keď som kupovala prvu vodku v bille a keď som šla prvy raz voliť..a keď som si mohla sama napisať a podpisať ospravedlnenku do školy..ale to su len tie veci okolo osemnastky, inak som vlastne ešte decko
neviem, celkovo take tie veci o ktorych som mala skreslene predstavy ked som bola mladsia ze proste budem dospela a bude to fajn, budem si moct robit co chcem a teraz si aj mozem robit co chcem, ale bud na to nemam cas, alebo sa mi nechce
Ten pocit samostatnosti... Neberie ma mama do obchodíku, nevedie ma za ruku, nepripravuje moju budúcnos za mňa.
Rozmýšľam sám. Už netrucujem, ale viem čo je treba.
Ráno sa zobudím a upracem, poumývam sa a spravím si žranicu. V hlave si premietnem dnešný plán a rozmýšľam ako usporiadať veci efektívne. Idem na čas, lebo viem že je to prospešné. Teším sa na povinnosti a rutinu, lebo v nich nachádzam poriadok, satisfakciu, a viem že majú zmysel.
Musím byť sebavedomý a rozhodný, nie nesmelý a bojazlivý, lebo mama to za mňa nevybaví.
Keď už sme pri sebavedomí. To je ďalšia vec - ako decko a pubiš som sa bál čo si o mne myslia. Držal som sa v ústraní a obchádzal ľudí. Furt som sa bál či ma majú radi, či ich neurážam, či neplytvám ich časom. Teraz viem že je to jedno, idem tam a som sebou. Sociálna úzkosť, preč s tebou.
Nachádzam radosť vo veciach ktoré som neznášal. Práca na vinici so sekerou alebo lopatou je pre mňa blažený relax. Tancovať a spievať na obľúbenú hudbu, ma hreje pri srdci.
Aj vkus a citová dospelosť dozrela. Kedysi som počúval odpadovú elektronickú hudbu v ktorej išlo len o obrovské bijúce údery a rýchly rytmus. Teraz potrebujem emotívne pesničky s poriadnym textom, kľudne aj balady (Somebody od Martina Gore-a, moja obľúbená... ).
Kedysi som sa obliekal šedo a čo najnevýraznejšie, bez chuti, aby som nepútal pozornosť. Teraz hodím na seba čo sa mi páči, na čo mám chuť.
Nech je to kľudne aj šedé sako, s rifľami a čiernou košeľou. A krížikom na krk, hoci vyzerám potom ako kňaz alebo upír z lacného seriálu.
Ceny potravín, to koľko človek míňa za stravu a za základné životné potreby ma prekvapilo, lebo tá čiastka je niekedy dosť veľká a aj ma to dosť deptalo, keď sa peniažky kotúlalil z účtu a nič poriadne som nezažila ešte a tak ... A potom aj také veci, že časté zmeny farby vlasov nie sú dobré a také veci, že minimalistický make up je lepší a že nie za každú cenu musím mať pravdu a niekedy je fajn aj ustúpiť. Myslím si že za posledné dva roky som dospela veľmi a k lepšiemu. A inak súhlas aj s @scimitar101 , som viac sebavedomá, viac pozerám na to čo sa páči mne a nie čo sa páči okoliu, nesledujem trendy a to čo je IN, mám aj nejaký svoj štýl... A mám rada cicušky, som sa ich kedysi bála.
hlavne to, že chladnička je plná až po tom, čo nakúpim ja
ale to, že sme už veľkí mi doplo niekedy vtedy, keď slovné spojenie od rovesníka "budeme stavať dom"
prestalo znamenať "moji rodičia budú stavať dom" ale "ja so ženou budeme stavať dom"
vtedy som si povedala "a sakra, už je to tu "
ked som zacal pocitovat, ze niesom nesmrtelny. zle sa vyspim a je mi nanic cely den. opijem sa a na druhy den mam opicu. nemozem jest absolutne cokolvek bez toho, aby ma bolelo brucho. zhrnute a podciarknute, zacal som si uvedomovat, ze moje ciny maju nasledky
Neviem, naposledy som si taký veľký pripadal, keď som išiel na oslavu ku kolegyni. No namiesto toho, aby sme sa všetci opili, sme sa fotili s jej bábätkom
keď som si uvedomila, ako veľmi tu každý na každého kašle a ako je ľuďom srdečne jedno, čo sa s vami stane. deti majú akýsi pocit vlastnej výnimočnosti, ktorý opadne pri prvých stretoch s realitou..
kolegyňa obzerá stavebné pozemky
iná kupuje byt
spolužiačka čaká druhé decko
viem si zapojiť net a vymeniť žiarovku
pravidelne si varím a chodím do roboty
hmm bolo toho viac, čo ma priviedlo na myšlienku že som dospelá, že toto je dospelosť napr. že som si sama musela vybaviť veci ako banka, úrad, škola, práca že keď aj bola moja mama niekde so mnou niečo vybavovať, tak tí ľudia nehovorili s ňou, ako to bolo zvykom ked som bola neplnoletá, ale hovorili priamo so mnou
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
23 komentov
Rozmýšľam sám. Už netrucujem, ale viem čo je treba.
Ráno sa zobudím a upracem, poumývam sa a spravím si žranicu. V hlave si premietnem dnešný plán a rozmýšľam ako usporiadať veci efektívne. Idem na čas, lebo viem že je to prospešné. Teším sa na povinnosti a rutinu, lebo v nich nachádzam poriadok, satisfakciu, a viem že majú zmysel.
Musím byť sebavedomý a rozhodný, nie nesmelý a bojazlivý, lebo mama to za mňa nevybaví.
Keď už sme pri sebavedomí. To je ďalšia vec - ako decko a pubiš som sa bál čo si o mne myslia. Držal som sa v ústraní a obchádzal ľudí. Furt som sa bál či ma majú radi, či ich neurážam, či neplytvám ich časom. Teraz viem že je to jedno, idem tam a som sebou. Sociálna úzkosť, preč s tebou.
Nachádzam radosť vo veciach ktoré som neznášal. Práca na vinici so sekerou alebo lopatou je pre mňa blažený relax. Tancovať a spievať na obľúbenú hudbu, ma hreje pri srdci.
Aj vkus a citová dospelosť dozrela. Kedysi som počúval odpadovú elektronickú hudbu v ktorej išlo len o obrovské bijúce údery a rýchly rytmus. Teraz potrebujem emotívne pesničky s poriadnym textom, kľudne aj balady (Somebody od Martina Gore-a, moja obľúbená... ).
Kedysi som sa obliekal šedo a čo najnevýraznejšie, bez chuti, aby som nepútal pozornosť. Teraz hodím na seba čo sa mi páči, na čo mám chuť.
Nech je to kľudne aj šedé sako, s rifľami a čiernou košeľou. A krížikom na krk, hoci vyzerám potom ako kňaz alebo upír z lacného seriálu.
ale to, že sme už veľkí mi doplo niekedy vtedy, keď slovné spojenie od rovesníka "budeme stavať dom"
prestalo znamenať "moji rodičia budú stavať dom" ale "ja so ženou budeme stavať dom"
vtedy som si povedala "a sakra, už je to tu "
iná kupuje byt
spolužiačka čaká druhé decko
viem si zapojiť net a vymeniť žiarovku
pravidelne si varím a chodím do roboty
a stále mi nedopína, že som dospelý človek