Náš malý svet divov (1)- Môjmu fotrovi šlape hrozne pomaly

Po prvý krát som si ju poriadne poobzerala. Nezdala sa byť nadšená, skôr som mala dojem, že tu je len kvôli svojmu frajerovi. Mne bolo jedno, či sa jej chce alebo nie. Možno je to tak lepšie. Zato jej chalan sa tváril optimisticky. Bude sklamaný. Vlastne som sa ešte nestretla s niekým, kto by po tejto okružnej ceste vyzeral aspoň trochu šťastne či spokojne, väčšinou som im v tvári videla chaos, ale netankovalo ma to, už som si zvykla.

„Dobre, môžeme?“
Keď prikývli, vykročili sme od brány botanickej záhrady k nadchodu ponad cestu. Červený nadpis na socialistickým štýlom postavenej budove hlásil „PRÍRODOVEDECKÁ FAKULTA UK.“

„Je to ešte ďaleko?“ spýtala sa baba, keď sme prechádzali okolo vchodu.
„Nie, tamtá budova je matfyz.“
„To je v pohode, len to dosť stúpa... tí z intrákov to asi majú ľahšie...“
„Ani nie, ono to stojí úplne navrchu na kopci,“ povedala som a ignorovala fučanie spoza svojho chrbta. Došli sme k budove a pokračovali pozdĺž po chodníku.
„Kam ideme?“
„Vchod je tam, odtiaľto ho nevidno.“
„Super.“
„Áno, aj ja som si to hovorila prvý semester,“ upokojila som ju.

Vošli sme dnu.
„Dobre, takže tamto vpravo je informatický pavilón, tam nechoďte bez ISICu, lebo sa dlho načakáte, kým vám niekto otvorí. A úplne na konci a dole schodmi je knižnica.“
„Úplne v rohu budovy? Trochu nepraktické, nie?“
„Hej.“
„A vchod z vonku nie je?“
„Je, ale nikdy som ho nevidela otvorený,“ povedala som a vysvetlila im, že tam údajne odpadáva omietka. Stojí to aj zvonku na papieri a hneď pod tým je perom dopísané „už 10 rokov.“
„Teraz sme v matike. V podstate tu máme len tri časti: študijné oddelenie, akvária a bufet.“
„Akvária?“

Akvária sú architektonickým skvostom fakulty. Sú to malé učebne asi pre 30 ľudí s tromi radmi sedadiel a tabuľou, čo by bolo úplne normálne, keby medzi učebňou a chodbou neboli dvojradové priesvitné okná s medzerou medzi dvoma sklami asi pol metra.

„Preboha, však sa tu na nich môžeme normálne dívať,“ povedalo dievča stojac pre akváriom II.
„Divné. Je to ako...“
„Rybičky v akváriu?“
„Presne! A na čo to vôbec je?“
„Hm, neviem,“ zamyslela sa. Vlastne nepoznám nikoho, kto by to vedel, ale to tu nikto nerieši.

Šli sme do bufetu na konci chodby. Už z diaľky bolo vidieť rad čakajúcich ľudí. Chceli ísť inam, ale vysvetlila som im, že fyzikálny bufet je vždy rovnako plný, len drahší, a pollitrová minerálka tam stojí tridsať korún. Keď sme vystáli radu, chalan chcel bagetu.
„Došli,“ oznámila nie zrovna prívetivým hlasom blonďavá teta. „Je streda.“
„A?“
„Do stredy sa všetko minie. Možno budú zajtra, ale skôr v pondelok.“
„Aha. A čo žemľa?“
„Takisto.“
„A hranolky?“
„Desať minút.“

Zostali sme teda v maximálne preplnenom bufete čakať. Nie je čomu diviť, v bufete sú totiž vždy dva rady ľudí- prvý čaká pri kase a druhý na výdaj jedla.

Po štvrťhodinke sme sa konečne dostali von a smerovali späť k vchodu. Cestou sme prechádzali okolo študíjneho oddelenia a veľkých parapetov pod oknami, obľúbeným miestom na sedenia pre všetkých, ktorým nevadí, že im pečie na chrbát. Sadli sme si na voľný parapet.

„Vidíš ich?“ pýtal sa chalan a ukazoval za seba na partiu piatich ľudí s tromi notebookmi živo diskutujúcimi a upgrade niečoho, čo sa k nám ani nedonieslo.
„Takí sú všetci?“
„Nie, niektorí sú vcelku v pohode,“ chlácholím ho. Asi mi to nevyšlo, lebo práve okolo prešla holka s vytetovaným nápisom Carpe Diem na ruke a chalan s trojfarebnými vlasmi, náušnicami a potetovaným krkom.
„He?“
„Tí sa tu asi stratili,“ uškŕňam sa. To vždy niekto povie, keď niekto podobní ide okolo.

Ide okolo baba, vcelku pekná, v sukni po kolená a notebookom v ruke.
„Túto by mal vidieť každý, kto tvrdí, že matfyzáčky sú škaredé!“ utrúsi baba.
„Hej, je tu dosť báb, tak si je z čoho vyberať. Niektoré sú fest pekné.“
„Dosť báb?“
„Hej, chalani chodia väčšinou na STUčku, tak nám zostávajú baby. Je ich nadpolovičná väčšina.“
„To je dobré,“ potešila sa.

Baba v sukni prešla okolo skupinky chalanov vedľa nás. „Videl si?“ otáča sa jeden.
„Hej. Super, že?“
„Nič moc,“ vraví tretí. „Taký istý má aj môj foter a šlape hrozne pomaly.“

„...mýlila som sa, to nie je dobré!“ zhrozila sa. „Registrujú vôbec pohlavie toho, čo prešlo okolo?“
„Myslím, že nie,“ vravím a spomínam na november, keď som do školy nabehla v minisukni, čo zjavne nikto nespozoroval ani neocenil.

„Musíme ísť,“ dvíham sa. Zatiaľ to vyzerá dobre, ešte neušli.


*to be continued*

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

13 komentov k blogu