Pomerne málo tam sa našlo oponentov, pretože mnohokrát tam boli veľmi dobré diskusie, ale nie každému sa chce nad niečím rozmýšľať, čo sa možno nezameriava príliš len na materialistické chápanie žitia uprostred tejto spoločnosti, čo všetko sa točí alebo netočí len okolo pravidelnej alebo nepravidelnej mesačnej výplaty... Čo je pochopiteľne mimoriadna obľuba nás.
Častokrát mnohé rozhovory sa začínajú klasicky, akú máš robotu, koľko zarobíš, darí sa ti v nej, akí sú tvoji nadriadení v danej práci, akých máš kolegov... Sú to síce klasické otázky, bez ktorých sa nezaobídeme, dosť podstatné ale aj tu som nie jeden krát postrehol...
Ako človek je ovplyvnený vonkajšími udalosťami, pri ktorých proste stráca kontrolu nad sebou, stráca proste presne tú slobodu, o ktorej hovorím, človek všetko chce prevziať sám na seba. Chceme o všetkom samostatne rozhodovať, všetko ja sám, a podobne.
možno je to aj preto, lebo niekto proste cíti v niečom nízke sebavedomie, cíti, že nie je dobré, pokiaľ sa stále musí pýtať na nejaký druhý názor, ktorý viac menej bude musieť akceptovať, ktorý bude musieť prijať možno aj proti svojej vôli, kedy vie, že jeho riešenie je dobré... ale niekto to tak nevidí, a práve vtedy to je potrebné prijať. Aj mne sa to stalo napríklad minulý týždeň.
Stáli sme v kruhu, rozprávali sme sa, a taktne som upozornil občana, aby si predsa len nasadil rúško, alebo respirátor, proste čo mu zakrýva ksicht, keď sa so mnou rozpráva. Nie žeby mi to nejako extrémne vadilo, ale proste kríza je kríza, choroba je choroba, stále to tu šarapatí, človek naozaj si nevie byť proste s ničím istý, a prišla mi kontra otázka, že čoho sa bojím....
Tak som reálne povedal, ja sa ako tak nebojím, o seba sa vôbec nebojím, ale poznám zopár ľudí, ktorým proste táto pliaga už evidentne dopomohla do hrobu, a už sú proste vo večnosti, a reálne ešte mohli by byť medzi nami.
Tu som samozrejme vybadal niekoľko zásadných problémov, ktoré chcem načrtnúť.
Človek nedokáže byť v zásade empatický, ak tak, robí to len naoko, ale keď človek proste zatvorí tie svoje pomyslené dvere, keď opustí tých ľudí, ktorí sú okolo neho obklopení, zrazu je to celkom iný človek. Naozaj je to tak. Domnievam sa, že aj ten najlepší kamarát proste má zaručene dve tváre, jednu, ktorú ukazuje tebe, alebo svojmu blízkemu okoliu, a jednu, ktorú si necháva takpovediac len pre seba, a možno ktorej on sám ani nerozumie, prečo tomu tak je.
Nie je to nijaká choroba, ani porucha, ako sa niekto môže mylne nazdávať, normálna vec, ale niektorí ľudia ako keby duchovne to proste majú v sebe, že majú akési bijúce sa povahy, veľmi rozdielne, čo samozrejme tvorí to, že vnútro človeka a jeho vonkajšok častokrát sú veľmi odlišné svety, ktorým ťažko porozumieť, a práve preto...
Práve preto vzniká v medziľudských vťahoch toľko problémov, toľko nedorozumení, ktorým sa ani tým najzáhadnejším spôsobom nijako nedá predísť, lebo... lebo to proste v tom človeku akosi je, neustále to drieme, a hocikedy to prepukne. Raz človek povie niečo úprimné, niečo, čo možno toho druhého zamrzí, raz sa zdrží, radšej to nepovie, aby ešte viac nevytvoril akési nedorozumenie, ktoré možno prehĺbi kadejaké komplikácie, nezrovnalosti. niekto si neraz aj veľmi dobre mienenú radu môže až príliš brať k sebe tým spôsobom, že sa urazí, že začne bočiť od toho človeka, ktorého v podstate má rád, ale....
Stále ho proste niečo akosi vnútorne prenasleduje, čo mu nedovolí sa ozvať ako prvému, niečo vykonať ako prvému, proste vždy musí na niekoho len čakať a čakať...
Proste ten kolega, tá kolegyňa, tá suseda, ten sused, kamarát, kamarátka, má celkom iný názor, keď je s tebou, keď s tebou nie je, ale čo je podstatné, tie názory sú dosť odlišné, to by ešte problém nebol, ale sú dosť toxické, škodia jemu, škodia tebe, škodia celkovo prostrediu ako celku, všade tam, kde sa nachádzame, s kým niečo proste zdieľame v hocijakom životnom spektre.
Záverom ešte niekoľko viet napíšem. Čo samozrejme predstavuje reálny problém, kto koľko zarobí, kto koľko napríklad dokáže minúť, ako je celkovo so svojou situáciou spokojný, čo všetko to obnáša, ale tiež aj to, ako veľmi je človek závislý od nejakého rozhodnutia, ktorí sú tí pomyslení démoni, ktorí dokážu naozaj človeka zotročiť, zobrať proste tú slobodu myslenia, slobodu konania, to čo ho stále bude možno prenasledovať, ovplyvňovať, vytvárať možno negatívne skúsenosti, z ktorých síce poučiť sa je celkom isto fajn, to nepopieram nijako, ale je potrebné sa ich v čase a priestore zbaviť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár