Prešiel som po žltom moste, je namaľovaný na žlto už roky, je ho vidieť z diaľky a je ho vidieť dokonca aj vtedy, keď je hmla. Nechápem, ako môže byť namaľovaný most na žlto, a keď tak nad tým rozmýšľam, možno aj ja by som ho namaľoval na žlto. Už len z toho dôvodu, že žlté mosty sa len tak nevidia a prejsť sa po niečom takom žltom je ako prejsť sa po cirkusovej atrakcii. Škoda, že nemá tento most farebné lampióny, a že nie je vysvietený žiarovkami. Snáď by po ňom chodili aj slony, klauni s červenými nosmi a vycvičené psy.
Tento most je však len obyčajným mostom, chodia po ňom autá a chodci a žiadna cirkusová atrakcia z neho asi nebude. Zanikne, keď ho raz budú búrať moje alebo vaše deti alebo ich deti. To už neviem. Zostane z neho len akési nekonečno tých tenkých alebo hrubých čiar na technických výkresoch už kdesi v koši.
Pod žltým mostom je podchod. Väčšinou ním prechádzam aj päťkrát za deň, no dnes som ním prešiel len raz, keď som išiel Tam. Naspäť som sa vrátil po slnečnom moste. Povedal som si, že aspoň párkrát v živote sa po tomto žlto-slnečnom moste prejdem len tak s časom vo vreckách. Na konci ma pristavil niekto, koho som čakal už dávno, ale prišiel až dnes. Vtedy mi to prišlo ako náhoda, no dnes už na náhody neverím.
Zastavil som sa až na to, keď sa na mňa škerilo malé, žlté stvorenie s vystretou rukou a čosi mi podávalo. A dokonca nereagovalo ani na to, keď som vyhŕkol, že nič nekúpim, žiadne lacné voňavky, kradnuté telefóny a ani nič podobné. Tvárilo sa až príliš pokojne a furt vytŕčalo tú svoju ruku, predo mňa. Nevedel som čo mám s tým deckom robiť, obzeral som sa či niekomu nepatrí, keď ma zrazu potriaslo za rukáv a vyhŕklo na mňa, že či som z Číny. Vlastne som ho ani poriadne nepočúval, nemal som čas na také otázky, ktoré mi kládlo už asi tretí krát. Potreboval som si zapáliť. Keď sa ma to decko spýtalo po štvrtý krát, vykríkol som, že áno som,
čo nevidíš, že ja som typický Číňan?!
Akurát som si zapaľoval cigaretu, keď mi strčilo decko ruku do vačku a rozbehlo sa preč. Nič mi neukradlo, veď som vo vrecku aj tak nič nemal, v druhom som mal síce pár cukríkov, ale to nemohlo určite vedieť.
Nejako mi odľahlo, keď sa ten malý človek stratil. Ja som nikdy nebol ten typ starostlivej mamy alebo otca čo to s deťmi vie.
Podvedome som strčil ruky do vreciek a šiel ďalej. Cez prechod som prešiel na červenú, aj tak nič nešlo. Prebehol som popri odparkovanom bielom aute, a mal som pocit, že mi niečo chýba.
Hodinky nenosím odvtedy, ako z kovového remienku vypadla nejaká miniatúrna strunka alebo čo. Mala tam asi veľkú úlohu, lebo po tom ako vyletela, rozsypal sa celý remienok. Samotné hodinky síce tikajú, ale už neurčujú môj čas. Ležia hore na poličke nad mojou posteľou. Aj som chcel, že pôjdem dať opraviť ten remienok, ale nikdy som sa neodhodlal. Vlastne nikdy som nechcel vyhodiť peniaze za to, aby mi niekto nasadil na ruku môj časový harmonogram.
Potom som prešiel popri divadle, vyšiel som tromi či štyrmi sivými a vyšliapanými schodmi a nachvíľu zastal. Zdalo sa mi, že som zbadal to malé žlté decko ako pristavuje ďalších ľudí. Neviem či to bol ono, lebo ja do diaľky nevidím, alebo skôr nechcem vidieť. Asi som nechcel vidieť aj v ten večer a možnože bolo fakt veľmi veľmi ďaleko. Dnes som mal však toľko času, že som tam stál ešte asi 10 alebo koľko minút, rukou opretý o betónové zábradlie. Čas som v tej chvíli určoval len podvedome, aj to tak že som sa musel opierať o to betónové zábradlie len kvôli tomu, aby som cítil, že čas skutočne je. S dojmom na tvári, že na niekoho čakám, som tam stál ako obvykle len tak. Nečakal som na nikoho, vedel som, že v ten večer o tri štvrte na štyri nestretnem ani živej duše, vedel som určite, že nestretnem žiadnu známu tvár, ktorá by ma vytrhla z tejto poviedky alebo skôr vhodila bez kúpacej čiapky a plaviek medzi všetky tie neživé duše. Tomu „neživu“ som veril už od mala a podobám sa mu aj ja. Len s tým rozdielom, že vo mne je tých neživých duší niekoľko, väčšinou sú úplne nahé a každá je iná. Postupne sa rodia a odumierajú, ako sa im zachce. Raz skape aj posledná a nová sa už nenarodí. A zo mňa ako aj zo slovného spojenia neživé duše zostane len niečo... alebo skôr presne zostane len to slovo „neživé“. Duše miznú a mrú presne tak rovnako, ako sa aj rodia, nečakane. Aspoň u mňa.
Pomaly bola tma, začínali sa rozsvecovať lampy a ja som si to takmer ani nevšimol. Ruky, ktorými som bol opretý o zábradlie, mi začali pomaly tŕpnuť, kamenné zábradlie mi do rúk vkladalo to najstudenšie, čo v ten deň našlo. Bola to tá moja posledná duša, ktorá sa narodila z ničoho len predvčerom, keď som mal päť a umrela pre nič tento pondelok. Nič zvláštne, až na to, že do tej chvíle sa vlastne nič neudialo. Čakal som, že ma prekvapí tým svojím povestným a vzrušujúcim narodením a takisto tým dlhým a smutným pohrebom, ale nič, vlastne som to vnímal len ako rutinu, ktorá musí prísť zakaždým, keď to najmenej čakám. Ako tak som si na tie diery, ktoré po ich odchodoch na mne zostávajú, zvykol. Nič iné mi aj tak nezostávalo.
Veď sú ich milióny, tých ubehaných workoholikov, ktorým sa snažím priblížiť. Snažil som sa im podobať do úplnej bodky, no v ten večer som status workoholik vypol a čakal, že to stratené nič čo mi decko strčilo do vačku nájdem.
So svojimi myšlienkami som sledoval, ako sa v hornej izbe nad nejakým rýchlym občerstvením na rohu svieti. Podkrovná izba s pootvoreným oknom a starou žalúziou. Určite je odtiaľ vidieť na žltý most. Asi by bolo nevhodné prísť, zaklopať a spýtať sa, či vidia na ten most a či sa môžem aj ja pozrieť na ten most z inej perspektívy. A ktovie, či tam niekto vôbec býva, možno sú tam sklady alebo prázdny priestor - proste nič, presne ten istý materiál, z akého sa rodia moje duše.
Z premýšľania ma dostala až tá lampa. Poulične vysoká a štíhla, navrhnutá v štýle toho nedefinovateľného architektonického slohu , ktorý sa snažím vždy naučiť naspamäť, no nikdy si ho nezapamätám. Dokonca by som ho nevedel ani definovať slovami. Mala na sebe tuším štyri či päť svetiel, ktoré pomaly začali žiariť.Bola blízko mňa, asi tak dva metre a po chvíli sa rozsvietila tak intenzívne, že ma nútila prižmúriť oči. Nebránilo mi to pozorovať ten začínajúci svetelný koncert. S prižmúrenými očami som na ňu vrhal svoj tieň a ona ten svoj na mňa. Dokonca som miestami cítil jej teplo, možno som si to v tú chvíľu len namýšľal alebo sa fakt tak intenzívne rozžiarila, že vydávala dostatočné teplo na to, aby som ho cítil.
Nebola však ešte úplná tma, bolo to niečo medzi dňom a nocou, životom a smrťou, úplným tichom a ešte väčším mlčaním a samozrejme niečo medzi svetlom a tmou. Chvíľa, ktorá trvá len asi pár minút kým prejde svetlo zo všetkých svojich fáz sekundu po sekunde od prudkého svetla, ktoré vidíte len vtedy, keď máte naozaj dostatok času, aby ste ho videli a chcete ho vidieť až po tmavú noc do stavu, keď deň zomrie. Čudné na tom všetkom bolo to, že som tam stál až do toho momentu, kým príde tá noc, zavraždí deň a nemohol som proti tomu nič. Rovnako ako som nemohol spraviť nič proti tomu, aby posledná duša umrela. Schválne som nenapísal zomrela, aj keď mi to príde prirodzenejšie, ale písmeno „Z“ je posledne v abecede.
Posledná je iba smrť,(alebo v čo veríte) ktorá tu už bola a zobrala niečo a predsa nič, čo vlastne nikdy nebolo moje. Zobrala mi tú poslednú dušu, ktorá ma spájala so svetom žltých mostov, pouličných lámp a dní, keď pre mňa čas neznamenal nič.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
aisukriimu
12. 12.decembra 2007 20:05
Paneboze, toto krasne... Vzdy som mala rada taketo uvahy. Take tajomne a pritom jasne. Okrem toho mas vyborny styl pisania. Len tak dalej. (Uz sa tesim na dalsi takyto vytvor.
2
je to fakt super..pises krasne ..ten most musi byt fakt uzasny
Napíš svoj komentár