej ženskej podráždenosti a chlapskej agresivity, celkového úbytku tepla v domácnostiach, aj keď klíma je vždy zapnutá naplno.
Jedine, ak by sme sa všetci dohodli, že sa raz stretneme v jednej OBROVSKEJ posteli a budeme tam všetci šťastní, na svojom kúsku slnka, ktorý by sme si vydobyli spod ostatných cudzích rúk a nôh, jedine vtedy poviem, že táto existencia stála za život.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
@billiejean
dokonalosť neexistuje, je to skôr smutné a ešte smutnejšie ako dokonalé.
ale hold, každý máme právo na vlastné pocity.
dokonalosť neexistuje, je to skôr smutné a ešte smutnejšie ako dokonalé.
ale hold, každý máme právo na vlastné pocity.
3
čo ti jebe, akože to je skvelý blog, prečo si to nikto neprečítal?! choďte všetci do piče, hlavne, že do nekonečna budete riešiť pojebane fejky, ktoré zakladajú primitívne fóra s nadpismi: "Červíky v penise"
.
.
.
.
.
.
Napíš svoj komentár
skláňam hlavu.