Sociálna fóbia sa prejavuje silným strachom z jednej alebo viacerých situácií a vyhýbavým správaním. Postihnutý sa obáva, že sa pred druhými zosmiešni, znemožní alebo inak znehodnotí svojim prejavom alebo svojím správaním, či viditeľnými príznakmi úzkosti. Sociálna fóbia je pre postihnutého značne zaťažujúca s vážnym zásahom do jeho života. Je treťou najčastejšou úzkostnou poruchou.
Napriek častému výskytu je sociálna fóbia relatívne málo diagnostikovaná, pretože ľudia ňou trpiaci často nevyhľadajú odborníka, hanbia sa za svoje problémy a majú strach o nich hovoriť s neznámym človekom. Často sa domnievajú, že ich úzkosť v sociálnych situáciách je povahová črta, prípadne sa obávajú nálepky psychickej poruchy. Vyskytuje sa častejšie u žien ako u mužov. Priemerný vek začiatku ochorenia sa udáva okolo 12. roku života. Postihnutí sa dostávajú k liečbe v priemere medzi 30. a 41. rokom veku.
Človek trpiaci sociálnou fóbiou by mal vyhľadať odborníka.
mám k tomu trochu sklony, napríklad ak nie som dlhodobejšie v spoločnosti napríklad kvôli chorobe, tak mi je neprijemné aj si niečo vypýtať napríklad v obchode, niečo vybaviť a tak.
ale to našťastie to rýchlo prejde, ale aj tak patrím skôr k tým utiahnutejším.
čo sa týka jedla na verejnosti a neprijemných pocitov z toho, že sa na mňa pozerajú, tak to záleží od mojej nálady.
a mať trochu "rešpekt" pred verejnými WC je podľa mňa normálne, ak by človek nemal, tak tam hocičo chytí...
a telefonovanie rada nemám, ale nie preto že by som mala strach, ale mám pocit, že ten mobil zazvoní vždy v najnevhodnejšej chvíli, nie je nič prijemné ak človek nič nepočuje lebo je na rušnej ulici, v mhd alebo len kvôli signálu. a takisto sa mi nepáči ak ma niekto vyruší napríklad vtedy ak spím, jednoducho ma mobil štve a mám radšej osobnú komunikáciu alebo komunikáciu cez internet.
Mne len vadí keď som napr v obchode alebo len čakám na prechode na ceste a všetky tie pohlady na mňa, proste neznesem to..aj po meste celkovo...tak radšej si nič a nikoho nevšímam a potom mi ludia nadávajú že som ich nevidela proste neznesem keď sa na mňa niekto pozerá stále :/
tak myslim, ze do urcitej miery ano, niektore tie vymenovane body sedia ...hlavne to telefonovanie cudzim ludom mi robi problemy...ked mam co i len zavolat doktorke objednat sa, tak som strasne nervozna, potia sa mi ruky a k "cinu" sa odhodlavam niekedy aj hodinu..ale myslim, ze ako som zacala chodit na VS, tak moja fobia sa zmiernila vo vyznamnej miere...len to spominane telefonovanie mi este stale robi dost velky problem
jooj.do slaka..blby birdz..sa tu rozpisem na niekolko riadkov a ono mi to zmazalo..tak este raz ..
Myslim, ze v miernej intenzite sa prejavuje aj u mna. Kedysi som s tym mala vacsi problem, ale ako som isla na VS, tak moja fobia sa v dost vyznamnej miere zmiernila. Najvacsi problem mi robi telefonovanie s cudzimi. Kym sa odhodlam zavolat co i len k doktorke objednat sa, prejde niekedy aj hodina..som nervozna a potia sa mi ruky. Nie som rada stredobodom pozornosti a nemam rada verejne vystupenia, ale to suvisi s mojou introvertnou povahou. Vzdy som bola v spolocnosti za tu tichsiu, utiahnutejsiu a pod.
no niekedy som ňou fakt dosť trpel, asi ešte nie som úplne v poriadku, ale je to oveľa lepšie už sa tak nebojím, dokonca som tento rok začal používať školské záchody! a zistil som, že to nie je až tak zlé potom som robil nejaké prezentácie, pri ktorých som nemal ďaleko od odpadnutia, ale pomohli mi a tak
a na pohľady som si už zvykol odkedy som spoznal jedného chalana, ktorý nič iné ako čumenie po mne ani nerobil a aj do očí sa už viem pozerať bože, sa cítim ako nejaký lúzer po desaťročnej psychickej liečbe ...
Kedysi asi aj áno, to ale bola skôr nenávisť než fóbia, chcel som aby každý trpel... teraz 3 veci z toho zoznamu na mňa platia, ale nie zo strachu, iné dôvody... napr. telefonovanie fakt hrozne moc neznášam lebo je to proste čudné, ako samozrejme že je to dobré, kontakt a tak, ale niektoré veci je lepšie povedať osobne a cez telefón. a už vôbec nie niekde na verejnom mieste kde to všetci okolo musia počúvať. Stále sa ľudia boja o svoje súkromie ale pri tom na ulici do telefónu kľudne povedia celý svoj denný harmonogram
uf... konverzáciu s človekom, kt. dobre nepoznám, nenadviažem ani za Paroma, udržať je tiež problém a nerada telefonujem, ale s formulármi či verejnými WC problém nemám, takže si myslím, že je to skôr len horšia forma introvercie
akoze tie situacie, ktore su v priznakoch mi zvyknu byvat neprijemne, ale dokazem sa s mensim ci vacsim stresom s nimi vyrovnat a zvladnut ich uspokojivo, takze na fobiu to nebude
no ako toto má byť fóbia? dobre väčšinana mňa sedí/sedela ale nie je to nahodou len nižšie sebavedomie? + fantázia? nemalo by sa to takto škatulkovať nma socialnu fobiu lebo polovica znas tomu uveri a buje zle
"že sa druhí na vás pozerajú , že sa znemožníte , aby ste neboli stredobodom pozornosti , z večierkov a voľnej zábavy , z použitia verejných WC , hovoriť pred malou skupinou , nadviazať konverzáciu, udržovať ju" Všetko to ma akoby opisovalo.
mám ju a je to hnus, lebo mi bráni robiť mnoho vecí...začala som chodiť ku psychologičke a celkom mi to pomáhalo...nehovorím tu o nejakých prevratných zmenách, ale o maličkých krôčikoch...a všimla som si, že niekedy ju dokážem aj prekonať...keď sa nezamýšľam nad tým, čo robím a hovorím, ale proste to tak spravím, väčšinou sa ani nestrápnim a bez problémov komunikujem aj v situáciách, ktoré som predtým nezvládala...kľúčom je asi fakt nezamýšľať sa nad tým, čo sa deje, ale ísť intuitívne do toho ale u každého je to iné
@tenario približne do 11-tich rokov som spĺňala všetky z tých bodov uvedených v prvom komente okrem "písať na verejnosti (vyplňovať formuláre) " . potom som odišla zo základnej školy a pomaly to začalo vyprchávať. takže - neviem či sa skutočne mohlo jednať o sociálnu fóbiu, ale každopádne pomohla zmena prostredia.
Ten popis sa na mňa celkom hodí aj keď už to nie je také zlé ako na základnej... neznášala som nakupovanie, lebo som mala pocit, že na mňa všetci pozerajú a sledujú ma. Odmietala som chodiť aj do Jednoty Teraz sa tomu smejem ale vtedy by som tam nešla ani keby ste mi za to zaplatili. V spoločnosti som bola tichá a v škole som sa nezapájala do kolektívu, ale odkedy chodím na strednú je to lepšie. Mám skvelích kamarátov a snažím sa to prekonať.
co ja viem... ja napriklad nemam problem nadviazat a udrziavat konverzaciu s niekym cudzim osobne, horsie je to uz ked mam niekomu cudziemu telefonovat - to fakt nemam rada, ale naopak, ked telefonujem s niekym znamym, nemam problem telefonovat pred ostatnymi
a taktiez strach z verejnych vystupeni uz pominul, ani nemam problem jest pred ostatnymi
nerad chodim medzi ludi, ale nie zo strachu. Skor akasi forma nechute napr. uz len ked si stare babky v MHDcke zacnu hovorit pletky tam mam chut ich prefackat ,verejne WCka sa mi hnusia uz len z toho pachu ktory tam je, alebo ked idem na nejaku svadbu alebo inu oslavu tak nemam chut na vsetky tie tradicie kde zo seba ludia robia debilov (nic v zlom) no a odtoho sa potom aj odvija problem nadviazat kovnerzaciu etc. Ako raz Dr.House povedal: "Nemam vas rad. Ale nic si z toho nerobte, ja nemam rad nikoho."
"V úzkostnej situácii dochádza často k fyziologickým prejavom, ako napr. ☻červenanie☻, trasenie, strachu ze zvracení a preto sa postihnutí týmto situáciám vyhýbajú. Mávajú problémy s nízkym sebavedomím a sebahodnotením."
Svoje strachy prekonáme jedine tak, že sa ich pokúsime prekonať. A to hocijakým spôsobom. Treba sa pred ostatnými naschvál znemožniť, byť stredobodom pozornosti, pozerať sa na každého, správať sa všemožne šialene a hlúpo aby si človek našiel "polohu" v ktorej sa bude v spoločnosti cítiť príjemne, jesť pred ľuďmi ako prasa, vystupovať verejne pred ľuďmi, chodiť na WC, hovoriť pred malou skupinou (napr. vtipy, aby sa uvoľnila atmosféra), písať na verejnosti (vyplňovať formuláre), hovoriť pred autoritou, nadviazať konverzáciu, udržovať ju- skúšať to, požiadať si o to, čo človek potrebuje
z rozhovoru s cudzím človekom, telefonovať- asi môj najväčší strach...
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
51 komentov
Sociálna fóbia sa prejavuje silným strachom z jednej alebo viacerých situácií a vyhýbavým správaním. Postihnutý sa obáva, že sa pred druhými zosmiešni, znemožní alebo inak znehodnotí svojim prejavom alebo svojím správaním, či viditeľnými príznakmi úzkosti. Sociálna fóbia je pre postihnutého značne zaťažujúca s vážnym zásahom do jeho života. Je treťou najčastejšou úzkostnou poruchou.
Napriek častému výskytu je sociálna fóbia relatívne málo diagnostikovaná, pretože ľudia ňou trpiaci často nevyhľadajú odborníka, hanbia sa za svoje problémy a majú strach o nich hovoriť s neznámym človekom. Často sa domnievajú, že ich úzkosť v sociálnych situáciách je povahová črta, prípadne sa obávajú nálepky psychickej poruchy. Vyskytuje sa častejšie u žien ako u mužov. Priemerný vek začiatku ochorenia sa udáva okolo 12. roku života. Postihnutí sa dostávajú k liečbe v priemere medzi 30. a 41. rokom veku.
Človek trpiaci sociálnou fóbiou by mal vyhľadať odborníka.
Príznaky sociálnej fóbie:
Strach,
že sa druhí na vás pozerajú
že sa znemožníte
aby ste neboli stredobodom pozornosti
z neprirodzeného správania
z večierkov a voľnej zábavy
jesť pred ľuďmi
zo schôdzí, stretnutí, verejného vystúpenia
z použitia verejných WC
hovoriť pred malou skupinou
písať na verejnosti (vyplňovať formuláre)
hovoriť pred autoritou
nadviazať konverzáciu, udržovať ju
požiadať si o to, čo človek potrebuje
z rozhovoru s cudzím človekom
telefonovať
zdroj: » a-z-kupele.slovenske.info/clanok140.html...
Co ja viem ...
ale to našťastie to rýchlo prejde, ale aj tak patrím skôr k tým utiahnutejším.
čo sa týka jedla na verejnosti a neprijemných pocitov z toho, že sa na mňa pozerajú, tak to záleží od mojej nálady.
a telefonovanie rada nemám, ale nie preto že by som mala strach, ale mám pocit, že ten mobil zazvoní vždy v najnevhodnejšej chvíli, nie je nič prijemné ak človek nič nepočuje lebo je na rušnej ulici, v mhd alebo len kvôli signálu. a takisto sa mi nepáči ak ma niekto vyruší napríklad vtedy ak spím, jednoducho ma mobil štve a mám radšej osobnú komunikáciu alebo komunikáciu cez internet.
Ostatné vôbec.
Myslim, ze v miernej intenzite sa prejavuje aj u mna. Kedysi som s tym mala vacsi problem, ale ako som isla na VS, tak moja fobia sa v dost vyznamnej miere zmiernila. Najvacsi problem mi robi telefonovanie s cudzimi. Kym sa odhodlam zavolat co i len k doktorke objednat sa, prejde niekedy aj hodina..som nervozna a potia sa mi ruky. Nie som rada stredobodom pozornosti a nemam rada verejne vystupenia, ale to suvisi s mojou introvertnou povahou. Vzdy som bola v spolocnosti za tu tichsiu, utiahnutejsiu a pod.
nemyslím si, že trpím sociálnou fóbiou
"že sa druhí na vás pozerajú , že sa znemožníte , aby ste neboli stredobodom pozornosti , z večierkov a voľnej zábavy , z použitia verejných WC , hovoriť pred malou skupinou , nadviazať konverzáciu, udržovať ju" Všetko to ma akoby opisovalo.
S tymto ma problem asi kazdy, lebo to znamena vysporiadat sa rozlicnymi typmi ludi (a nielen vediet ako, ale to aj spravit)
a taktiez strach z verejnych vystupeni uz pominul, ani nemam problem jest pred ostatnymi
"V úzkostnej situácii dochádza často k fyziologickým prejavom, ako napr. ☻červenanie☻, trasenie, strachu ze zvracení a preto sa postihnutí týmto situáciám vyhýbajú. Mávajú problémy s nízkym sebavedomím a sebahodnotením."
Aby na tom nejaký psychológ neurobil kariéru
z rozhovoru s cudzím človekom, telefonovať- asi môj najväčší strach...
Ľudia nevedia pochopiť , že ma bezcieľne brázdiť mesto a vymetanie barov alebo obchodných centier vôbec nebaví.
Sú to pre mňa len nanútené veci - ako nákup potravín , odevu a iných vecí...
Ja vyjdem von len keď chcem, pre konkrétny dôvod , kôli dobrému kamošovi alebo len preto , že nemám na výber.
Hawk!