Omylný perfekcionalizmus je veľmi ťažký mnou vytvorený pojem, ktorého zmysel by som povedal spočíva v tom, že človek sa bojí, že pri svojej dokonalosti sa predsa len jedného dňa pošmykne, a tá jeho chyba nebude banálna, ale spraví za sebou hromadnú škodu. Vieme dobre, že ten človek, ktorý je v niečom dobrý, výnimočný, talentovaný, možno časom v niečom aj právom rešpektovaný, a takto by sme mohli menovať ďalej, je v podstate ostro sledovaný.
Ako žiak sa pamätám, že vo mne boli vyvolané pomerne zvláštne pocity, kedy napríklad jednotkár, jednotkárka dostala z písomky trojku, a v triede to vyvolalo také haló, že na to, že som ja dostal päťku sa v podstate nič nestalo, a dokázal som si môj neúspech ospravedlniť cudzím neúspechom. Nechcem povedať napríklad, že vyvolalo to vo mne akýsi dojem falošného pokoja, ale tým som si každopádne uvedomil napríklad hneď niekoľko súvislostí.
V prvom rade som si uvedomil tú vec, skutočnosť, že aj keď som zase v niečom zlyhal, jestvuje predsa len nejaké východisko, a nič nie je tak zlé, že to bude trvať večne. Zájdem síce filozoficky teraz opätovne do biblického učenia, ale to, že niečo bude trvať večne je len jedna skutočnosť a to taká, že celý náš život je neustály boj medzi dobrým Bohom a zlým diablom o nás samotných, ktorý hovorí približne tú skutočnosť, že dobro je komfortná zóna, z ktorého potrebuješ vystúpiť, keď sa chceš vymaniť pod nejakej autority, a by si konečne nadobudol pocit individuality. Lenže tu je ten chyták, že človek vo svojej jednoduchosti nie vždy dokáže porozumieť skutočnosti, že byť v niečom samostatný nespočíva v primárne odsúvania zodpovednosti na niekoho druhého, alebo nepodelenie sa o úspech s tým, ktorému to zákonne patrí.
A na základe tohoto som vyvodil proste isté závery. Tie spočívajú predovšetkým v tom, že moja komfortná zóna musí značiť aj v súčasnom živote zachovať si pokoj za každú cenu.
Človek v rozrušení totižto pácha nie jeden krát nepochopiteľné činy, ktoré presahujú častokrát konanie zdravého rozumu, a človek nevie dostatočne presne logicky a najmä racionálne zdôvodniť dôsledky svojho konania a vysvetliť ich príčiny a zdroj príčin. Jednoducho nastane akási situácia, že človeka proste akosi vypne v nejakom momente, a nerozmýšľa. To je teda vystúpenie v z komfortnej zóny, povedal by som, v tom najnevhodnejšom čase a chvíli, aká mohla nastať.
Znie to pomerne šialene, možno na dnešnú dobu, a ešte šialenejšie na dobu, tuším dvadsať rokov dozadu, ale celkom presne a živo, reálne si viem vybaviť ešte aj po rokoch niektoré situačné momenty, ktoré som musel riešiť. Ktoré som musel riešiť, a riešilo sa mi ich veľmi ťažko, a je otázka, či som vtedy pociťoval v istom zmysle tú komfortnú zónu presne tak, ako to opisujem dnes. Pádne sa domnievam, že isto nie.
Vystúpiť z komfortnej zóny pre nás celkom isto môže znamenať presne ten moment, ktorý som určil v predchádzajúcom odstavci pri problematike ospravedlnenia si vlastných chýb, kedy viem, že konečne to nie je len na mojich pleciach, ale aj niekto mne sebe rovný dokáže možno zažiť presne tie isté pocity, aké som zažil daného času aj ja.
Pričom som o nejakom sentimentalizme, celkom prirodzene, v tom čase, nemal samozrejme ani šajnu, ani som vonkoncom neriešil, či niečo vnímam reálne, alebo obrazne, pravdivo, vecne, spontánne, žartom, alebo vážne, nie to, aké to môže mať celkové na mňa dopady. Ako teda myslím, vysvetlím v riadkoch nižšie.
Človek v niektorých okamihoch si nedokáže uvedomiť vážnosť situácie, a dosť ľahko sa môže stať, že svoj vlastný neúspech, možno nejakú tú prehru, proste niečo zlé, si dokáže akosi pudovo ospravedlniť, hoci prežíva reálne možno príšerné pocity, ktorých by sa najradšej zbavil, ale sám to nedokáže, lebo si myslí, že predsa len ešte jestvuje niekto, kto mu s tým pomôže, alebo na koho to dokáže, ľudovo povedané, zvaliť.
A proste človek potrebuje akýsi objekt záujmu, ktorým sa dokáže nejako vyhovoriť.
Presne toto je tá naša narušená komfortná zóna, že my akosi pudovo, ale považujem to za normálne, pretože sa to stáva, z ktorej proste potrebujeme vystúpiť.
Domnievam sa, že človek nedokáže byť individualistom v pravom slova zmysla. Pretože opak slova individualista je v podstate kolektívne zameraný človek v tímovej práci.
Individualista sa môže domnievať, že prežíva osobný perfekcionalizmus, pretože zatiaľ, to je dôležité zdôrazniť, všetkému rozumie, všetko vie, je všade presný a dochvíľny, čo ja považujem za výsadu kráľov. Ja tiež osobne nemám rád, pokiaľ niekto mešká, a som z toho nervózny. Verím však, že na každé nejaké pochybenie jestvuje aj primerané vysvetlenie, a teda pokiaľ to vysvetlenie prirodzene jestvuje, beriem to z mojej strany tak, že sa nič nestalo.
Toto všetko môže značiť tú našu (len pomyslenú, nie skutočnú) komfortnú zónu. Lenže ani tá konformita v podstate nie je zadarmo, pretože aj v najväčšom bezpečí predsa len číhajú skutočnosti, ktoré sú nebezpečné. Napríklad veľmi rád bicyklujem a rád chodím bez ruk na volante.
Čosi podobné som skúšal aj na aute, či sa dá naozaj šoférovať pravým kolenom. Nepriamo poviem, že som prešiel úctihodný počet kilometrov, ale je to nebezpečné, a ako zástanca bezpečnej jazdy to považujem za niečo, čo na cesty naozaj nepatrí.
Záverom článku spomeniem ešte niečo. Presne toto je ten moment, domnievam sa, kedy človek proste stratí hlavu, nerozmýšľa a myslí si, že je pánom všetkého, všetko rozumie, nik mu nemá čo do toho hovoriť, strpí možno nejaké to poučenie, ale pri tom všetkom to v podstate asi končí. Komfortná zóna je niečo, čomu je potrebné sa naučiť a podriadiť, aby človek zachoval predovšetkým v úcte seba samého, inak sa to vysvetliť nedá.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár