Poobede som mal super zážitok, bol som kamošku hodiť domov na aute, a som rád. Jazda dedinou mimo mesta bol pre mňa skutočný zážitok, a ako milovníka jazdy na aute, hudby v aute bola to pre mňa skutočná delikatesa a čerešnička na torte. A to len preto, lebo som prvý krát otestoval auto, je to super. Síce nič neoslavujem, ale nevadí.
Ešte z roboty som bol odniesť dochádzkový výkaz, kde som sa bol informovať, za ďalšie pracovné podmienky, nakoľko som dneska ukončil úspešne piaty mesiac v práci, v ktorej som veľmi spokojný.
Zistil som, že nemôžem vykonávať už nijakú činnosť, a to len z prozaického dôvodu. Nie som v hmotnej núdzi. Prekvapilo ma to, a trošku si o tomto chcem napísať krátku recenziu, v ktorej aj by môžete napísať vlastný názor.
Nechápem, ako niekto nepodporí niekoho, kto chce, má záujem, má úprimnú snahu pracovať, a nakoniec dostane odpoveď, že kôli vyššie menovanej požiadavke nemôžeš vykonávať doborvolnícku činnosť, čo predstavuje cca 60 percent z hrubej mzdy. Dobre, no, nechcem sa hrať na nejakého veľmi múdreho ekonóma, ale uvedmomme si, že niekto to povedať už konečne musí.
Som prekvapený, že všetko ide hore, všetko sa zdražuje, štát ide pomaly ale isto zodrať strednú vrstvu z kože, a tu sa nič nerobí. Čítal som si jednu diskusiu, a fakt som si uvedomil, aké obludné, ale žiaľ, reálne nepokoje, aké hrozné obdobie nás čaká. Nie je toto všetko vari očistec už v dnešnej dobe? Pravda je taká, že ľudia si za toto nemôžu. Žiaľ, ja nemôžem opvlyniť cenu ropy, a s obavou ísť tankovať, že dnes zaplatím za 12 litrov benzínu zase o čosi navyše, ako to bolo včera.
Áno, veľmi dobre sa žije niekomu, kto má moc nad druhými, ale žiaľ, neuvedomujú si celkom dostatočne, aké negatívne vplyvy to môže zanechať. Nechcem si pre istotu ani pomyslieť, ako bude vyzerať nielen slovenská spoločnosť o nejakých 10, 30 rokov, ako sa nám tu bude vlastne žiť. Nestaneme sa nedoborovľnými vyhnancami z našej rodnej vlasti?
Na druhej strane... Môže nám byť kdesi v inšom štáte sto krát lepšie, a je dosť možné, že bolestivý a nedobrovoľný útek z vlasti nám napomôže k reálnejšiemu pohľadu na seba, k skutočnému presvedčeniu, že toto tu skutočne nemá význam. Ľudia navzájom si prestávajú dôverovať. Všade sa klame, nikde nenájdeš úprimnosť, a každý má rád len to svoje, a každý sa začína pomaly ale isto starať o seba. Žiaľ, len o seba, a to je tragédia.
Keď sa vrátim nazad... Dosť možné, že je. Na druhej strane sa oprávnene pýtam, a možno sa pýtam za viacerých mladých ľudí, či už sú tu, alebo nie sú, že vysvetlite mi, načo sú mi tie jednotky, ktoré som zbieral v škole. Načo mi bola tá moja aktivita, načo som si pestoval celé 4 roky na strednej škole nejakú horlivosť za vedomosťami, nadšenie, bojový zápa, zdravý konkurenčný boj so spolužiakmi, kde mojou jedinou príjemnou starosťou bolo, ako ich predčiť mojimi vedomosťami, a ako mať lepší priemer na vysvedčení.
Žiaľ, krásne sa ukázalo, že mi to je na dve veci. Je ironické a nezdravé konštatovanie, že, citujem: " nie je dôležité, čo si dokázal v škole, ale to, čo si dokázal v živote"
Tento výrok si môžeme povedať aj opačne, a vtedy má veľmi tragické ponímanie, a môže nám byť do plaču. Takže, to znamená, že keď som veľa dokázal na akademickej pôde, exceloval som s nejakými vedomosťami, ale nedokázal som sa presadiť... už zato neznamenám akože nič? Veď to je pedagogická amorálnosť a zaucho intelektuálnej spoločnosti.
Chcel by som touto cestu veľmi ironickým podtónom srdečne pozdraviť ľavicovo orientovaných zmýšľajúcich pohrobkov, ktorí pomaly ale isto vedú tento štát do jednej veľkej galiby, z ktorej sa nielen podľa mojich skromných výpočtov a videní, nevydriapeme ani najbližších 20 rokov, a to som možno ešte málo povedal, kto vie, kde vlastne sa budeme nachádzať, v akej diere. Nie som síce nejaký veštec, ani jasnovidec, ale každý na Slovensku vie, kam sa uberáme.
Dá sa povedať, nikdy som sa moc nezaujímal v takom dramatickom kontexte, ako je tomu v poslednom čase.
Neustále sa zdražuje, a nikto nejde do ulíc. Všetko sa prijíma s akousi odovzdanou samozrejmosťou. Nedokážeme sa normálne vzoprieť. Toto je skutočne moja vlasť? Je toto moje milované Slovensko?
Pamätám sa, keď som bol ešte na základnej škole, tak sme mali jednu slohovú prácu s názvom... "prečo som na svete rád. Alebo. Prečo mám rád Slovensko. Ďakujem všetkým Ficoidným partnerom, že sa máme čoraz horšie
Keby som možno teraz mal reálne napísať do školy nejaký diskusný príspevok, veľmi sa obávam, že pochvalné slovo na adresu nášho milovaného a legendami opradeného Slovenska by sa veru len ťažko hľadalo. Ako kresťanovi však neostáva mi nič inšie, len (naivne) dúfať v lepšie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Nevidí sa mi vôbec naivné, keď sa niekto s nádejou na lepší život díva do budúcnosti.
Mnoho veriacich sa (obávam sa, že mylne) obzerajú do minulosti (porov. Lk 9, 62), na akýsi ,,zlatý vek kresťanskej civilizácie", ktorý v skutočnosti nikdy nejestvoval.
Ako však zdôrazňuje jeden z najväčších kresťanských mysliteľov Karl Rahner, budúcnosť môže byť pre súčasného človeka metaforou Boha, tak, ako pre archaického človeka bola touto metaforou obloha.
Budúcnosť (snáď ešte viac, ako obloha) je ,,rozprestrená" nad človekom, vymyká sa jeho moci, no predsa je na ňu človek odkázaný a pochopiteľne sa jej bojí.