Toto som zatiaľ napísala:
Úvod:
Môj život nebol nikdy dokonalý. Nenávidela som tých, čo ma urážali, aj keď to bola pravda. Seba som však nenávidela viac, pretože som iná než ostatní ľudia. Som pomalá a tichá. Napísať sloh alebo písomku mi trvá dlhšie než ostatným. Zvyčajne to nestihnem dokončiť. Vlastne vo všetkom som pomalšia. Spoločenský tip nie som ani náhodou. Vždy som mala maximálne troch kamarátov. Von nechodím. Som skôr taký tip, čo len sedí za stolom a číta si knihy. Ostatní ma nechápu. Keď som sa kamoškám priznala, že nechodím von a okrem nich už nemám iné kamošky ani kamošov, vysmiali sa mi a povedali, že som divná. A za chrbtom ma stále ohovárali. Že sedím nad blbými knihami a ani kamošky si nehľadám. Teraz mi je však jedno, čo si o mne druhí myslia. Iná niekedy môže znamenať lepšia. A keď máte niečoho menej, môžete mať zas niečoho iného viac. Podľa mňa ľudia ako ja toho v živote dosiahnu viac. Kedysi bolo mojím snom stať sa herečkou. Túžila som hrať v niekoľkých filmoch a potom si ich doma pozreť. Teraz sa chcem stať spisovateľkou. Chcem tým, čo ma urážali, vysmievali sa mi alebo si zo mňa robili srandu dokázať, že za niečo stojím. Že to dotiahnem ďalej, než oni sami.
1. KAPITOLA
Už veľakrát som rozmýšľala nad sebevraždou. Nebolo to však kvôli zlým známkam ani kvôli prvej láske, ktorá stále neprichádzala. Po prvej láske som túžila len zo začiatku a po čase mi už bola ukradnutá...
Moji rodičia sú rozvedení, otec sa znova oženil a mama si našla iného chlapa. Donedávna som bola jedináčik a teraz mám dvoch mladších (nevlastných) súrodencov. Bývam u mamy.
trošku gramatika je občas zlá ale veď o to spisovateľom nejde.
no a je to také protirečenie si, najprv hovoríš, ako sa nenávidíš a za pár riadkov už si vlastne dobrá, snáď aj lepšia ako ostatní.
je to také 15 ročné no. ale kľudne v tom pokračuj, za pár rokov to nájdeš, prerobíš, potom zas a zas a raz to možno bude dobrá kniha
A ja som to myslela tak, ze som sa nenavidela, ze som taka a nenavidela som druhych kvoli tomu, ze len vyjadrili svoj nazor na mna, aj ked pravdivy a ze teraz mi je proste jedno, co si o mne druhi myslia, aj ked to je vlastne pravda. Tazko sa to vysvetluje.
nenávidím knihy kde sa dievčatá ľutujú a kde píšu "(bola) som iná" a vlastne aj keď to hovoria irl...
jasné, teraz si každá hovorte že ste iná...
mindfucked
„No nakoniec to potom všetko dobre dopadlo.“ uškieral sa Vlkina.
„Veru na každú sviňu sa voda varí.“ poznamenal Trebiš, vytiahol si píšťalku a začal si na nej pískať, keď v tom momente sa za ním natiahol Žeska a povedal: „Daj to sem!“ Trebic mu podal do ruky píšťalku, ktorú si začal Žeska prezerať.
Žeska potom uprel pohľad na Trebiša. Zlomyseľne sa usmial, zlomil ju a hodil do ohňa. Trebic si s tým nelámal hlavu. S batohu vytiahol druhú píšťalku a pískal si ďalej. Ostatní z družiny sa začali smiať ako Trebic vybabral so starým Žeskom.
Žeska sa začal tiež smiať. Potom povedal: „Trebiš ty si koleduješ o výprask.“ keď sa vtedy pridal do debaty Goimer a povedal: „Starý Žeska keď už si nemôžeme zaspievať a zajesť si pri dobrej hudbe, čo keby si nám porozprával nejaký príbeh? Mohol by si vyrozprávať nejakú povesť s pamäti našich predkov.“
„Myslím že už všetci poznáte povesti predkov čo som vám rozprával.“
„Mi áno, starý Žeska ale kňažná ešte nepočula.“ povedal Goimer. Vtedy sa objavila Adelaida a urobila niekoľko krokov k družine, ktorá si posedávala pri ohnisku a chlípala vynikajúcu polievku s chlebom. Tesne za ňou stal knieža a upieral pohľad na Žesku.
„Hovor teda, starý Žeska. Rada si vypočujem niektoré s povesti vašich predkov.“ povedala Adelaida. Pribina kývol hlavou na Žesku ako by na pokyn mal rozprávať.
„Dobre teda.“ povedal starý Žeska a začal rozprávať: „Pred viac ako jedným svarožím kruhom a mirny kruhmi života, po tom čo bohovia prenechali Midgard ľuďom veľkej rasy a tí sa delili s inými ľuďmi, sa počas ovládnutia zámorskej ríše Antlan temnom, ktorých potomkovia teraz sídlia na východe, sa Čiernoboží služobníci a černokňažníci pokúsili o moc nad ľuďmi veľkej rasy, svojou temnou silou. Kedysi ešte pred zánikom ich ríše ktorú otrávili svojou zlobou, lebo bola to krajina prinášajúca svetlo Midgardu, využívali netvorov, na zlapanie ľudí a ich zotročenie. Tieto netvori boli kedysi ľudia, ktorých mučili a ich dušu trýznili v temných kobkách kedysi slávneho Antlanu. Tieto tvori už nepoznali čo je to láska a dobro a počúvali iba príkazy svojich pánov. Slúžili v čiernych légiach, vo vojskách koščejov ktorí sídlili v pekelných svetoch a zadávali im rozkazy chytať obyvateľov Midgardu a privádzať ich na nútené práce do temných svetov.“
„Ako ich tam privádzali? Existuje nejaká brána do pekla?“ spýtala sa Adelaida. Žeska jej odpovedal: „Veru na zemi ich bolo mnoho. Kto vie možno ešte niekde sú odhalené. Boli to brány svetov lebo neviedli len do pekiel ale aj do iných čarovných svetov, ktoré sa vo všehomire nachádzajú a o ktorých nemajú ani naši predkovia šajnu... Možno iba Bohovia. Veď bohovia a iné svetle bytosti vybudovali brány svetov, ale temné síly sa ich začali v tej dobe zmocňovať a zneužívať na prechod zotročených obyvateľov zeme.“
„To sa dalo cez jednú bránu svetov prejsť aj do viac svetov naraz?“
„Veru dalo. Ešte pred tým ako daný pútnik otvorí bránu svetov, musí zadať smer svojej cesty a brána ho tam zavedie. Pred každou bránou sa nachádzala kamenná doska svetov, na ktorej stačilo len ukázať prstom, ktorý svet chceš navštíviť.“
„Kde vôbec tie brány ležali?“
„Jedná ležala v ríši Antlan, ďalšie v zemi ktorú ich obyvatelia volali Tá-kemi. Je to obrovská tepla krajina na Juh od našej zeme, za morom. Ďalšia bola v zemi Rukotvorných hôr, ktorá sa tiež nachádza na severe Tá-kemi. Tiež jedná brána ležala na Juhu zeme Rassénie ktorú obývajú naši bratia. O ďalších sa nevie. Spočiatku, ako nám to predkladali predkovia, či rozprávaním alebo tie povesti zapisovali sa vedelo, že černokňažníci využívali brány svetov na presun temných vojsk po Midgarde aby dobíjali a plienili. Neskôr začali cez ne presúvať vojska netvorov, rôzne vojska škratich zabijakov a hrdlorezov čo vychovali v temniciach na zotročovanie ľudu Rassénie, tiež našich predkov. Tých preniesli do pekiel kde museli hrdlačiť pre zlomyseľných koščejov. Utrpenie obyvateľov Midgardu trvalo dlho.“
„A čo bolo potom?“ horela kňažná od zvedavosti.
„Bohovia smútili že ľudia Midgardu trpia..“ pokračoval Žeska: „že veľmi trpia aj ich deti, ľud z Rassénie.“ Žeska sa natiahol po polenách, aby priložil do ohňa a pokračoval: „Zvlášť náš hromovládca Perún Svarožič sa už na to nemohol prizerať a tak zhromaždil nebeskú družinu božičov, aby potiahli do boja proti čiernym prisluhovačom koščejov. Nad Rasséniou sa objavili veľké mohutné mračná, z ktorých zostúpili nebeské vojska. Perún ich viedol k bráne svetov na juh Rassénie. Tá bola strážená vojskami ohyzdných oblúd ktoré boli veľmi krvilačné. Ale Perún a jeho družina boli silnejší a obávanejší vojaci. Strhla sa vojnová vrava. Povráva sa že vtedy búrky pustošili tak Južnú Rasséniu, že to ľudia počuli aj v Antlanii. Po porážke strážcov brány hrdinský Perún prešiel do pekiel a svojím ohnivým mečom zvaným Areja, pustošil légie koščejov, že sa peklo otriasalo v základoch. Tak Perún oslobodil Ľudí Rassénie a previedol ich cez bránu späť domov. Potom bránu pochoval do hlbín zeme, tým že ju zasypal skalami s ktorých vzniklo pohorie. To pohorie dnes voláme Kaukaz. Od tej doby sa tvár Rassénie zmenila a légie koščejov a obludných vojsk hladovali a živorili po krajoch veľkej rasy. Keď niekto z ich légii navštívil domov ľudu, tak mu ľudia rasy dali radšej niečo pod zub a poslali ich ďalej, lebo si nechceli kaziť radosť z návratu svojich blízkych.
Perún ešte dlho putoval po Rassénii a lovil tieto prízraky čiernych légii kým prisľúbil deťom bohov že sa ešte vráti, než skončí veľká Assa.
Od tej doby slávime veľké víťazstvo Perúna a oslobodenie našich predkov tým, že si pripomíname sviatok Premeny.
Ľudia v maskách putujú od domu k domu a pýtajú si poživiny, tak ako ich žobrali netvori od predkov a tí ich obslúžili, keď k nim zavítali poslední s čiernych vojsk.“
Adelaida sa spýtala: „Čo je ten meč Areja? Prvý raz o tom počujem.“
„Je to ohnivý meč Árijov, tiež zvaný aj Čerkes, ktorý skul ešte za dávnych čias boh Svarog vo vyhniach slávy a nosil ho Perún. Vraj podľa proroctiev, pred začiatkom temnoty ho má držať ešte naposledy jeden muž z našich rodov. Tak sa píše v Múdrostiach Perúna, podľa ktorých má pred temnotou vybojovať ešte niekoľko slávnych bitiek, proti nepriateľovi. Nevie sa kedy to bude ale Žreci hovoria že to bude čoskoro. Potom už ten meč nikto iní držať nebude a ani ho už neuvidí... Možno za niekoľko kruhov života.“
Po rozprávaní Žesku sa dvihol jeden z Frankov a povedal: „To sú ale rozprávky! Bohovia, besi, brány svetov, netvori a iné svety. Odkiaľ mate tieto nezmysli?“
„No predsa s kníh našich predkov, ktoré sú pre nás zdrojom svetla a poznania.“ odpovedal Starý Žeska.
„Hlúposť, Slovien, jediné pravé písmo sväté je zapísané v knihe Kristových apoštolov, v biblii!“ oponoval Frank.
„A čítal si vôbec tú svoju knihu apoštolov, Frank?“
„Žiaľ bohu... Ja neviem čítať.“ vyslovil s neistotou Franský vojak.
Žeska sa začal ironicky smiať a odpovedal: „Ak nevieš čítať, tak ani nevieš čo vo vašej Knihe apoštolov môže písať a ak nevieš čo v nej píše ako sa môžeš na jej pravosť odvolávať? Čítal ti ju niekto že vieš?“
„Naší kňazi nám z nej čítajú a kážu podla nej.“
„Vaši kňazi hm...“ zamyslel sa Žeska hovoriac: „Ak vaši kňazi niečo s tej biblie kážu a ty nevieš čítať, akú máš istotu že kážu presne to čo tam píše?“
„Nad tým som naozaj nerozmýšľal. Málo kto z nás vie čítať, Slovien.“
Žeska pristúpil k Frankovi a riekol: „No vidíš, zdatný vojak. Málo kto z vás Frankov vie čítať a písať. Neviete čítať, ale odvolávate sa na to čo môžu prekrútiť vaši kňazi a vy naivne si myslíte že to čo vám kážu je naozaj v tej knihe napísané. Ako sa chcete priblížiť k poznaniu sveta, keď sami ste nevedomí. U nás Slovanov je práve nevedomosť najhorším hriechom. Možno ja tiež neviem vaše písmo ktoré by ste vy mali vedieť. Naše knihy sú písané v rôznych dávnych písmach a znakoch, hlavne v bukvici, ktorú dokonca viem čítať aj písať. Tieto, niektoré písma dokonca ovládajú aj moji, tu prítomní druhovia.“
„Okrem Trebica. Ten nevie lúštiť ani korienky.“ podryl si Vitemir.
Celá družina spustila ohromný smiech. Trebic zodvihol zo zeme borovicovú šišku, ktorú za tieto reči hodil do Vitemira.
Lenže ten sa potom čo ho trafil začal ešte viac rehotať. Žeska si ešte odjedol s chleba a nabral si ešte za porciu polievky. Naposledy prehovoril: „Myslím že som dnes toho porozprával dosť. Mali by sme si ešte zajesť a pospať si. Zajtra nás čaká ďalší deň cesty. Na druhý deň by sme mali doraziť k toku Dunaja. Ďalej budeme putovať po jeho prúde smerom k najbližšiemu brodu.“
Muži dojedli, prikryli kotlík a pobrali sa postupne spať.
Prišlo ďalšie ráno. Z ohniska ostala už len tlejúca pahreba a vietor jemne rozfukoval vyschnuté ihličie a prach na zemi. To Stribog zase rozdúchaval svoj dych nad korunami stromov, kde znelo šumenie lístia.
Niektorí vstali už skoro ráno a už si poniektoré veci začali baliť. Iní ešte dospávali a niektorým sa ani nechcelo vstávať.
Tí viac leniví sa už viac vzchopili.
Mnohí boli riadne vyhladnutí, tak si odkryli kotlík a dopriali si ešte šošovicovej polievky s chlebom.
Trebic si dal radšej sušené bravčové, hoci musel zápasiť, keď žul tvrdý pokrm. Nezaprel sa a s polievky ani neochutnal.
Krmčin vstal ale Vlkina ešte spal ako zarezaný. Krmčin k nemu pristúpil a poriadnym kopancom ho prebudil:„ Vstavaj treba baliť!“ napomenul Vlkinu.
Vlkina len zanadával: „Ešte raz ma tak zobudíš Krmčin a prisahám že ťa kopnem tak že do Nitravy poletíš.“
Netrvalo dlho a hore boli už všetci. Tí sa začali postupne baliť. Naložili tovar, zložili kotlík, zložili stany, osedlali kone a vyrazili. Cestovali krajinou hodiny a slnko sa dvíhalo na oblohe, ktoré zakryli mraky. Postupne putovali cez lesy, až sa po dlhom čase dostali na kraj lesa.
Na kraji lesa sa začala rozprestierať široká lúka, na ktorej rástlo zopár malých stromov. Tie bývali aj sto siah od seba. Zatiaľ čo lúka sa tiahla dole miernym svahom, na jej konci sa tiahla široká rieka. Ešte bola ďaleko, keďže lúka bola šíra a obrovská. No aj napriek tomu sa družine odľahlo, že po zdĺhavej ceste s kraja lesa uzreli veľmi vzdialenú rieku. Vedeli že už jednú časť cesty majú za sebou, aby boli blízko svojho cieľa.
„Už sme blízko Dunaja!“ vyhlásil s plného hrdla Krmčin. Veru bol to Dunaj, ktorého prúdy smerovali na východ, smerom k ich domovine, Nitrave. Sprievod sa tak vydal krížom cez lúku k tejto mohutnej rieke, ktorej vody boli raz divoké a zradne, inokedy zase pokojné. Prešli dolu lúkou a ďalej putovali popri rieke, po smere jej prúdu. Okolo rieky tak putovali dlho. Občas sa Dunaj kľukatil a lesy opäť po kraji rieky zhustli. Už bolo pred obedom a muži pociťovali hlad, tak si cestou rozdelili chlieb a nejaké jablka, ktoré dva dni pred tým kúpili v jednej franskej dedine.
Tie si prehadzovali medzi seba. Zajesť si chceli aj Frankovia. Dunaj sa točil smerom na juh, kde výhľad po rieke bol viac obmedzený. Frankovia ešte ani poriadne nedojedli keď sa jeden zahľadel po prúde rieky. Frank sa chcel zahryznúť do jablka, ale s prekvapením pustil svoj pokrm k zemi, keď zazrel ako spoza stromov po rieke vyplávali veľké lode.
Boli to samozrejme severské veslice, drakkary, na ktorých sa plavil drsný národ. Boli to dve veslice s mohutnými plachtami, s červeno-belasými pásikavými vzormi. Každá z nich dokázala pojať dvadsať až tridsať mužov. Z drakkarov zadunel zvučný roh. Frankom prebehol mráz po chrbte. Už mali tú česť s nimi bojovať a zdalo sa, že to bol pre nich ešte obávanejší nepriateľ ako Slovieni. Dokonca aj franské kone zamrazilo keď sa veslice približovali k brehom po ktorých cválali.
„To sú Vikingovia! Piráti zo severu!“ zakričal jeden z Frankov.
„Okamžite do obranného postavenia! Chráňte koč kňažnej!“ vydával rozkazy Gottfried. Kočiši zoskočili z voza a začali napínať luky. Kým medzi franskými vojakmi prepukol chaos, družina Slovienov ostala pokojná a k blížiacim sa drakkarom popohnali kone Vlkina s Krmčinom.
Slovieni ostali i naďalej pokojný v zadu. Len ticho sledovali čo sa bude diať. Frankovia sa na koňoch zoradili a spustili pre každý prípad kopije, ktoré si prichytili pod pazuchami. Krmčin s Vlkinom zliezli s koni a čakali kedy sa veslice priblížia k brehu.
„Čo to preboha živého robia?!“ spytoval sa Gottfried.
„Frankovia sú nejak nepokojní, knieža!“ povedal Žeska. Knieža ešte chvíľu pozoroval reakciu Gottfriedovych mužov a povedal: „Tuším mávali veľmi špatné skúsenosti s bratmi zo severu!“
Keďže drakkari mali plytké dno vyškrabali sa na breh, niekoľko siah od Krmčina s Vlkinom. Z lodi pozoskakovali aspoň desiati mohutní muži, zatiaľ čo zvyšok ostal na palube.
Bol to urastený národ. Tváre mali vybičované severským vetrom, sem tam nejakú jazvu, ale aj vážnejšiu spomienku po tvrdom boji. Niektorí mali výšku aj viac ako šesť stôp, niekedy aj okolo sedem. Boli mohutní a postavy mali dokonale vypracované. Niektorí z nich mali dlhé chuchvalce vlasov a husté brady, niekedy končiace tesne pri páse, ktoré im zakrývali tváre. Iní zase mali vyholené hlavy a brady zapletené, alebo ich vlasy boli zapletené do vrkočov. Výrazy na tvárach boli drsné, až naháňali strach. Boli ozbrojení mečmi, kopijami aj mohutnými sekerami. Ich štíty boli okrúhle a na nich mali vymaľované obradné symboly, v podobe kolovratov či slnečných krížov. Bolo z nich síce po odštepovane, čo znamenalo že zažili mnoho úderov zo zbrani ich nepriateľov. Na ich krúžkových zbrojach boli mnohé železné krúžky odštiepnuté, prilby mávali s časti aj otlčené a na čepeliach svojich zbrani mávali ozubené stopy po bojoch.
Krmčin s Vlkinom sa tvárili pokojne ako by ich už dlho očakávali.
„Sláva Ódinovi, rody Severu!“ obaja Slovieni zvolali.
Z davu Severských vystúpili traja zdatní muži a pristúpili ku Krmčinovi s Vlkinom. Jeden s nich mal Ryšavú hustú bradu a zapletené vlasy, druhý mal husté dlhé fúzy a blond vlasy rozpustené cez plecia, zatiaľ čo ten tretí mal oholenú hlavu a hustú čiernu bradu. Mal okrúhlejšie brucho a veľkú postavu. V ruke držal obrovský mlát. Mali tmavo šedé plášte ktoré držali okrúhle, strieborné spony s vyobrazením valknutu a na krkoch mali zase železné, alebo tiež strieborné Mjolniri.
Pristúpili k obidvom Slovienom a riekli: „Aj vám sláva, Slovieni! A sláva svetlým bohom. Nitravania?“
„Veru Nitravania. Ako ste vedeli že s tade pochádzame?“ prehovoril Krmčin. Frankovia prekvapene vyvaľovali oči a Gottfried si frflal popod nos: „Mohol som to tušiť že pohan s pohanom sa bude vždy spolčovať.“
„Pri Thorovom kladive! To mi je milé prekvapenie že som stretol mužov z Nitravy. Práve odtial cestujeme. Spoznali sme vás podla reči. Som Halgar Hallarson...“ predstavil sa ryšavý muž a ukázal rukou na svojich priateľov ktorých tiež predstavil: „..a toto sú moji druhovia Wulfrik a Hrothgar.“
„Wulfrik.“ predstavil sa muž s rozpustenými blond vlasmi a po ňom prezradil svoje meno aj bruchatý holohlavec, s hustou čiernou bradou: „A moje meno je Hrothgar.“
„Krmčin.“
„A Vlkina.“ predstavili sa mladíci. Potom sa Vlkina opýtal: „Za akým účelom ste boli v Nitrave?“
„Obchod, bratku. Nakúpili sme tam sudy s medom. Tiež sme potrebovali predať naše kožušiny. Teraz máme namierené do Hornej Ostrie, neskôr poputujeme na sever do Arkony a stade máme už jediný cieľ, domov. Postele našich žien dlho zívajú prázdnotou.“ vysvetlil im Halgar.
„My sme tiež už dlho preč od domova. Práve sa vraciame zo Soľnohradu.“ odpovedal Krmčin.
Vtedy pricválal Gottfried hovoriac: „Ako vidím našli ste sa. Len si dávajte pozor Slovieni. Nastavíte severanom chrbát a oni vám tam vrazia svoju sekeru.“
Na Gottfriedovú uštipačnú reč sa ozval Hrothgar: „Sekeru by sme týmto mužom do chrbta nevrazili ale s mojím mlátom by som ti mohol rozdrviť kosti na jemno ako múku, keď budeš chcieť! Podľa toho krížika usudzujem že ku Slovanom nepatríš.“
Gottfried zovrel svoj strieborný krížik na krku a prehovoril k Hrothgarovi: „Drviť kosti? Priznaj sa koľkým si ty osobne mníchom rozdrvil kosti a koľko si vyplienil kláštorov?“
„Že sa ty pýtaš, križiak. Ako by si ma chcel ty miesto vašich kňazov z hriechov spovedať. Prezradím ti len jedno, križiak. My Skandi aspoň nepozdvihujeme meče nad nevinnými ženami a deťmi!“
„Nevinnými? Kto tu predsa je nevinný, severan, keď sa všetci rodíme z hriechu.“
„Hovor láskavo za seba ty škriatok, lebo ty zase naozaj vyzeráš ako kráčajúci hriech! Tvoju matku zaručene musel przniť Loki!“
„Loki? Kto je Loki? Jeden s tých pohanských čertov? Moju matku si do huby neber!“ zarazil sa Gottfried, keď do rozhovoru znovu vstúpil Halgar: „Podľa reči a prízvuku by som usúdil že si Frank....“ Obrátil sa na mladých Slovienov a opýtal sa: „Čo vlastne títo odľudovia robia vo vašej spoločnosti?“
„Z vôle Franského cisára Ľudovíta Pobožného nám boli darovaní ako prívesok, čo nám má strpčovať životy... Aspoň počas cesty.“ odpovedal Vlkina.
„Putujú s nami ako sprievod kňažnej Adelaidy Ludgarde na ceste do Nitravy.“ odpovedal Pribina ktorý na koni prikročil k Severskej skupine.
„No nie. A prečo vlastne putuje Franská kňažná do Nitravy? Hádam si chce overiť či je naozaj pravda o Slovienských mužoch, že sa vedia milovať dravo ako šelmy?“
„Urážaš moju nevestu, Skand. za toto by som ťa mohol vyzvať na súboj.“
„A kto že si?“ opýtal sa Halgar.
„Som Pribina, knieža Nitravy a túto franskú kňažnú som si pred nedávnom vzal.“
Halgar keď začul meno kniežaťa a že kňažná s ktorej sa posmieval je jeho žena, čoskoro oľutoval svoje reči namierené proti Pribinovej žene.
„Odpusť mi tieto slova, vzácny knieža. Vážne som nechcel uraziť tvoju ženu. Nech ma Thor zrazí hromovým kladivom ako som bol zlomyselny.“ ospravedlnil sa. Pribina ho potľapkal po pleci a povedal: „Mal som sa predstaviť skôr možno by si nepovedal tieto slova, Skand. A ako sa vlastne voláš?“
„Halgar moje meno je. Syn Hallarov, vzácny knieža. Je to pre mňa česť že som narazil na svojich cestách práve na teba. Bude mi potešením, ak sa naobeduješ so mnou a mojimi mužmi.“
„Bohovia nech ti žehnajú, Halgar syn Hallarov. Rád tvoje pozvanie príjmem.“
na niektore veci treba trosku dozriet... ono, tvoje vnimanie seba samej a ludi naokolo je v tvojom veku normalne, za to sa hanbit netreba, ale na knihu to nie je. aj ked by kazdy z nas rad zvecnil vlastny pribeh
ak tuzis pisat tak pis, ale najprv len cvicne - rozsir si slovnu zasobu a popracuj na stylistike - skrz nejake clanky, uvahy, kratke pribehy... nauc sa striedat kratke vety s dlhsimi a presnejsie vyjadrovat myslienky. v pribehoch sa zameraj na detaily. postupne to zvladnes
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
20 komentov
No a kde je ten začiatok tej tvojej knihy?
Úvod:
Môj život nebol nikdy dokonalý. Nenávidela som tých, čo ma urážali, aj keď to bola pravda. Seba som však nenávidela viac, pretože som iná než ostatní ľudia. Som pomalá a tichá. Napísať sloh alebo písomku mi trvá dlhšie než ostatným. Zvyčajne to nestihnem dokončiť. Vlastne vo všetkom som pomalšia. Spoločenský tip nie som ani náhodou. Vždy som mala maximálne troch kamarátov. Von nechodím. Som skôr taký tip, čo len sedí za stolom a číta si knihy. Ostatní ma nechápu. Keď som sa kamoškám priznala, že nechodím von a okrem nich už nemám iné kamošky ani kamošov, vysmiali sa mi a povedali, že som divná. A za chrbtom ma stále ohovárali. Že sedím nad blbými knihami a ani kamošky si nehľadám. Teraz mi je však jedno, čo si o mne druhí myslia. Iná niekedy môže znamenať lepšia. A keď máte niečoho menej, môžete mať zas niečoho iného viac. Podľa mňa ľudia ako ja toho v živote dosiahnu viac. Kedysi bolo mojím snom stať sa herečkou. Túžila som hrať v niekoľkých filmoch a potom si ich doma pozreť. Teraz sa chcem stať spisovateľkou. Chcem tým, čo ma urážali, vysmievali sa mi alebo si zo mňa robili srandu dokázať, že za niečo stojím. Že to dotiahnem ďalej, než oni sami.
1. KAPITOLA
Už veľakrát som rozmýšľala nad sebevraždou. Nebolo to však kvôli zlým známkam ani kvôli prvej láske, ktorá stále neprichádzala. Po prvej láske som túžila len zo začiatku a po čase mi už bola ukradnutá...
Moji rodičia sú rozvedení, otec sa znova oženil a mama si našla iného chlapa. Donedávna som bola jedináčik a teraz mám dvoch mladších (nevlastných) súrodencov. Bývam u mamy.
no a je to také protirečenie si, najprv hovoríš, ako sa nenávidíš a za pár riadkov už si vlastne dobrá, snáď aj lepšia ako ostatní.
je to také 15 ročné no. ale kľudne v tom pokračuj, za pár rokov to nájdeš, prerobíš, potom zas a zas a raz to možno bude dobrá kniha
jasné, teraz si každá hovorte že ste iná...
mindfucked
sorry
„No nakoniec to potom všetko dobre dopadlo.“ uškieral sa Vlkina.
„Veru na každú sviňu sa voda varí.“ poznamenal Trebiš, vytiahol si píšťalku a začal si na nej pískať, keď v tom momente sa za ním natiahol Žeska a povedal: „Daj to sem!“ Trebic mu podal do ruky píšťalku, ktorú si začal Žeska prezerať.
Žeska potom uprel pohľad na Trebiša. Zlomyseľne sa usmial, zlomil ju a hodil do ohňa. Trebic si s tým nelámal hlavu. S batohu vytiahol druhú píšťalku a pískal si ďalej. Ostatní z družiny sa začali smiať ako Trebic vybabral so starým Žeskom.
Žeska sa začal tiež smiať. Potom povedal: „Trebiš ty si koleduješ o výprask.“ keď sa vtedy pridal do debaty Goimer a povedal: „Starý Žeska keď už si nemôžeme zaspievať a zajesť si pri dobrej hudbe, čo keby si nám porozprával nejaký príbeh? Mohol by si vyrozprávať nejakú povesť s pamäti našich predkov.“
„Myslím že už všetci poznáte povesti predkov čo som vám rozprával.“
„Mi áno, starý Žeska ale kňažná ešte nepočula.“ povedal Goimer. Vtedy sa objavila Adelaida a urobila niekoľko krokov k družine, ktorá si posedávala pri ohnisku a chlípala vynikajúcu polievku s chlebom. Tesne za ňou stal knieža a upieral pohľad na Žesku.
„Hovor teda, starý Žeska. Rada si vypočujem niektoré s povesti vašich predkov.“ povedala Adelaida. Pribina kývol hlavou na Žesku ako by na pokyn mal rozprávať.
„Dobre teda.“ povedal starý Žeska a začal rozprávať: „Pred viac ako jedným svarožím kruhom a mirny kruhmi života, po tom čo bohovia prenechali Midgard ľuďom veľkej rasy a tí sa delili s inými ľuďmi, sa počas ovládnutia zámorskej ríše Antlan temnom, ktorých potomkovia teraz sídlia na východe, sa Čiernoboží služobníci a černokňažníci pokúsili o moc nad ľuďmi veľkej rasy, svojou temnou silou. Kedysi ešte pred zánikom ich ríše ktorú otrávili svojou zlobou, lebo bola to krajina prinášajúca svetlo Midgardu, využívali netvorov, na zlapanie ľudí a ich zotročenie. Tieto netvori boli kedysi ľudia, ktorých mučili a ich dušu trýznili v temných kobkách kedysi slávneho Antlanu. Tieto tvori už nepoznali čo je to láska a dobro a počúvali iba príkazy svojich pánov. Slúžili v čiernych légiach, vo vojskách koščejov ktorí sídlili v pekelných svetoch a zadávali im rozkazy chytať obyvateľov Midgardu a privádzať ich na nútené práce do temných svetov.“
„Ako ich tam privádzali? Existuje nejaká brána do pekla?“ spýtala sa Adelaida. Žeska jej odpovedal: „Veru na zemi ich bolo mnoho. Kto vie možno ešte niekde sú odhalené. Boli to brány svetov lebo neviedli len do pekiel ale aj do iných čarovných svetov, ktoré sa vo všehomire nachádzajú a o ktorých nemajú ani naši predkovia šajnu... Možno iba Bohovia. Veď bohovia a iné svetle bytosti vybudovali brány svetov, ale temné síly sa ich začali v tej dobe zmocňovať a zneužívať na prechod zotročených obyvateľov zeme.“
„To sa dalo cez jednú bránu svetov prejsť aj do viac svetov naraz?“
„Veru dalo. Ešte pred tým ako daný pútnik otvorí bránu svetov, musí zadať smer svojej cesty a brána ho tam zavedie. Pred každou bránou sa nachádzala kamenná doska svetov, na ktorej stačilo len ukázať prstom, ktorý svet chceš navštíviť.“
„Kde vôbec tie brány ležali?“
„Jedná ležala v ríši Antlan, ďalšie v zemi ktorú ich obyvatelia volali Tá-kemi. Je to obrovská tepla krajina na Juh od našej zeme, za morom. Ďalšia bola v zemi Rukotvorných hôr, ktorá sa tiež nachádza na severe Tá-kemi. Tiež jedná brána ležala na Juhu zeme Rassénie ktorú obývajú naši bratia. O ďalších sa nevie. Spočiatku, ako nám to predkladali predkovia, či rozprávaním alebo tie povesti zapisovali sa vedelo, že černokňažníci využívali brány svetov na presun temných vojsk po Midgarde aby dobíjali a plienili. Neskôr začali cez ne presúvať vojska netvorov, rôzne vojska škratich zabijakov a hrdlorezov čo vychovali v temniciach na zotročovanie ľudu Rassénie, tiež našich predkov. Tých preniesli do pekiel kde museli hrdlačiť pre zlomyseľných koščejov. Utrpenie obyvateľov Midgardu trvalo dlho.“
„A čo bolo potom?“ horela kňažná od zvedavosti.
„Bohovia smútili že ľudia Midgardu trpia..“ pokračoval Žeska: „že veľmi trpia aj ich deti, ľud z Rassénie.“ Žeska sa natiahol po polenách, aby priložil do ohňa a pokračoval: „Zvlášť náš hromovládca Perún Svarožič sa už na to nemohol prizerať a tak zhromaždil nebeskú družinu božičov, aby potiahli do boja proti čiernym prisluhovačom koščejov. Nad Rasséniou sa objavili veľké mohutné mračná, z ktorých zostúpili nebeské vojska. Perún ich viedol k bráne svetov na juh Rassénie. Tá bola strážená vojskami ohyzdných oblúd ktoré boli veľmi krvilačné. Ale Perún a jeho družina boli silnejší a obávanejší vojaci. Strhla sa vojnová vrava. Povráva sa že vtedy búrky pustošili tak Južnú Rasséniu, že to ľudia počuli aj v Antlanii. Po porážke strážcov brány hrdinský Perún prešiel do pekiel a svojím ohnivým mečom zvaným Areja, pustošil légie koščejov, že sa peklo otriasalo v základoch. Tak Perún oslobodil Ľudí Rassénie a previedol ich cez bránu späť domov. Potom bránu pochoval do hlbín zeme, tým že ju zasypal skalami s ktorých vzniklo pohorie. To pohorie dnes voláme Kaukaz. Od tej doby sa tvár Rassénie zmenila a légie koščejov a obludných vojsk hladovali a živorili po krajoch veľkej rasy. Keď niekto z ich légii navštívil domov ľudu, tak mu ľudia rasy dali radšej niečo pod zub a poslali ich ďalej, lebo si nechceli kaziť radosť z návratu svojich blízkych.
Perún ešte dlho putoval po Rassénii a lovil tieto prízraky čiernych légii kým prisľúbil deťom bohov že sa ešte vráti, než skončí veľká Assa.
Od tej doby slávime veľké víťazstvo Perúna a oslobodenie našich predkov tým, že si pripomíname sviatok Premeny.
Ľudia v maskách putujú od domu k domu a pýtajú si poživiny, tak ako ich žobrali netvori od predkov a tí ich obslúžili, keď k nim zavítali poslední s čiernych vojsk.“
Adelaida sa spýtala: „Čo je ten meč Areja? Prvý raz o tom počujem.“
„Je to ohnivý meč Árijov, tiež zvaný aj Čerkes, ktorý skul ešte za dávnych čias boh Svarog vo vyhniach slávy a nosil ho Perún. Vraj podľa proroctiev, pred začiatkom temnoty ho má držať ešte naposledy jeden muž z našich rodov. Tak sa píše v Múdrostiach Perúna, podľa ktorých má pred temnotou vybojovať ešte niekoľko slávnych bitiek, proti nepriateľovi. Nevie sa kedy to bude ale Žreci hovoria že to bude čoskoro. Potom už ten meč nikto iní držať nebude a ani ho už neuvidí... Možno za niekoľko kruhov života.“
Po rozprávaní Žesku sa dvihol jeden z Frankov a povedal: „To sú ale rozprávky! Bohovia, besi, brány svetov, netvori a iné svety. Odkiaľ mate tieto nezmysli?“
„No predsa s kníh našich predkov, ktoré sú pre nás zdrojom svetla a poznania.“ odpovedal Starý Žeska.
„Hlúposť, Slovien, jediné pravé písmo sväté je zapísané v knihe Kristových apoštolov, v biblii!“ oponoval Frank.
„A čítal si vôbec tú svoju knihu apoštolov, Frank?“
„Žiaľ bohu... Ja neviem čítať.“ vyslovil s neistotou Franský vojak.
Žeska sa začal ironicky smiať a odpovedal: „Ak nevieš čítať, tak ani nevieš čo vo vašej Knihe apoštolov môže písať a ak nevieš čo v nej píše ako sa môžeš na jej pravosť odvolávať? Čítal ti ju niekto že vieš?“
„Naší kňazi nám z nej čítajú a kážu podla nej.“
„Vaši kňazi hm...“ zamyslel sa Žeska hovoriac: „Ak vaši kňazi niečo s tej biblie kážu a ty nevieš čítať, akú máš istotu že kážu presne to čo tam píše?“
„Nad tým som naozaj nerozmýšľal. Málo kto z nás vie čítať, Slovien.“
Žeska pristúpil k Frankovi a riekol: „No vidíš, zdatný vojak. Málo kto z vás Frankov vie čítať a písať. Neviete čítať, ale odvolávate sa na to čo môžu prekrútiť vaši kňazi a vy naivne si myslíte že to čo vám kážu je naozaj v tej knihe napísané. Ako sa chcete priblížiť k poznaniu sveta, keď sami ste nevedomí. U nás Slovanov je práve nevedomosť najhorším hriechom. Možno ja tiež neviem vaše písmo ktoré by ste vy mali vedieť. Naše knihy sú písané v rôznych dávnych písmach a znakoch, hlavne v bukvici, ktorú dokonca viem čítať aj písať. Tieto, niektoré písma dokonca ovládajú aj moji, tu prítomní druhovia.“
„Okrem Trebica. Ten nevie lúštiť ani korienky.“ podryl si Vitemir.
Celá družina spustila ohromný smiech. Trebic zodvihol zo zeme borovicovú šišku, ktorú za tieto reči hodil do Vitemira.
Lenže ten sa potom čo ho trafil začal ešte viac rehotať. Žeska si ešte odjedol s chleba a nabral si ešte za porciu polievky. Naposledy prehovoril: „Myslím že som dnes toho porozprával dosť. Mali by sme si ešte zajesť a pospať si. Zajtra nás čaká ďalší deň cesty. Na druhý deň by sme mali doraziť k toku Dunaja. Ďalej budeme putovať po jeho prúde smerom k najbližšiemu brodu.“
Muži dojedli, prikryli kotlík a pobrali sa postupne spať.
Niektorí vstali už skoro ráno a už si poniektoré veci začali baliť. Iní ešte dospávali a niektorým sa ani nechcelo vstávať.
Tí viac leniví sa už viac vzchopili.
Mnohí boli riadne vyhladnutí, tak si odkryli kotlík a dopriali si ešte šošovicovej polievky s chlebom.
Trebic si dal radšej sušené bravčové, hoci musel zápasiť, keď žul tvrdý pokrm. Nezaprel sa a s polievky ani neochutnal.
Krmčin vstal ale Vlkina ešte spal ako zarezaný. Krmčin k nemu pristúpil a poriadnym kopancom ho prebudil:„ Vstavaj treba baliť!“ napomenul Vlkinu.
Vlkina len zanadával: „Ešte raz ma tak zobudíš Krmčin a prisahám že ťa kopnem tak že do Nitravy poletíš.“
Netrvalo dlho a hore boli už všetci. Tí sa začali postupne baliť. Naložili tovar, zložili kotlík, zložili stany, osedlali kone a vyrazili. Cestovali krajinou hodiny a slnko sa dvíhalo na oblohe, ktoré zakryli mraky. Postupne putovali cez lesy, až sa po dlhom čase dostali na kraj lesa.
Na kraji lesa sa začala rozprestierať široká lúka, na ktorej rástlo zopár malých stromov. Tie bývali aj sto siah od seba. Zatiaľ čo lúka sa tiahla dole miernym svahom, na jej konci sa tiahla široká rieka. Ešte bola ďaleko, keďže lúka bola šíra a obrovská. No aj napriek tomu sa družine odľahlo, že po zdĺhavej ceste s kraja lesa uzreli veľmi vzdialenú rieku. Vedeli že už jednú časť cesty majú za sebou, aby boli blízko svojho cieľa.
„Už sme blízko Dunaja!“ vyhlásil s plného hrdla Krmčin. Veru bol to Dunaj, ktorého prúdy smerovali na východ, smerom k ich domovine, Nitrave. Sprievod sa tak vydal krížom cez lúku k tejto mohutnej rieke, ktorej vody boli raz divoké a zradne, inokedy zase pokojné. Prešli dolu lúkou a ďalej putovali popri rieke, po smere jej prúdu. Okolo rieky tak putovali dlho. Občas sa Dunaj kľukatil a lesy opäť po kraji rieky zhustli. Už bolo pred obedom a muži pociťovali hlad, tak si cestou rozdelili chlieb a nejaké jablka, ktoré dva dni pred tým kúpili v jednej franskej dedine.
Tie si prehadzovali medzi seba. Zajesť si chceli aj Frankovia. Dunaj sa točil smerom na juh, kde výhľad po rieke bol viac obmedzený. Frankovia ešte ani poriadne nedojedli keď sa jeden zahľadel po prúde rieky. Frank sa chcel zahryznúť do jablka, ale s prekvapením pustil svoj pokrm k zemi, keď zazrel ako spoza stromov po rieke vyplávali veľké lode.
Boli to samozrejme severské veslice, drakkary, na ktorých sa plavil drsný národ. Boli to dve veslice s mohutnými plachtami, s červeno-belasými pásikavými vzormi. Každá z nich dokázala pojať dvadsať až tridsať mužov. Z drakkarov zadunel zvučný roh. Frankom prebehol mráz po chrbte. Už mali tú česť s nimi bojovať a zdalo sa, že to bol pre nich ešte obávanejší nepriateľ ako Slovieni. Dokonca aj franské kone zamrazilo keď sa veslice približovali k brehom po ktorých cválali.
„To sú Vikingovia! Piráti zo severu!“ zakričal jeden z Frankov.
„Okamžite do obranného postavenia! Chráňte koč kňažnej!“ vydával rozkazy Gottfried. Kočiši zoskočili z voza a začali napínať luky. Kým medzi franskými vojakmi prepukol chaos, družina Slovienov ostala pokojná a k blížiacim sa drakkarom popohnali kone Vlkina s Krmčinom.
Slovieni ostali i naďalej pokojný v zadu. Len ticho sledovali čo sa bude diať. Frankovia sa na koňoch zoradili a spustili pre každý prípad kopije, ktoré si prichytili pod pazuchami. Krmčin s Vlkinom zliezli s koni a čakali kedy sa veslice priblížia k brehu.
„Čo to preboha živého robia?!“ spytoval sa Gottfried.
„Frankovia sú nejak nepokojní, knieža!“ povedal Žeska. Knieža ešte chvíľu pozoroval reakciu Gottfriedovych mužov a povedal: „Tuším mávali veľmi špatné skúsenosti s bratmi zo severu!“
Keďže drakkari mali plytké dno vyškrabali sa na breh, niekoľko siah od Krmčina s Vlkinom. Z lodi pozoskakovali aspoň desiati mohutní muži, zatiaľ čo zvyšok ostal na palube.
Bol to urastený národ. Tváre mali vybičované severským vetrom, sem tam nejakú jazvu, ale aj vážnejšiu spomienku po tvrdom boji. Niektorí mali výšku aj viac ako šesť stôp, niekedy aj okolo sedem. Boli mohutní a postavy mali dokonale vypracované. Niektorí z nich mali dlhé chuchvalce vlasov a husté brady, niekedy končiace tesne pri páse, ktoré im zakrývali tváre. Iní zase mali vyholené hlavy a brady zapletené, alebo ich vlasy boli zapletené do vrkočov. Výrazy na tvárach boli drsné, až naháňali strach. Boli ozbrojení mečmi, kopijami aj mohutnými sekerami. Ich štíty boli okrúhle a na nich mali vymaľované obradné symboly, v podobe kolovratov či slnečných krížov. Bolo z nich síce po odštepovane, čo znamenalo že zažili mnoho úderov zo zbrani ich nepriateľov. Na ich krúžkových zbrojach boli mnohé železné krúžky odštiepnuté, prilby mávali s časti aj otlčené a na čepeliach svojich zbrani mávali ozubené stopy po bojoch.
Krmčin s Vlkinom sa tvárili pokojne ako by ich už dlho očakávali.
„Sláva Ódinovi, rody Severu!“ obaja Slovieni zvolali.
Z davu Severských vystúpili traja zdatní muži a pristúpili ku Krmčinovi s Vlkinom. Jeden s nich mal Ryšavú hustú bradu a zapletené vlasy, druhý mal husté dlhé fúzy a blond vlasy rozpustené cez plecia, zatiaľ čo ten tretí mal oholenú hlavu a hustú čiernu bradu. Mal okrúhlejšie brucho a veľkú postavu. V ruke držal obrovský mlát. Mali tmavo šedé plášte ktoré držali okrúhle, strieborné spony s vyobrazením valknutu a na krkoch mali zase železné, alebo tiež strieborné Mjolniri.
Pristúpili k obidvom Slovienom a riekli: „Aj vám sláva, Slovieni! A sláva svetlým bohom. Nitravania?“
„Veru Nitravania. Ako ste vedeli že s tade pochádzame?“ prehovoril Krmčin. Frankovia prekvapene vyvaľovali oči a Gottfried si frflal popod nos: „Mohol som to tušiť že pohan s pohanom sa bude vždy spolčovať.“
„Pri Thorovom kladive! To mi je milé prekvapenie že som stretol mužov z Nitravy. Práve odtial cestujeme. Spoznali sme vás podla reči. Som Halgar Hallarson...“ predstavil sa ryšavý muž a ukázal rukou na svojich priateľov ktorých tiež predstavil: „..a toto sú moji druhovia Wulfrik a Hrothgar.“
„Wulfrik.“ predstavil sa muž s rozpustenými blond vlasmi a po ňom prezradil svoje meno aj bruchatý holohlavec, s hustou čiernou bradou: „A moje meno je Hrothgar.“
„Krmčin.“
„A Vlkina.“ predstavili sa mladíci. Potom sa Vlkina opýtal: „Za akým účelom ste boli v Nitrave?“
„Obchod, bratku. Nakúpili sme tam sudy s medom. Tiež sme potrebovali predať naše kožušiny. Teraz máme namierené do Hornej Ostrie, neskôr poputujeme na sever do Arkony a stade máme už jediný cieľ, domov. Postele našich žien dlho zívajú prázdnotou.“ vysvetlil im Halgar.
„My sme tiež už dlho preč od domova. Práve sa vraciame zo Soľnohradu.“ odpovedal Krmčin.
Vtedy pricválal Gottfried hovoriac: „Ako vidím našli ste sa. Len si dávajte pozor Slovieni. Nastavíte severanom chrbát a oni vám tam vrazia svoju sekeru.“
Na Gottfriedovú uštipačnú reč sa ozval Hrothgar: „Sekeru by sme týmto mužom do chrbta nevrazili ale s mojím mlátom by som ti mohol rozdrviť kosti na jemno ako múku, keď budeš chcieť! Podľa toho krížika usudzujem že ku Slovanom nepatríš.“
Gottfried zovrel svoj strieborný krížik na krku a prehovoril k Hrothgarovi: „Drviť kosti? Priznaj sa koľkým si ty osobne mníchom rozdrvil kosti a koľko si vyplienil kláštorov?“
„Že sa ty pýtaš, križiak. Ako by si ma chcel ty miesto vašich kňazov z hriechov spovedať. Prezradím ti len jedno, križiak. My Skandi aspoň nepozdvihujeme meče nad nevinnými ženami a deťmi!“
„Nevinnými? Kto tu predsa je nevinný, severan, keď sa všetci rodíme z hriechu.“
„Hovor láskavo za seba ty škriatok, lebo ty zase naozaj vyzeráš ako kráčajúci hriech! Tvoju matku zaručene musel przniť Loki!“
„Loki? Kto je Loki? Jeden s tých pohanských čertov? Moju matku si do huby neber!“ zarazil sa Gottfried, keď do rozhovoru znovu vstúpil Halgar: „Podľa reči a prízvuku by som usúdil že si Frank....“ Obrátil sa na mladých Slovienov a opýtal sa: „Čo vlastne títo odľudovia robia vo vašej spoločnosti?“
„Z vôle Franského cisára Ľudovíta Pobožného nám boli darovaní ako prívesok, čo nám má strpčovať životy... Aspoň počas cesty.“ odpovedal Vlkina.
„Putujú s nami ako sprievod kňažnej Adelaidy Ludgarde na ceste do Nitravy.“ odpovedal Pribina ktorý na koni prikročil k Severskej skupine.
„No nie. A prečo vlastne putuje Franská kňažná do Nitravy? Hádam si chce overiť či je naozaj pravda o Slovienských mužoch, že sa vedia milovať dravo ako šelmy?“
„Urážaš moju nevestu, Skand. za toto by som ťa mohol vyzvať na súboj.“
„A kto že si?“ opýtal sa Halgar.
„Som Pribina, knieža Nitravy a túto franskú kňažnú som si pred nedávnom vzal.“
Halgar keď začul meno kniežaťa a že kňažná s ktorej sa posmieval je jeho žena, čoskoro oľutoval svoje reči namierené proti Pribinovej žene.
„Odpusť mi tieto slova, vzácny knieža. Vážne som nechcel uraziť tvoju ženu. Nech ma Thor zrazí hromovým kladivom ako som bol zlomyselny.“ ospravedlnil sa. Pribina ho potľapkal po pleci a povedal: „Mal som sa predstaviť skôr možno by si nepovedal tieto slova, Skand. A ako sa vlastne voláš?“
„Halgar moje meno je. Syn Hallarov, vzácny knieža. Je to pre mňa česť že som narazil na svojich cestách práve na teba. Bude mi potešením, ak sa naobeduješ so mnou a mojimi mužmi.“
„Bohovia nech ti žehnajú, Halgar syn Hallarov. Rád tvoje pozvanie príjmem.“
ak tuzis pisat tak pis, ale najprv len cvicne - rozsir si slovnu zasobu a popracuj na stylistike - skrz nejake clanky, uvahy, kratke pribehy... nauc sa striedat kratke vety s dlhsimi a presnejsie vyjadrovat myslienky. v pribehoch sa zameraj na detaily. postupne to zvladnes