Bolo to po škole. Išla som domov. Vedela som, že tam budú ale modlila som sa nech ma nechajú na pokoji. Ale nenechali. Boli pred školou a čakali na niekoho. Ako som sa dozvedela, čakali na mňa.
,,Tak čo ako bolo v škole?" pýta sa ma so smiechom jedna z tých báb.
,,Dobre. " odpovedala som a chcela som prejsť.
,,Kam sa ponáhľaš? Chceme sa porozprávať. " povie Paula.
Neodpoviem a čakám, čo sa bude diať.
,,Tuto Denisa nám povedala, že to bol tvoj nápad ísť za ten panelák. Tak by ma zaujímalo prečo. " spýta sa tvrdo Paula. Pozrela som na Denisu a tá mala hlavu dole.
,,Nebol to môj nápad. Ja som išla len von. Bolo mi jedno, kam sme išli. Ale to je aj tak jedno. " povedala som nahlas.
,,Ale nie je to jedno. Ja chcem počuť aj tvoju verziu. Tým chceš povedať, že ona klame?" ukázala pritom na Denisu.
,,Ja len vravím, že som nemala v úmysle ísť tam. Išla som sa prejsť, to je všetko. Môžem ísť?" spýtala som sa. Ignorovali ma.
Rozprávali sa tam s Denisou.
Tak som sa teda vybrala, že prejdem. Ale schmatla ma jedna z tej ich bandy a sotila do kríkov. Spadla som. A ostala som sedieť. Rozplakala som sa. Všetci sa pozerali na mňa, čo išli práve okolo. Otočila sa aj Paula, že čo sa deje. A pozrela prísne na tú čo to spravila. Ja som sa rozplakala. Sedela som a plakala. Bolo mi jedno, či to budú počuť. A oni to počuli. Tá hnedovlasá, dajme jej meno Diana sa otočila ku mne a nahlas povedala : ,,Pozrite, ona sa vážne rozplakala. Plače ako malá. Ved len spadla. " a začala sa chichotať.
Vtedy som sa zdvihla a s plačom odišla. Ešte za mnou Diana zakričala : Ideš sa vyplakať domov aby sme ťa nevideli? Ha ha ha.
Stratila som nad sebou kontrolu. Pred všetkými som sa zosmiešnila. A ešte sa aj rozplačem. Nevedela som to zadržať. Išlo to samo. Už sa tam nechcem nikdy vrátiť. Nikdy. Neznášam tú školu a neznášam to celé mesto. Ale musím ešte rok vydržať. Alebo len dva mesiace a budú prázdniny. Je máj.
Je máj. Až teraz si to uvedomujem. Budem mať narodeniny. Konečne 14rokov. Viem, že som napísala že už 14r mám, ale to len preto, lebo som to tak brala. Ale narodeniny budem mať až teraz. V máji. Máj - lásky čas. To pre mňa neplatí. Budem sama. A ostanem sama. Nemám ani koho pozvať. Jedine tak Denisu. Ale možno ani tú. A možno si spravím oslavu sama pre seba. Len ja a lieky. Lieky, ktorá sa ponoria do môjho tela. To je nápad. Už za trinásť dní.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár