Boha ved som to sem postnul odišiel som a prídem a žiadne odpovede
No ide o to, že nemám rád ľudí. Napríklad vo vlaku alebo v autobuse si sa dám tak aby som bol k ľudom chrbtom lebo nemám rád ich pohľady. Stále si myslím, že maľudia sledujú a pozorujú. Neviem prečo ale mám také pocity.
Aj ked idem po ulici (hlavne ked je plná ľudí) tak premýšľam nad tým, že ľudia na mňa pozerajú a ako sa mám hýbať a správať sa, pretože stále na mňa čumia.
A ked idú okolo tak sa snažím tváriť ako nič. Proste kamenná tvár a len si v duchu hovorím aby už pakovali do piče
Navyše nemám rád akcie typu (chaty, disco, pičovinky ...) lebo nejde o to, že by mi vadil alkohol (nemám ho ale rád aj tak) ale o to, že je tam množstvo ľudí a ja sa necítim dobre. Neviem sa baviť a nebaví ma to.
Navyše radšej som doma a počúvam hudbu alebo čítam ... proste svoj pokoj.
Mám sociálnu fóbiu alebo nie? Dá sa to nejako nazvať? Alebo to je normálka?
Fungujem tak už roky a nechce sa mi to ani meniť len sa pýtam ako sa takéto správanie nazýva ... introvert melancholik?
Možno máš, birdz ti s tým ale nepomôže. Ak nevieš mať normálnu konverzáciu s človekom ktorého nepoznáš, a ovplyvňuje to tvoj život, tak by si s tým mal niečo robiť.
Taktiež ale môžeš byť introvert čo je v pohode, ja tiež nemám rad dlhé zbytočne interakcie s ľudmi.
@padre557 si iba introvert, socialna fobia vyzera uplne inak.
Btw to ze stale mas pocit ze ta ostatni sleduju a nevies ako sa tvarit, to ma aj vela extrovertov, to nieje nic vážne.. z toho vyrasties. Mozno.
Podľa mňa si paranoidný introvert ehm
Sociálnu fóbiu mám skôr keď tak ja a prejavuje sa to extrémnou plachosťou, viditeľnou nadmernou nervozitou z ľudí, niekedy som z nejakého stretnutia tak strašne vystresovaná, celá sa trasiem, búši mi srdce, panikárim, že naň nakoniec ani nejdem. A nevravím, že mi to nekomplikuje život, ale aj tak to neberiem ako niečo závažné. U mňa je to možno spojené s tým, že ja mávam celkovo silné úzkosti a to je pre mňa ešte omnoho horšie ako tá uzkosť z ľudí. Keďže tej sa dá jednoducho vyhnúť tým, že s tými ľuďmi človek nebude, prípadne bude, ale len chvíľu a potom to prejde.
@smajlo18 Podľa mňa Birdz je celkovo už dlhodobo v tomto špeciálny Aspoň môj názor je taký, že sa tu vyskytuje (resp. vyskytovalo, neviem ako je to teraz) dosť veľa hĺbavých kreatívnych introvertov milujúcich prírodu, ktorí to však majú možno o niečo ťažšie v sociálnych situáciách a tento svet plný materiálnych hodnôt ich často privádza ku smútku a skľúčenosti, preto tu možno následne hľadajú nejaké útočisko. ...To nič, to iba taký môj malý rozbor
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
18 komentov
No ide o to, že nemám rád ľudí. Napríklad vo vlaku alebo v autobuse si sa dám tak aby som bol k ľudom chrbtom lebo nemám rád ich pohľady. Stále si myslím, že maľudia sledujú a pozorujú. Neviem prečo ale mám také pocity.
Aj ked idem po ulici (hlavne ked je plná ľudí) tak premýšľam nad tým, že ľudia na mňa pozerajú a ako sa mám hýbať a správať sa, pretože stále na mňa čumia.
A ked idú okolo tak sa snažím tváriť ako nič. Proste kamenná tvár a len si v duchu hovorím aby už pakovali do piče
Navyše nemám rád akcie typu (chaty, disco, pičovinky ...) lebo nejde o to, že by mi vadil alkohol (nemám ho ale rád aj tak) ale o to, že je tam množstvo ľudí a ja sa necítim dobre. Neviem sa baviť a nebaví ma to.
Navyše radšej som doma a počúvam hudbu alebo čítam ... proste svoj pokoj.
Mám sociálnu fóbiu alebo nie? Dá sa to nejako nazvať? Alebo to je normálka?
Fungujem tak už roky a nechce sa mi to ani meniť len sa pýtam ako sa takéto správanie nazýva ... introvert melancholik?
Taktiež ale môžeš byť introvert čo je v pohode, ja tiež nemám rad dlhé zbytočne interakcie s ľudmi.
Btw to ze stale mas pocit ze ta ostatni sleduju a nevies ako sa tvarit, to ma aj vela extrovertov, to nieje nic vážne.. z toho vyrasties. Mozno.
Sociálnu fóbiu mám skôr keď tak ja a prejavuje sa to extrémnou plachosťou, viditeľnou nadmernou nervozitou z ľudí, niekedy som z nejakého stretnutia tak strašne vystresovaná, celá sa trasiem, búši mi srdce, panikárim, že naň nakoniec ani nejdem. A nevravím, že mi to nekomplikuje život, ale aj tak to neberiem ako niečo závažné. U mňa je to možno spojené s tým, že ja mávam celkovo silné úzkosti a to je pre mňa ešte omnoho horšie ako tá uzkosť z ľudí. Keďže tej sa dá jednoducho vyhnúť tým, že s tými ľuďmi človek nebude, prípadne bude, ale len chvíľu a potom to prejde.