Basnicka

Skús pohľadať v Zlatom fonde ... zlatyfond.sme.sk

Branko

Daj takúto:


Recitácia deti trápiť musí,
čo už na tom, že sa im to hnusí,
čo na tom, že sa im nepáči,
učiteľ ich do toho dotlačí ...

buzeráciu na základke treba,
veď u detí sa to predsa vstrebá ...
treba si z nich robiť pekných šašov
tak to už je so stratégiou našou ...

@3

Vo Zvolene zvony zvonia,
za Zvolenom Branka honia:
honia, honia durným honom
po doline hore Hronom.

„Prečože to, Branko, prečo:
či si im zavinil niečo?“
— „Majú oni do mňa vinu,
ale ja mám do nich inú.

Bulo dobre — ale dávno:
žil na svete Slovák slávno;
oj, žil si on vo slobode,
ako ryba v tichej vode.

Cudzí zbojom na nás padol,
o vlasť našu nás okradol;
došliapal nám naše práva,
zašla rodu nášho sláva.

Idú roky zo sta do sta,
zem cudzinou nám zarostá;
kto slovenskej pravde žije,
pekelná ho krivda bije.

A ja neraz v ťažkom bôli
stál som na vysokej holi:
stál som nad tým pekným krajom
medzi Tatrou a Dunajom.

To zem, dedom mojim vzatá,
to vlasť a mať moja svatá:
a ja sirotou tu stojím
a vo svojom nie som svojím. —

I plakali moje oči,
že môj ľud mi je v otroči:
i čakal som — ale darmo,
kto by zlomil naše jarmo.“

A v Bystrici zvony zvonia,
za Bystricou Branka honia:
honia, honia durným honom
po doline hore Hronom.

„Hojže, Branko! Nože ty mne —
nože povedz mi úprimne:
či sa ti krv nebúrila,
keď ti krivda pravdu bila?“

— „Hoj, búrila sa krv moja
a hnala ma ta do boja:
hnala ti ma ona, hnala,
ta na hory, ta na bralá.

A od Matry až na Tatry
zasvietili moje vatry:
kto ich videl, vedel, čo je,
a poberal sa do zbroje.

A z hôr a brál junač smelá,
šabľu v pästi, vdol udrela.
Deti slovenského rodu
leteli v boj za slobodu. —

Skvitli dobrí ako kvieťa,
ked ho jarné dni osvieťa:
zlí padali omarení,
ako lísťa v čas jeseni.

Bulo dobre — lež za málo;
— Ako Boh dal, tak sa stalo. —
Ľud môj, junač moja padla
a nádeja tvoja zvädla.

Zvädla — ale sa zotaví,
a vykvitne kvetom slávy:
dozrú raz i tvoje časy,
príde víťaz, čo ťa spasí.“

A na Brezne zvony zvonia,
a za Breznom Branka honia:
honia, honia, durným honom,
po doline hore Hronom.

A tamhore vyše mesta
zarúbaná mocne cesta:
bude ti tam, Branko, beda:
tá záruba diaľ ti nedá. —

A zlí zlé si našli rady:
postávali poza klady,
i padli naň zhora, zdola,
ako vrany na sokola.

Strelami ho postrieľali,
šabľami ho porúbali,
lež kým Branko hlavu sklonil,
dvanástim on hlavy zronil. —

„Hojže, bože! staň do súdu,
prislúž pravdu môjmu ľudu:
mňa zabila podlá zrada,
slnko moje už zapadá.

Pravde žil som, krivdu bil som,
verne národ môj ľúbil som:
to jediná moja vina,
a okrem tej žiadna iná.

A vy, bratia, tak urobte,
berte šable, jamu kopte:
jamu kopte dohlboka,
hrob mi sypte dovysoka.

Na hrob kameň mi vyvýšte,
moje meno doň mi vpíšte:
nech vie, kto sa naň podíva,
že tam Branko odpočíva.“

Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia,
ponad vysoké hory, ponad rovné polia;
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu,
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.

Duní Dunaj a luna za lunou sa valí:
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí.
Pod tým hradom Riman—cár zastal si táborom:
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom.
Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci;
okol neho cárska stráž, tuhí to paholci;
a pred cárom družina neveliká stojí:
sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji.
Pobelavé kaderie šije im obtáča,
modré ich oči bystro v okolo si páča.
Rastom sú ako jedle, pevní ako skala,
zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala.
Krásna zem — jej končiny valný Dunaj vlaží,
a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží:
Tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy:
to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy.
Slovenský rod ich poslal, zo slávneho snemu,
aby išli s pozdravom k cárovi rímskemu.
Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú:
taká otroč neznáma slovenskému kraju,
lež božie dary nesú, chlieb a soľ, cárovi
a smelými sa jemu primlúvajú slovy:
„Národ slovenský, kňazstvo i staršina naša,
kroz nás ti, slávny cáre! svoj pozdrav prináša.
Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha,
to je zem naša, daná Slovänom od Boha.
Pozri: tu jej končiny valný Dunaj vlaží,
tam Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží.
A zem to požehnaná! Chvála Bohu z neba,
máme pri vernej práci voždy svoj kus chleba.
Zvyk náš je nie napadať cudzie vlasti zbojom:
Slovän na svojom seje, i žne len na svojom,
cudzie nežiada. Ale keď na naše dvere
zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere:
kto je, ten je; či je on zblíza, či zďaleka:
Vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká.
Pravda, bohy vydaná, káže nám Slovänom:
pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom.
A človek nad človeka u nás nemá práva:
sväté naše heslo je: Sloboda a sláva! —
Neraz krásnu vlasť našu vrah napadol divý:
na púšť obrátili sa bujné naše nivy;
mestá ľahli popolom: a ľud náš úbohý,
bitý biedami, cudzím dostal sa pod nohy.
Bláhal už víťaz pyšný, že si bude pásti
vôľu svoju naveky po slovänskej vlasti,
a žiť z našich mozoľov: ale bláhal darmo!
Dal nám Boh zas dobrý deň, zlomili sme jarmo.
A tí, krutým železom čo nad nami vládli,
kdeže sú? — My stojíme; ale oni padli. —
Lebo — veky to svedčia — vo knihách osudu
tak stojí napísané o slovänskom ľudu:
Zem, ktorú v údel dali Slovänom nebesá,
tá zem hrobom každému vrahovi stane sa. —
Nuž, povedzže nám, cáre! mocná ruka tvoja
čože nám nesie: či meč, či vetvu pokoja?
S mečom ak ideš: cáre! meče máme i my,
a poznáš, že narábať dobre vieme s nimi;
ak s pokojom: pozdrav ťa pán neba i zeme,
lepšie, ako ťa my tu pozdraviť umieme. —
Tieto dary božie sú priazne našej znaky;
z ďaky ti ich dávame: ber ich aj ty z ďaky.“
Nevzal cár božie dary, z jeho mračnej tvári
urazená sa pýcha ľútnym hnevom žiari.
A zo stolca zlatého takovým sa heslom
ozvali ústa jeho ku slovänským poslom:
„Mocný pán, ktorému boh celú zem podnožil
a osudy národov v ruku jeho vložil:
ten pán velí: Slovänia! pozrite po svete:
medzi národy jeho či jeden nájdete,
ktorý by putá minul abo nezahynul,
akže oproti Rímu prápor svoj rozvinul.
Skloníte šije i vy. — Tie krásne roviny,
túto zem vašich dedov dostane ľud iný.
A spurné rody vaše pôjdu Rímu slúžiť,
strážiť nám naše stáda, polia naše plúžiť.
A junač vašu k mojim junákom pripojím,
a z nej krajinám rímskym obranu pristrojím.
A kto sa proti mojim rozkazom postaví,
beda mu! ten sám sebe záhubu pripraví.
Vedzte, že som pán Rímu, a Rím je pán svetu:
To moja cárska vôľa; to vám na odvetu.“

Hriema pyšný cár, hriema zo stolca zlatého,
lenže Slovän nejde sa ľakať pýchy jeho.
Hoj, rozovrela tá krv slovänská divoko,
a junák ti cárovi pozrel okom v oko;
a z oka ti mu božia zablysla sa strela,
ruka sa napružila a na zbroj udrela;
a jedným veľkým citom srdcia im zahrali;
a jeden strašný ohlas ústa im vydali:
„Mor ho!“ kríkla družina slovänská odrazu
a meč zasvietil v pästi každému víťazu:
„Mor ho!“ kríkla a razom na cára sa metá:
To ti na rímsku pýchu slovänská odveta.
No, dokáž teraz, či máš toľko sily v meči,
koľko pýchy vo tvojej, cáre, bolo reči. —
Ale ten nie! — zbroje sa bojí podlá duša:
a tu ti o slobodu dobrý ľud pokúša. —
Skočil medzi stráž svoju cár bledý od strachu:
a zlatý jeho stolec už sa váľa v prachu;
a mečom za ním Slovän cestu si preráža
a junák za junákom padá cárska stráža.

Zasurmili surmity, volajú do zbroje:
povstal tábor, do šíkov zvíjajú sa voje;
a voj za vojom divým útokom ta letí,
kde boj na cára bijú tie slovänské deti.
Husté prachu kúdoly po poli valia sa,
zem dupotom a nebo rykom sa otriasa. —
A tá naša rodinka, tá slovänská čata,
už vám je zôkol—vôkol od vrahov obstatá.
Sto mečov sa každému nado hlavou blyští,
lež Slovän nečítava vrahov na bojišti,
ale morí. — Hoj, mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu:
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.

Zúri boj a našina stala si dokola:
to vie, že premoc rímsku jej moc nepredolá:
lež, brať moja, ak už len padnúť mi máš v boji,
to že mi padni, ako víťazom pristojí.

A môj Slovän ešte raz bystré hodil zraky
ponad tie šíre rovne, na kraj svoj ďaleký.
Tam na tých horách sivé mihajú sa väže,
čo strežú slovenského národa čierťaže.
Svätoháj, stovekými zelený lipami,
v tajné tam lono túli bohov jeho chrámy.
A nad riekou biely dom, v ňom jeho rod milý,
a v čistom poli dedov posvätné mohyly:
dedov, ktorých niekdy ľud radievali rady,
ktorých meč divých vrahov odrážal nápady.
Ich popoly dávno už čierna zem tam kryje,
ale ich meno posiaľ v piesni ľudu žije.
A sláva zašlých vekov junáka oviala;
a duša jeho svätým ohňom splápolala,
a meč v jeho pravici strašnejšie sa zvíja;
bleskom blýska na vraha, hromom ho zabíja.
Praštia zlomené raty, bité štíty zvonia
a pyšné prilby rímske do prachu sa ronia.

Hynú i naši, hynú, ale sťa víťazi!
Žiadna rana zvuk bôľu z úst im nevyrazí,
vďačne lejú vernú krv po osudnom poli:
oj, veď padnúť za národ — oj, veď to nebolí!

A boj pomaly tíchne: strašná búry sila
divým svojím zúrením sama sa zničila.
— A kde naši, čo bili ten Rím svetovládny,
lebo koval úmysel na Slovänstvo zradný: —
Kde naši? — Hojže, Tatro, jasných orlov mati!
Nikdy sa ti tá tvoja detva už nevráti.
Páč! Nad valným Dunajom krvavô pobrežia:
tam ti tvoji synovia povraždení ležia.
Neostal, ani kto by tú zvesť niesol bratom:
Bratia vám za česť rodu padli v boji svätom.
Lež každý na junáckej spočíva posteli,
na kope vrahov, zbitých od jeho oceli.
Už nežije, a ešte hrozí tá tvár bledá,
tá ruka zmeravená meč odjať si nedá.

A cár s okom sklopeným na bojišti stojí:
A čo? — Azda tých padlých Slovänov sa bojí? —
Nie, lež bezdušné svojich hromady tam vidí
a zo svojho víťazstva radovať sa stydí.
No zahyň, studom večným zahyň, podlá duša,
čo o slobodu dobrý ľud môj mi pokúša.
Lež večná meno toho nech ovenčí sláva,
kto seba v obeť svätú za svoj národ dáva.
A ty mor ho! — hoj mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.

Často blúdim, táram sa cez celý boží deň,
hľadajúc kolenačky aspoň dáky kameň,
na ktorý by si oprel boľavú hlavičku
a zadriemal zmorený aspoň len trošíčku.
Ale čože je nemožnô, to ani nehľadaj,
pokoja mať nemôžeš, všetko kričí: hybaj!
Odzadu plameň čierny ako rieka tečie,
spredu ma dač nasilu temer ťahá, vlečie.
A ja na zemi ležím, ani palcom kývať
nevládzem, a musím sa na to všetko dívať.
Vtedy - v tak biednom stave moja duša letí
do tých krajov posvätných, tej mojej pamäti,
a ľahne si pod dáku tam starú svrčinu,
a zaspí ak v oleji aspoň za hodinu.

Či neznáte tie kraje, kde v tichej dolinke
po lúčinkách pastierik blúdi s ovčičkami,
tými, z ktorých sám pije, pojí ich vodami
a medzi nimi žije ak' otec v rodinke,
každičkú zná menovať, každičkú zastáva,
medzi nimi vyrástol, medzi nimi spáva?
Či neznáte tie kraje, tie radostné kraje,
kde dobrí, bystrí chlapci bučky preskakujú,
v hájičku pod svrčinou kladú si ohníček,
kúria si pomaličky, nôti im Janíček,
za pesničkou každičkou jednu zagajdujú:
či neznáte tie kraje, tie radostné kraje?

Piesne nemej tam nieto - veselí sú chlapi,
hneď od zeme zaskočia, hneď lámu kolesá,
hneď valašky pochytia - zdupnú ako capy,
a hybaj, idú sa ti najesť dade mäsa!
Všetci letia na košiar ako dáke vrany:
„Rež, bača, sto hrmených, tie mastné barany!”
Trebárs ich je päťdesiat, ako jeden žijú,
má jeden groš lebo dva, to všetci prepijú.
Všetci sú za jedného, hocaj v akom kríži;
aknáhle len jednému dáky čert ublíži,
každý skočí - na seba cedilo zahodí,
dva nože cifrované do opaska vhodí,
mrie za brata, vezmúc si valašôčku svoju:
za takých dobrých chlapcov dal by dušu moju.
Či neznáte ten tichý kraj, kde večer mamičku
deti prosia o jednu národnú pesničku,
lebo o dáku hádku a o dáku povesť;
že nebudú radšej, vraj, na ráno pýtať jesť,
že nebudú záškodné, nebudú šantúvať,
že budú mamičku napotom počúvať,
aby len povedala - deti, chlapci všetci,
na múrik vyskákajú tam okolo peci,
mamička medzi nimi pradúc im rozpráva;
a aby boli dobré, naučenia dáva:
že jestli im dač' káže, hneď urobiť majú,
vraj: bobo a vlkolak zlé deti lapajú! -
V tom kraji tak detinskom, v tak milom tom kraji,
že už hádam nebude lepšie ani v raji,
v tom kraji tam pri Váhu, kde milá rovinka,
býva v jednom domčeku úprimná rodinka.
Dobrý mužík s ženičkou vo večnom pokoji
žijú ak' dve halúzky v háji obidvoji,
vietor keď ich pokníše, ale ich nezláme -
takéto my manželstvá mešťania neznáme.

Majú syna jedného, v ňom všetko skladajú,
dobreže doňho duše svoje nevlievajú;
to, čo sami nemajú, by mu vďačne dali,
dobreže ho na rukách nenosia od maly.
Nedbali by, čo by bol vždy len chlapček malý,
by takého znachora vždy k srdcu tískali.
Synček je veľmi divný, nikdy nie veselý,
hrdý, ukrutný, divý, hockde taísť smelý;
nikoho si neváži, nikomu nedvojí,
v ľuďoch lásky nehľadá, hnevu sa nebojí;
ľudia ho nenávidia, on sa chce vypomstiť,
jemu všetko jedno je: dneska či zajtra hniť.
Otec ho ako koňa mláti od malička,
s plačom ho napomína biednučká mamička;
ale čo sám archanjel prvší z neba stúpi,
ver Janík ani tomu na krok neustúpi.
Kamarátstva netrpí, na sebe prestáva,
samotný na nábreží on Váhu sedáva:
často keď s koňmi idú za rana bieleho,
ešte ho tam vídajú, chudáka, smutného.

Vstúpenie je - zvonov hlas na veriacich volá,
hrnú sa ako včely z dedín do kostola;
starí, mladí pred božou Matičkou kľakajú,
a pátričky, vzdychajúc k bohu, preberajú.
Kto by bol taký planý v tú svätú hodinu,
že by nešiel slúžiť svätým, Hospodinu!
Sám Janík tam na Váhu chodí zarmútený,
ani v nedeľných hábach nie je oblečený,
v čiernom dlhom kepeni ako havran dáky
po chodníčkoch, priekopách stúpa haky-baky.
Tmí sa. Pomedzi tŕne nad Váhom na skalu
vyjde, obzrie sa - dobre nezájde od žiaľu,
zaplače - ale ticho v bôľnej duši jeho -
a padne na čiernu zem od žiaľu veľkého.
Zmrklo sa. Prišiel domov, sadol si k večeri,
nepovedal slovíčka tej svojej materi,
nedal sestričkám slova, ani strýčikovi,
ba ani šedivému svojmu tatuškovi.
Od stola chudobného všetci povstávali,
bohu všemohúcemu všetci ďakovali,
on ale strhol klobúk, nevravel nikomu,
dverami zahrmotil a odišiel z domu.
Bohzná, kde ísť zamýšľa! Popod vŕby ide,
až tam v poli samotný ku priekope príde;
priekopu tú preskočí, vôkol sa obzerá,
a zas ďalej širokým poľom sa poberá.
Po horách, po dolinách rozišli sa mraky,
zastreli tiché háje temnými hábami,
zmizli lúčky zelené medzi dolinami,
len vrchy tak sa zdajú ak' dáke zázraky,
ako dáki kriedlastí, čiernoperí vtáci,
ako dáki obrovia na stráži stojaci.
Mesiačka niet na nebi - beda je s hviezdami -
ktozná, dokiaľ tam budú za tými chmárami! -
Pole ak' jedna čierna šatka pamuková,
ktorú nosí za mužom osirelá vdova,
do ktorej si tvár kryje od žiaľu veľkého,
a nocou plakať chodí ku hrobu milého:
mesiac na ňu nesvieti, slniečko nehreje,
a nemá viac na svete krem jednej nádeje.
Janík potichu kráča bez cesty, chodníka,
po jamách, po dolinkách, pomedzi suhlinu,
sto ráz potkne sa na peň, na dáku skalinu,
padne, chudák, zas vstane a ďalej pomyká,
sto ráz mu hustô krovie zastavuje nohu:
Buď ako buď, len pôjdem, poručeno bohu.
Čo tie psy tak okolo košiara štekajú?
Prečo tie ovce tak sa v košiari zdúrajú?
Či planého človeka, či vlka zvetrili,
že sa tak z ležoviska ak' vietor zdurili?
Čo tie psy za košiarom tak behajúc vyjú
a chvosty medzi nohy gundžovité kryjú?
Čo tie ovce tak čudne ak' deti zbľačali,
striasli sa a do hŕby utekať začali?
Čo tie psy vyť prestali, a ako k otcovým,
trasúc sa strachom, k nohám tisnú sa bačovým?

Na doline v šírom poli,
na tichej vodičke,
povedajú starí ľudia
o zakliatej paničke.

A vraj práve na Vstúpenie,
keď odíde preč stríg zhon,
a keď tanec držia čerti,
tá panna vychádza von.

Ktorý šuhaj sa v to vezme
šaty naopak si vziať
a doprostred Váhu skočiť,
že ju môže hneď odkliať.

A ten potom čokoľvek chce,
či to striebra, či zlata,
to mu všetko hneď vyplatí
tá panna už odkliata.

Vídajú ju o polnoci
koniari a voliari
a tí ktorí nocou blúďa,
hajčovia a poštári.

O tom si prisahať budú,
ak' v šatách dlhých bielych,
na skale černistej plačúc,
kývala palcom na nich.

Hneď ako päsť, hneď ak' veža,
ak' k sebe ich volala,
a tí hybaj! jarky, poľom
vraj že ich naháňala.

A čo viacej: už aj taká
sa vrava roztrúsila,
že aj do dediny chodí,
že vartáša dusila.

Preto taký po okolných
dedinách je veľký strach,
že by žiaden von neišiel,
čo by hneďky horel dach.

Všetci na pec posadajú,
čušiac ako myš v diere,
len si dačo štuchne v izbe,
kuk - či ich dač neberie.

Paholok, čo kone zdochnú,
čo ho gazda zabije -
ani na krok - a radšej sa
predkom v krčme opije.

A poštár, čo ho hneď zajtra
pán ako psa von pohne,
a nemá sa kde utúliť,
ani sa len nepohne.

Lebo hocaj i najlepšie
sa u bohatých žije,
hej, ale na hriešnu dušu,
ver aj strach nedobrý je! -

Jedenásť bilo - tri štvrte sú preč,
dvanásť sa blíži pomaly:
voda sa búcha ako o múry
do brehov pustých, na skaly.

Na vodách temných kláty tak hádže
ako na ceste vietor prach,
voda ak' mlieko, ak' sneh keď sype
kúrňava po šírych poliach.

Voda sa búri, vetrisko skučí -
a na poli zem dudneje,
mesiac preletí mračná ak' hory,
na vody búrne sa smeje.

Peny sa iskria v svetle mesiaca,
z pien lecikedy dač kukne,
zahviždiac strašný na vŕbach vietor
peny ako prach rozfúkne.

Na vode šírej dač tak ak' klepec
krútiac sa, mechriac sa pláva:
ľaľa, veď je to ak' koníčatko -
veď je to človečia hlava!

Tvár voda myje, vlnka oblieva,
a vlasy dlhé skrývajú,
ktoré tak ako husacô peria,
keď je víchrica, lietajú.

Bože! Prebože! Kto to zahynul?
Či ten, ktorého svet už viac
netešil a chcel strašne dokončiť,
do vody šírej sa hodiac?

Či dáky pltník, ustatý celkom,
zašiel s búrnymi vlnami?
Ale nie - kukni, veď sa to hýbe,
veď sa rozháňa rukami!

Pomedzi vlasy jej kamsi-tamsi
oči dve sivé strihajú -
čo je to za chvost tam na tom konci?
vari ho ryby drmajú!

Ľaľa, veď je to len po pás človek,
odpoly ryba chlpatá -
na hriešnu dušu, ak sa nemýlim:
je to tá panna zakliata.

Dvanásta bije v diaľke hodina,
mesiac na vodu zasvietil,
naprostred Váhu na čiernej skale,
pannu zakliatu osvietil.

Taká ak' stena v zváľanom zámku,
oči ak' okna sa zdajú,
z ktorých ak' hviezdy slzy blyštiace
do vody temnej fŕkajú.

Tam zapadajú tie svetlá božie -
junák za nimi omdlieva,
ale nádeja omdlenú dušu
rosou života polieva.

Junák na holé kľakne kolená,
zaspieva bohu pesničku -
krížom sa žehná, na nebo pozrie
a bozká čiernu zemičku.

Ešte sa krížom tri ráz' prežehná,
pobozká krížik, pátričky -
vtom „Ameň“ povie a z brehov hodí
sa do vody vzbúrenej vodičky.

Čľup - voda berie, pred sebou hrnie,
mladého Janka zakryje,
a do samého bieleho rana
vlnami hučí a vyje.

Za slnka pastierik ide dolinôčkou,
ide dolinôčkou s trúchlou novinôčkou.
Naprostred dediny žalostne zatrúbil
a ľudí k žalosti z pekných snov pobudil.
„...Čo ti je tej trúbe, jaj, pre Hospodina?“
Nastala, nastala nešťastná hodina.
Na poli širokom u Váhu bystrého
videl som sokola na zemi zbitého.
Opustil hlavičku a vystrel nožičky -
a to taký ešte malý, maličičký!
Videl som sokola, videl som zbitého:
videl som Janíčka na Váhu mŕtveho.
Išiel Janík, išiel paničku odklínať -
ale nemal šťastia, musel tam zakapať.
Do vodičky skočil, múď si neprevrátil -
Janík mladuštičký svoj život utratil.
Tam ho voda zniesla k háju zelenému,
by šumotu svrčín načúval tichému.
Hora, voda hučí, vetríček podúva -
Janík pod svrčinou na brehu načúva.

Sorrač, neovládla som sa.

@krutafunebracka , písané z hlavy?
Mor ho! je super, ale to by sa do zajtra málokto naučil.


Ja by som si vybrala:
a) Krvavé sonety...proste prvá svetová ,,A národ oboril sa na národ"...*echm, listuje v ťaháku*
b) Slúžka (L.Novomeský).Nemusíš vedieť presné znenie (minulého roku som s tým slušne improvizovala ), hlavné je rozplakať obecenstvo.
Elektronickú verziu ani jedného nemám a hľadať sa mi nechce.

@9

Jasné, že z hlavy, veď nevidíš aký dlhý čas od seba delil tie 3 komenty?

Tak dlho to predsa kopírovať nemohla ...

Ale ja nie som obyčajný človek...

niekto sa tu činil

@8 vidim ze si sa do toho vzila . no nakoniec som si nieco nasiel na zlatyfond.sme.sk