Myslím že sa to len ťažko dá rozlíšiť - pretože obidva veci vedia bolieť rovnako. Ale kebyže si mám vybrať tak radšej byť ranený pretože kebyže niekoho raním tak by ma to zvnútra hlodalo a ja by som nemohol pokojne žiť.
No to ti neviem povedať - asi najjednoduchšie by bolo na toho dotyčného zabudnúť poprípade sa z ním nejako zmieriť pretože žiť s pocitom že ťa ten druhý nenávidí je najhoršie - ale zas nie s každým je rozumná reč.
Asi ako Pawlo napísal... a z toho akéhosi pocitu viny že sme niekoho ranili sa dá "odhlodať" len dvoma spôsobmi - byť človekom bez kúska citu - taký by si ani nevšimol že niekomu ublížil, alebo vidieť toho raneného že našiel svoje šťastie a že už je v pohode...
Alebo možno stačí pocit že nám ten ranený odpustil...
keby sme boli všetci takí bezcitní, ako chceme, nikdy by sme sa nedokázali zamilovať...
Všetko má svoje + aj - a treba sa naučiť žiť s tým, že človek, ktorý vás dokáže pohladiť po tvári nežne ako vánok je k vám zároveň dosť blízko, aby vás po tej tvári poškriabal a spôsobil vám bolesť i jazvy.
Záleží len na tom, či máte dosť odhodlania odpustiť tomu, čo vás ranil.
Keby som si však ja mala vybrať medzi "raniť" a "byť ranená", radšej budem ranená ja sama. Ako už Pawlo povedal, s pocitom, že ste niekomu spôobili bolesť sa vyrovnáva ťažšie ako so samotnou bolesťou (samozrejme ak nie ste nejaká bezcitná sviňa)...
podla mna to boli vzdy. ale ranit je vzdy asi lepsie. ak s niekym chodis a uz nechces, je hnusne nechat ho v tom, len preto, ze sa nevies odhodlat k rozchodu. treba nabrat odvahu a ukoncit to, aj tak to niekedy pride
ale nejak neviem, ci len filozofujes alebo si v konkretnej situacii a ak ano tak v akej
ano, to sa presne stalo a bolo to hrozne, teda pre obe strany, pre ňu ako to povedať a pre mňa ako to zniesť, ale časom prichádzam že by to nemalo zmysel, čím skôr to vyjasníš tým lepšie
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
15 komentov
Alebo možno stačí pocit že nám ten ranený odpustil...
Všetko má svoje + aj - a treba sa naučiť žiť s tým, že človek, ktorý vás dokáže pohladiť po tvári nežne ako vánok je k vám zároveň dosť blízko, aby vás po tej tvári poškriabal a spôsobil vám bolesť i jazvy.
Záleží len na tom, či máte dosť odhodlania odpustiť tomu, čo vás ranil.
Keby som si však ja mala vybrať medzi "raniť" a "byť ranená", radšej budem ranená ja sama. Ako už Pawlo povedal, s pocitom, že ste niekomu spôobili bolesť sa vyrovnáva ťažšie ako so samotnou bolesťou (samozrejme ak nie ste nejaká bezcitná sviňa)...
ale nejak neviem, ci len filozofujes alebo si v konkretnej situacii a ak ano tak v akej
Problém je, keď sa kamarátstvo nekontrolovane zvrhne do iných rovín...jednostranne...
a kamaráti sme aj napriek tomu