Keď má človek nejaký problém, je lepšie sa liečiť doma alebo ísť do psychiatrickej liečebne?

Tak to hádam záleží od choroby.

@1

keď má človek nejaký problém, je lepšie ho vyriešiť .. to je podľa mňa vhodnejšia odpoveď na otázku

aky mas problem? btw, snad vsetky psychiatricke lieky su na predpis, takze ich aj tak legalne nedostanes bez toho, aby si sla k doktorovi.

@staphylococcus tak to asi tak aj myslela ze ambulantne chodit bud, alebo hospitalizovat. Z vlastnej skusenosti by som povedala, ze pobyt na psychine bars nepomoze, ale zato ked si uz fakt v pici a nezvladas zivot, je fajn dat sa tam na par mesiacov zavriet a oddychnut si, trochu sa pozviechat nech mozes nabrat nove sily atd.

Podľa toho, čo tej dotyčnej osobe je

@aventine si kde bola sme sa nestretli?

Do ustavnej liecby len pri tazkych stavoch - ohrozovanie seba a druhych, takze preludy, halucinacie, neschopnost postarat sa o seba z pohladu hygieny, jedla atd.

Inak v ziadnom pripade liecba, citala/pocula som 100% otrasne zazitky odtial, to nie je dovolenka.

@bludiacient v Bojniciach, a potom este tri mesiacky na lieceni nepoviem kde radsej
Asi sme sa nestretli, vsak to by som si pamatala

@aventine PPP?


aj ja no... veľa mladých tam našťastie nebolo... (teda na dospelackej)

@bludiacient PPP su poruchy prijmu potravy? To nie. Napisem ti radsej do spravy, aj tak tu uz toho primoc rozoberam verejne

@aventine som mal takú slovnú hračku/skratku

keď bol niekto s ppp v pezinku a teraz jeden docent čo jeho meno začínalo na P sa stal profesorom a staral sa o neho:

PPP s PPP v PNPPP
(pán prof.p s poruch prim.potr. v psych nemoc philip.pinel.pezinok

ak by som mala hovoriť za seba, tak pre mňa by nikdy nebolo dobré ísť do hocijakého zariadenia (jedine vo vážnom prípade) lebo ja potrebujem prostredie ktoré dobre poznám (čiže doma), len tam sa cítim v pohode a ked sa má človek vyliečiť, musí byť v pohode.

ale zase nedá sa zovšeobecňovať... záleží od konkrétneho problému ktorý človek má... ako to zvláda a či má doma oporu partnera/rodiny napríklad... pretože na tom tiež záleží...

Vždy je lepšie ísť k lekárovi.
Pretože treba odstrániť príčinu toho ochorenia. Ale určite by som neskúšal okultné, ezoterické a nejaké alternatívne spôsoby liečby. Poznám prípady kedy pomohla nejaká totálna zmena v živote, viera Bohu, exorcizmus (ak ide o zlého ducha, ktorý tiež môže spôsobovať psych. choroby).

@14 a verím, že viera Bohu to naozaj môže zmeniť. Teda ak to ochorenie nemá byť cestou ako sa ten človek má dostať k Bohu, do neba...

keď má jeden nejaký problém, radšej nech sa hneď nespolieha na drogy/prášky.

To asi záleží od závažnosti a typu toho problému, nie? Si myslím, že to by mal asi najlepšie posúdiť lekár podľa individuálneho prípadu. Ale čo sa mňa týka, mám dosť veľké predsudky voči psychiatrickým liečebniam. Možno neoprávnené, neviem. Ale osobne si myslím, že ak sa dá, tak by sa mal tomu človek vyhnúť. To je ako celkovo s nemocnicami. Ak sa dá, radšej sa tomu nemocničnému prostrediu vyhnúť. I keď ako malá som si pobyt v nemocnici vždy nakoniec obľúbila Hlavne na kožnom (teda keď mi zmizli aspoň tie chrasty na perách a okolo úst a mohla som sa konečne najesť). Ale teraz už nie, to stále prosím lekárov, kedy ma už pustia. Raz som odišla aj na reverz.

Naviac ja som dosť chudá a u mňa je to riziko, že keď ma hospitalizujú kvôli nejakému problému, ktorý s tým vôbec nesúvisí, tak ho vôbec neriešia a najradšej by ma rovno poslali niekam do liečebne. Podobné skúsenosti som mala asi tri. Našťastie pri tej najhoršej mi rodičia vybavili v hodine dvanástej prevoz do inej nemocnice, kde mi spravili normálne vyšetrenia a začali ma liečiť na to, čo mi naozaj je. Ešte deň a neviem, čo by so mnou bolo:/

A potom že nemať predsudky voči nemocniciam...

Zas na druhej strane, existujú aj výnimky a zle na človeka môže naopak vplývať aj domáce prostredie, ktoré práve môže byť samotným zdrojom toho problému si myslím.

Mne je trošku zvláštne z komentárov, ktoré sa vyjadrujú o hospitalízacii na psychiatrii ako o oddychu, kde sa prevetráš a načerpáš sily… v realite to vyzerá takto: zavrú ťa niekde, kde nemáš poriadne ani okná, takže poväčšinou si pri umelom svetle, spíš v nie veľkej izbe s ďalšími aspoň dvomi ľuďmi (ak máš samozrejme to šťastie a nezavrú ťa samu) a navôkol sú nemocničné farby. Všade pobehujú rôzni občania, ktorí sa niekedy len učia sprchovať, poprípade ťa o tretej v noci zobudia, že sa boja, že im do rána vymrie rodina… oddych je to neskutočný, skúšajú na tebe lieky ako na pokusnom králikovi, dávajú ti konské dávky a kontrolujú ti vnútro úst, či si ich naozaj vzala, inak ťa zavrú do klietky a tak či tak ti ich nanútia..z tých liekov sa môže ľahko stať, že nebudeš vládať vstať z postele a na tvoju prosbu nech uberú nereagujú… povedia ti, že si zvykneš (jasné, že si nezvykneš). Keď už tak nevládzeš poriadne vstať a tvoja hlava váži tonu, zobudia ťa o šiestej ráno na rozcvičku, po čom nasleduje hodina čítania motivačných sračiek. S normálnym jedlom sa rozlúč, poväčšinou ješ suché pečivo, alebo hladuješ a samozrejme, že máš návštevy, cez ktoré ti známi môžu niečo doniesť, ale tie máš tak na dve hodinky 2x týždenne (ak máš šťastie).. inak tam nemáš absolútne čo robiť, všetci blbnú, ale nie z toho, že sú na psychiatrii, ale od nudy… povedia ti, že tam máš predsa kopec knížok, ale od silných liekoch nevieš přečítat ani pol strany a ešte chcú, aby si bol/a ticho. Prechádzky tam sice máš (ak si ich zaslúžiš vzorným správaním) ale to vyzerá asi tak, že na hodinu po obede ťa vezmú chodiť dookola po ohradenom parku. Samozrejme mobil ti vezmú, takže kontakt so svetom naokolo žiadny a keďže vedia, že ich nemôžeš nahrávať (lebo ti preryli veci), robia s tebou všelico. Je celkom bežné, že zazrieš, jako niekomu z tvojich spolupacientov trieskajú hlavu o stenu, alebo ho ťahajú za uši (nerobím si srandu) …. Inak starostlivosť žiadna, je to smutné, keď si na teba za niekoľko týźdňov pobytu nevie nájsť psycholog čas ani raz…
…..
Takže odpoveď na tvoju otázku:
Hospitalozivať iba naozaj v prípade, že to liečením doma nepôjde pri veľmi vážnom stave, kde ide o ohrozenie života svojho, alebo iných osob… ale pri nejakej depresii, anorexii, poruchy s nervami a podobne ROZHODNE NIE

@annyejnji Je mi ľúto, že mi tie moje predsudky iba potvrdzuješ Je to tak strašné, že sa mi tomu ani nechce veriť... Vlastne... Mám vlastné skúsenosti z nemocníc (z toho čo som naznačila vyššie), o ktorých mi ľudia povedali, že keby ma nepoznali, tak nikdy neuveria, že je niečo také možné. To je strašné. Nemám slov. Jedine mi zostáva veriť, že nie všade je to tak. Ja som sa žiaľ pri hospitalizácii stretla s lekármi, ktorí ešte možno pár dní a svojim postupom a presvedčením, že mi nie je to čo mi bolo, mi mohli vážne ublížiť, ak nie ma rovno zabiť (keďže tá diagnóza, ktorú som mala má stopercentné riziko úmrtnosti, ak sa nelieči atb). A vieš čo povedali mojim rodičom pred mojim prevozom do inej nemocnice na správu od psychiatra, ktorý v nej vylúčil, že mám anorexiu? Že oni si aj tak myslia svoje:/ Nútili ma jesť vyprážané a sladké veci (ani nebudem opisovať čo mi potom bolo, lebo je to príliš nechutné) po tom, ako v druhej nemocnici som bola 2 týždne iba na infúziách a ani potom mi niekoľko týždňov nedovolili normálne jesť (žiaľ sa mi to potom zase vrátilo a znova som skončila v nemocnici, ale to je už o inom).

O to viac, že sa človek neustále stretáva s takýmto prístupom, necitlivosťou, povýšenectvom a predsudkami si vážim, že existuje aj pár lekárov, pre ktorých to naozaj nie je iba práca, ale povolanie a snažia sa pomáhať zo všetkých síl.