Kedze dnes som opat stravila pol dna s ludmi s tymto postihnutim, rozhodla som sa spytat sa vas, ci si vy viete predstavit pracu s takto zdravotne postihnutymi.
Popripade aky mate k nim postoj lebo stretla som sa aj s nazormi, ze sa niekto takych l
urcite by som taku pracu nevedela vydrzat, jednak ze by mi bolo luto sa na nich pozerat a potom ze som proste netrpezlivy clovek, keby som im stale mala nieco opakovat dokola tak by ma porazilo
Zatiaľ s tým nemám osobnú skúsenosť, len teoretické znalosti o tomto type postihnutia a bol som v zariadení kde s týmito ľuďmi pracujú... Viem si predstaviť prácu s nimi, alebo skôr to vidím ako poslanie.
Žiadny človek nemôže za to ako sa narodí, je to človek tak ho aj rešpektujem, mnohokrát sú títo ľudia oveľa viac vnímavý na niektoré hodnoty v ľudskom živote, vnímajú lepšie okolie, emócie, vynikajú v rôznych zameraniach... Máš môj rešpekt, v 16. rokoch sa dať do tohto asi nie je jednoduché, ale keď ťa to napĺňa, tak je to správne, držím ti palce a pomodlím sa za teba a za tých, s ktorými pracuješ...
ja sa im vyhybam. sucitim s nimi a chapem vsetko a vsetky suvislosti ale ja sa neviem chovat ani k dietatu ako k dietatu takze z dospeleho cloveka co sa chova ako dieta mam znacny freak out.
No nepáčia sa mi, ale súcitím s nimi a viem si predstaviť takú prácu s nimi, veľmi obmedzený čas - jednorazová vec, proste musela by som vidieť koniec toho...
videla som nedavno s takym film a hovorim si to je fakt trest mat ho doma, a zit s nim. a poznam aj jednu malu ale tak nic hrozne som nevidela u nej ale neveim ako doma
áno, ako si písala, tak sa ich štítim, ale súcitím s nimi
A s ľuďmi akýmikoľkvek by som nechcel robiť, lebo to je najťažšia práca, a o takýchto to platí dvojnásobne
preto by som nedokázal robiť učiteľa (profesor je už predsa o niečom inom - tam už nemáš zo študentom taký blízky vzťah, lebo učiteľ Vám svojim spôsobom má na základke a a vo veľmi malej miere aj na strednej suplovať rodiča), ptm doktora, atď.
@19 priznávam právnik tak isto musí prijísť do kontaktu, ale ten to berie trošku inak......ja proste nvm odhadnúť ako sa ľudia správajú......ja sa snažím byť na každého dobrý a nebyť s nikým za zle, a stalo sa mi (nieraz), že to proste len dotyčný človek využil a "kopol ma do zadku".....a miera mojej naivity je až taká, že ja vždy verím, že aj keď ten človek spravil podraz, tak ho vždy prijímem, veď sa určite zmenil.....a ja s tým proste nvm nič spraviť.......ja nedokážem proste neveriť ľuďom......
Praxovala som s deťmi, ktoré mali poruchy správania.. dosť vážne.. radšej by som brala dawnov. Sú to zvedaví ľudia a väčšinou sa dajú nahovoriť na všetko.. hlavne keď ich to baví tak je super.
nepoznám osobne, ale viem o chlapcovi s DS čo jazdí na koni a preteká v rýchlostných disciplínach mamina chodila robiť canisterapiu do špeciálnej školy kde boli aj takéto deti.
ja si neviem predstaviť ani pracovať so zdravými ľuďmi, nemám na to trpezlivosť. a tiež o tom strachu....bojím sa všetkých a všetkého, takže tak. inak, postihnutých ľudí je mi ľúto, ale samú seba si viem predstaviť skôr ako človeka, ktorý raz vynájde niečo čo im zľahčí život, nie s nimi priamo pracuje
sorry ak je to nezrozumiteľné, práve som sa zobudila
@depropex ludia s DS nie su len mentalne zaostali ale ovplyvaju aj telesnymi vadami (ich typicke znaky-zuzene oci, mala tvar, dobre nevyvinute ruky, otvorene usta) a trpia zdravotnymi problemami, maju tazkosti so srdcom a stitnou zlazou - aj preto je vela z nich obeznych.
S týmto postihnutím som v kontakte keďže máme takehoto clena rodiny...a je mi smutno skor z toho ako sa k nim stavia tento stat, v zahranici je pomoc pre nich daleko inde,ale to je na inu debatu. Z reakcii okolia si vsimam ze slovaci su dost netolerantni a častokrát nevedia správne reagovat (viz komentare hore). Myslím si, ze by bolo dobrym riesenim snazit sa ich trocha viac zaclenit medzi zdravých ľudí, lebo takych ako my dve co sa snazime pomôcť je malinko.
Prepáč, mne len napadla taká vec, že keď som bola malá a v škôlke mi povedala pani učiteľka, že mám na chvíľu dávať pozor na také mladšie dievčatko s týmto syndrómom...tak som sa len na chvíľku otočila a ona zjedla oranžovú pastelku Som jej ju potom vyberala z úst Ale ako deti sme ju mali všetci radi...sme chodili k nej domov a hrali sa Ona bola také slniečko...
ano, viem si (zivo) predstavit pracu s pacientmi s DS. rovnako ako aj v pripade inych typov postihnutia a vseobecne s chorymi ide podla mna o nieco velmi obohacujuce, zaujimave a zasluzne. pracovat napriklad s udajmi a datami by ma nebavilo, nevedela by som sa pre nieco take nadchnut a vzdy by to bola pre mna len praca v zmysle zdroj obzivy.
stretla som niekolko ludi s DS, nikdy som s nimi nemala problem, vsetci boli velmi spontanni, srdecni a tesili sa z malickosti. zvonku na niekoho asi posobia divne, ale vsetci boli stastni... a co viac treba?
na mna sa pravidelne nalepia takyto ludia alebo inac dusevne postihnuti a neviem preco sa rozhodnu vzdy davat do reci zrovna so mnou, lebo som z toho uplne vyvedena z miery a vobec neviem ako mam reagovat, vsak neviem komunikovat ani s normalnymi nie este s takymito.
pracujem s ľuďmi už dlho, s deckami viem manipulovať úplne závideniahodne, niektorí autisti ma tiež rýchlo prijali do svojho sveta, teraz začínam dobrovoľníčiť v nízkoprahovom centre, a proste hoci viem, že taká práca mi ide a všetko, doma väčšinou skončím tak, že hrozne dlho čumím do steny alebo revem niekde na hajzli.
ja mám brutálne post-šoky po práci s postihnutými ľuďmi a nezvládam to.
@fluptak a nie je právo náhodou o tom vedieť odčítať ľudskú povahu a človeka celkovo? vedeť kedy a na akú časť pritlačiť a kedy byť ľútostivý, aby si z dotyčnej osoby dostal vždy, čo najviac (napr. pri súdnych sporoch so svedkami)?
lebo toto je job, ktorý je brutálne zameraný na "hru" s človekom...psychiku atď...nehovoriac o rétorike, ktorú musíš využívať ešte viac...
a k téme...
poznám pár takýchto ľudí...priznám sa, moja prvotná reakcia nebola najlepšia... veľmi som sa bála, že im nejako ublížim a tak som sa ich stránila...neprišlo mi správne motať sa okolo nich, nie to si s nimi ešte vybudovať vzťah...
no stalo sa niečo, čo som nepredpokladala ani ja, a asi ani nikto...bola som nútená stráviť istý čas v nemocnici a bolo tam jedno dievča s touto diagnózou... mladá slečna, veľmi zlatá...( a tak nejako som sa dala do reči s jej mamkou a potom s ňou samotnou...
po týždni, ktorý som s ňou strávila som si ju veľmi obľúbila...po prepustení som ju chodievala pozerať, dokonca som bola aj párkrát u nich.. táto osoba mi dala do života veľkú lekciu trpezlivosti a ochoty, za ktorú jej budem do smrti vďačná...
a áno..stalo sa aj to, čoho som sa najviac bála...vybudovala som si s ňou vzťah a ona, žiaľ, zomrela...dosť ma to zdeptalo, ale keď som videla jej maminu, ako stojí pri jej mŕtvom telíčku a usmieva sa, pochopila som, že smrť nie je stále len zlá...a Majka mala aj napriek svojej chorobe krásny život
vedela by som si predstaviť prácu s takýmito ľuďmi,veď napokon sú to ľudia ako my,z mäsa a kostí. nepáči sa mi ak niekto odpisuje ľudí,len preto,že sú nejakým spôsobom hendikepovaný. keď som navštevovala jeden letný tábor,chodievali tam tiež traja postihnutý chlapčekovia a jeden z nich mal downow syndróm. poviem vám,že v takých ľuďoch sa nájde oveľa viac ĽUDSKOSTI a lásky,ako v ktorom koľvek z nás.
@nathalicatko možno v trestnom a občianskom práve (tam je ten súcit dôležitý a chápať pohnútky tých ľudí a ich správanie), ja ak by som sa ptm zameral, tak skôr na pracovné alebo finančné právo
@veroniques moja sesternica má tento syndrom, takže viem o tom niečo... no a všetko by bolo v pohode keby ju rodičia nerozmaznávali keď bola uplne mala len zato že je chorá...
@miaja tak urcite je problem v tom, brat ich takych aki su a brat do uvahy, ze oni si neuvedomuju, ze su v niecom pozadu a nepotrebuju taketo materialne vymozenosti.. ked vsak niekde prevazuje lutost, moze sa to bohuzial stat.
Ovela viac vsak potrebuju empatiu, lasku, starostlivost a dobre ludske vztahy.. toto je pekny priklad toho, ze peniaze nie su vsetko.
Mám také deti rada, pretože sú neuveriteľne vďačné a taký úsmev je niečo neopísateľné
Robili sme mikulášsku akciu na škole práve pre postihnuté detičky a stalo sa mi, že keď som jednému chlapčekovi kreslila na ručku, dal mi pusu na hlavu a ešte stále som z toho preč
Ľudia sa ich boja, lebo sú iní a ľudia sa boja všetkého iného. Len pokračujú v dave a dudrajú nad dnešným svetom (česť výnimkám) Pričom práve tieto detičky, ale aj takí dospelí ľudia, sú krásnym príkladom toho, že existuje niečo viac než len materiálno, a dávajú pravú váhu slovu Láska
A obdivujem ľudí, ktorí s nimi vedia pracovať, pretože je to krásne a vďačné povolanie, a musia byť veľmi trpezliví a zmierení s tým, že aj keď tie detičky nenaučia všetko tak, ako by mali alebo chceli, vedia ich k tomu dostať najbližšie v rámci ich spoločných síl
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
52 komentov
Žiadny človek nemôže za to ako sa narodí, je to človek tak ho aj rešpektujem, mnohokrát sú títo ľudia oveľa viac vnímavý na niektoré hodnoty v ľudskom živote, vnímajú lepšie okolie, emócie, vynikajú v rôznych zameraniach... Máš môj rešpekt, v 16. rokoch sa dať do tohto asi nie je jednoduché, ale keď ťa to napĺňa, tak je to správne, držím ti palce a pomodlím sa za teba a za tých, s ktorými pracuješ...
ja sa im vyhybam. sucitim s nimi a chapem vsetko a vsetky suvislosti ale ja sa neviem chovat ani k dietatu ako k dietatu takze z dospeleho cloveka co sa chova ako dieta mam znacny freak out.
poslednou dobou uvažujem nad výškou z psychologie.
zaujímalo by ma - ľudia s DS vykazujú správanie podobné mentálnej zaostalosti alebo ako to je ? V čom je DS odlišný od duševnej zaostalosti ?
A s ľuďmi akýmikoľkvek by som nechcel robiť, lebo to je najťažšia práca, a o takýchto to platí dvojnásobne
preto by som nedokázal robiť učiteľa (profesor je už predsa o niečom inom - tam už nemáš zo študentom taký blízky vzťah, lebo učiteľ Vám svojim spôsobom má na základke a a vo veľmi malej miere aj na strednej suplovať rodiča), ptm doktora, atď.
sorry ak je to nezrozumiteľné, práve som sa zobudila
@3 to je super
ano, viem si (zivo) predstavit pracu s pacientmi s DS. rovnako ako aj v pripade inych typov postihnutia a vseobecne s chorymi ide podla mna o nieco velmi obohacujuce, zaujimave a zasluzne. pracovat napriklad s udajmi a datami by ma nebavilo, nevedela by som sa pre nieco take nadchnut a vzdy by to bola pre mna len praca v zmysle zdroj obzivy.
stretla som niekolko ludi s DS, nikdy som s nimi nemala problem, vsetci boli velmi spontanni, srdecni a tesili sa z malickosti. zvonku na niekoho asi posobia divne, ale vsetci boli stastni... a co viac treba?
ale každopádne, správam sa k tým ľuďom normálne. veď aj bratranca mám postihnutého...
ja mám brutálne post-šoky po práci s postihnutými ľuďmi a nezvládam to.
ale mas palec hore derrick za to
@depropex nie, ja iba dobrovoľničím a prichádzam s nimi do styku. inak študujem za kurátorku
inač
lebo toto je job, ktorý je brutálne zameraný na "hru" s človekom...psychiku atď...nehovoriac o rétorike, ktorú musíš využívať ešte viac...
a k téme...
poznám pár takýchto ľudí...priznám sa, moja prvotná reakcia nebola najlepšia... veľmi som sa bála, že im nejako ublížim a tak som sa ich stránila...neprišlo mi správne motať sa okolo nich, nie to si s nimi ešte vybudovať vzťah...
no stalo sa niečo, čo som nepredpokladala ani ja, a asi ani nikto...bola som nútená stráviť istý čas v nemocnici a bolo tam jedno dievča s touto diagnózou... mladá slečna, veľmi zlatá...( a tak nejako som sa dala do reči s jej mamkou a potom s ňou samotnou...
po týždni, ktorý som s ňou strávila som si ju veľmi obľúbila...po prepustení som ju chodievala pozerať, dokonca som bola aj párkrát u nich.. táto osoba mi dala do života veľkú lekciu trpezlivosti a ochoty, za ktorú jej budem do smrti vďačná...
a áno..stalo sa aj to, čoho som sa najviac bála...vybudovala som si s ňou vzťah a ona, žiaľ, zomrela...dosť ma to zdeptalo, ale keď som videla jej maminu, ako stojí pri jej mŕtvom telíčku a usmieva sa, pochopila som, že smrť nie je stále len zlá...a Majka mala aj napriek svojej chorobe krásny život
@grietusha rovnako máš môj obdiv
mňa vždy skôr lákalo trestnoprávne zameranie, alebo novší druh práva, kt. zameranie sa u nás vyskytuje veľmi málo
Ovela viac vsak potrebuju empatiu, lasku, starostlivost a dobre ludske vztahy.. toto je pekny priklad toho, ze peniaze nie su vsetko.
Robili sme mikulášsku akciu na škole práve pre postihnuté detičky a stalo sa mi, že keď som jednému chlapčekovi kreslila na ručku, dal mi pusu na hlavu a ešte stále som z toho preč
Ľudia sa ich boja, lebo sú iní a ľudia sa boja všetkého iného. Len pokračujú v dave a dudrajú nad dnešným svetom (česť výnimkám) Pričom práve tieto detičky, ale aj takí dospelí ľudia, sú krásnym príkladom toho, že existuje niečo viac než len materiálno, a dávajú pravú váhu slovu Láska
A obdivujem ľudí, ktorí s nimi vedia pracovať, pretože je to krásne a vďačné povolanie, a musia byť veľmi trpezliví a zmierení s tým, že aj keď tie detičky nenaučia všetko tak, ako by mali alebo chceli, vedia ich k tomu dostať najbližšie v rámci ich spoločných síl
A @georg21 , súhlasím úplne
sú to ľudia ako všetci iní, akurát potrebujú viac starostlivosti
ale nevidela by som na tom nič divné, títo ľudia aspoň vedia čo je vďačnosť na rozdiel od iných, ktorí s nič nevážia.
ale rešpektujem takých ludi, nemozu za to, a vela krat maju fakt vyššie hodnoty a čistejšiu dušu ako my, so žiadnym postihnutím.
ale raz som predávala na jednej burze výrobky týchto ludi, a su aj velmi šikovní.
a zásadne na nich na ulici nezazerám,lebo si viem predstaviť ako sa musia cítiť a určite by som mala plné zuby súcitu.