Na slovenčine si máme vybrať nejaké dielo na recitáciu, bude prihliadať na umelecký prednes, výber diela, rozsah-cca 3 minúty. Netuším čo je na to vhodné, čo ste si vybrali vy ?
ja som vzdy recitoval opitu brezu, lebo som recitacie neznasal. na nestastie som vsak mal talent, a tak ucitelka prehliadla, ze recitujem parodiu na basnicku, ktoru sa ucia na zakladke, a vybrala ma do skolskeho kola. v ktorom som znova zarecitoval opitu brezu. vtedy mi uverila, ze ked som vravel, ze neznasam recitovanie, tak som to myslel vazne odvtedy sa z opitej brezy stala tradicia. recitoval som ju rok co rok v sprievode neustalych udrbov spoluziakov a vyrazu ucitelky v style "are you fucking serious?!". tusim som aj niekde na youtube
Čítali a potom riekli: - Smutné.
Svitlo už a svitlo bez teba.
Už nám tvojej slzookej lutne
v šťastí našom, synak, netreba.
Za mier musí básnik do olova
tvrdo písať spravodlivú zášť.
Sláviť musí jasným zvonom slova
radostnú a rozkvitnutú vlasť! -
A mne v ústach horký prúd sa pení,
oťažel mi v rukách tmavý slák.
Pisklo v hrdle slovkom utrateným:
Netreba... No čože? Dobre tak.
Nech si hvízda, nech si hvízda jeseň,
ako vzlyk sa z hrude derie rým.
Už si svoju ťažkých krídel pieseň
nikomu viac do rúk nezverím.
Nechcel som sa sebe koriť, smiešny.
Nechcel som o plytkom bôli húsť.
Cudzia slza svieti z mojich piesní.
Cudzia rana horí z mojich úst.
Mier. A v tichu, ním ten výkrik sviští,
hneď sa podlo hlaveň rozšteká.
Nikdy ešte v toľkej nenávisti
nepočalo slovo človeka.
Preto verš môj ťažkým krídlom vzlieta.
Ľudský plač mu z krídla ulomí.
Preto, hľadiac v drsnú bolesť sveta,
smutno mi, až k smrti smutno mi.
Netreba... No čože? Prídu iní.
Snáď tá pieseň sladšie bude znieť.
No kým tečú slzy na zločiny,
mŕtvych kladú do vápennej hliny,
naveky sa budem takto chvieť.
A keď na mňa z našich nízkych dverí
dýchne smrť, v tom chladnom závane
možno raz jak postrelenej zveri
zastydne mi jazyk na rane.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
22 komentov
s tým zaboduješ alebo si vyber nejakú moju poéziu
Čítali a potom riekli: - Smutné.
Svitlo už a svitlo bez teba.
Už nám tvojej slzookej lutne
v šťastí našom, synak, netreba.
Za mier musí básnik do olova
tvrdo písať spravodlivú zášť.
Sláviť musí jasným zvonom slova
radostnú a rozkvitnutú vlasť! -
A mne v ústach horký prúd sa pení,
oťažel mi v rukách tmavý slák.
Pisklo v hrdle slovkom utrateným:
Netreba... No čože? Dobre tak.
Nech si hvízda, nech si hvízda jeseň,
ako vzlyk sa z hrude derie rým.
Už si svoju ťažkých krídel pieseň
nikomu viac do rúk nezverím.
Nechcel som sa sebe koriť, smiešny.
Nechcel som o plytkom bôli húsť.
Cudzia slza svieti z mojich piesní.
Cudzia rana horí z mojich úst.
Mier. A v tichu, ním ten výkrik sviští,
hneď sa podlo hlaveň rozšteká.
Nikdy ešte v toľkej nenávisti
nepočalo slovo človeka.
Preto verš môj ťažkým krídlom vzlieta.
Ľudský plač mu z krídla ulomí.
Preto, hľadiac v drsnú bolesť sveta,
smutno mi, až k smrti smutno mi.
Netreba... No čože? Prídu iní.
Snáď tá pieseň sladšie bude znieť.
No kým tečú slzy na zločiny,
mŕtvych kladú do vápennej hliny,
naveky sa budem takto chvieť.
A keď na mňa z našich nízkych dverí
dýchne smrť, v tom chladnom závane
možno raz jak postrelenej zveri
zastydne mi jazyk na rane.