Takže. Kedysi som rozoberal otrepané príslovie, že zakázané ovocie najviac chutí. Jeho prazvláštny zmysel prakticky poznáme všetci. Ľudí naozaj priťahuje niečo, čo nemusí byť zrovna zakázané, ale nie je to ani nejak dovolené. To znamená, že smieť sa to ako tak smie, avšak pohybujeme sa na hrane akéhosi buď zákona, v užšom, alebo širšom slova zmysle. To, čo možno nahlodáva našu zvedavosť, a teda častokrát tomu nevieme odolať. Nemusí to mať nejaký negatívny zmysel, kľudne sa tá zvedavosť dá napríklad aplikovať aj do duchovného života.
Napríklad v tom zmysle, že keď napríklad som začal študovať teológiu, a biblickej teológii sa venujem prakticky do dnešného dňa, počiatkom toho všetkého neboli nejaké nezodpovedané otázky o nejakom zmysle života, ako to nie jeden duchovný môže priznať. Že teda začiatok jeho povolania možno tkvel práve v tom, že pociťovať istý deficit, nejaký nedostatok, ktorý si potreboval proste niečím jednak vynahradiť, a jednak niečím vyplniť.
Človek častokrát v živote pociťuje nevysvetliteľný pocit nenaplnenia a prázdna napriek tomu, že ho obklopuje dostatočný počet priateľov, alebo proste nejakého spoločenstva, s ktorým zdieľa podobné hodnoty. Možno pracuje v nejakom kolektíve, ale sčasu na čas ako keby precitne, príde na iné myšlienky, možno je z niečoho frustrovaný, neuspokojený, možno je príliš zaneprázdnený, a v podstate práve toto povedal by som to tak že...... človeka toto vyprázdňuje.
Toto som pociťoval aj ja, napriek tomu, že som bol enormne zavalený povinnnosťami... niekedy som proste nedokázal ani na nič inšie myslieť, pretože bola to veľká zodpovednosť za druhého človeka, a pomoc ako takú som odmietal, ktorá by mala prísť zvonka.
Fyzicky aj psychicky som si veril, že to predsa dám. Podstatu všetkého som sústreďoval na ten fakt, že poznám seba samého, poznám svoje možnosti, a mal som už zaužívané niektoré postupy, cez ktoré proste som si budoval piliere, ktoré boli potrebné k tomu, aby som v mojej práci zažil akúsi harmóniu, niečo, čo mi dá aj zmysel, pretože tušil som, že to trvať dlhšie nebude.
A teda keď sa mi po týždňovke tie povinnosti proste skončili... pociťoval som prázdnotu v podstate okamihu, kedy som si vybral peniaze, výplatu. A teraz reku čo. Toto je to, čo som chcel? Dal som si nie jeden krát otázku, pretože vprostred týchto klasických udalostí, ktoré zažíva snáď každý, kto buď pracuje, alebo pracovať ako tak nutne nepracuje, jednoducho pociťujeme v živote akési nenaplnenie. Myslíme si, že je to super, ale....
Ale keď niečo proste docielime, to celé nás môže tak zaskočiť, že zneistieme.
Rozmýšľal som nad tým, že mnoho krát sa stane, že človeka udržuje v akomsi poznaní práve ten pocit neuspokojenia, teda že stále niečo musí robiť. Nenazval by som to vonkoncom workoholizmom, jednoducho je to stav, ktorý človek robí podvedome, ani to veľmi nechce... je to nejaké dané do možno nášho podvedomia, niečo ako pudová vlastnosť, ktorá, nazval by som to možno trochu odbornejšie, nie je vôbec ovládaná vlastnou vôľou a prejavením toho, čo prejaviť môžeme či už v sociálnom, psychologickom, biologickom, nábožensko duchovnom a inom spektre.
A práve ten pocit neuspokojenia môže znamenať, že teda človek je pobádaný a pohýnaný do nejakých svojich cieľov, ktoré ďaleko v istom zmysle môžu predčiť jednak očakávanie svojho okolia, vďaka čomu, teda vďaka týmto možno aj mimoriadnym aspektom človek sa necíti byť prijatý, akceptovaný, necíti sa proste byť rovnocenný, a prečo je tomu tak. Proste preto, lebo tá spoločnosť nie je mentálne naklonená k akejsi dokonalej súhre, a práve tá súhra, presnejšie by som ju zadefinoval ako duchovná súhra je mimoriadne potrebný element práve na to, aby človek dokázal byť uspokojený, a mať uspokojené svoje potreby.
Záverom mojej nedeľnej večernej reflexie by som povedal toľko, že nie je potrebné dolovať v našej osobnosti, v nás samých niečo, čo silou mocou chceme ukázať tomuto svetu. To nie je potrebné zdôrazňujem ešte raz. Potrebné je to, aby sme my sami dokázali si udržať dva veľmi potrebné elementy, na ktoré sa častokrát zabúda. svoju ľudskú dôstojnosť, a duchovnú výšku, vďaka čomu s nadhľadom môžeme budovať vzťahy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár