Na každém stolu dva. Muži a ženy
přes sebe. Nazí, přesto beze běd.
Lebka a hrudní koš jsou otevřeny.
Těla teď rodí. Rodí naposled.
Tři misky vždy: od mozku po varlata.
Ďábelský chlív i krásný Boží chrám
Z dna kbelíku jak z krvavého bláta
se šklebí pádům, hříchům, golgotám.
Do rakví zbytek. Novotvary visí:
dětská hruď, mužské nohy, ženské zadky.
Ze dvou,co spolu smilnívali kdysi,
tu leží cosi jako z jedné matky.
Som smutný klaun ktorý Vám prináša zábavu,som harlekýn bez úsmevu.
Tak len hlúpo šaškujem a cítim sa ako blázon,oblečený do pekných šiat a upravených fazón.
Ano priznavam mam rada svoj pokus o poeziu ako to nazval jeden uzivatel. A najradsej mam tieto uryvku z mojej prvej s naznom Klaun.
Odrazala moje momentalne pocity ked som mala jedno blbe obdobie, takze Vam sa pacit nemusi ale ore mba to vela znamena.
Za dedinou v malom domku, kde nič dobré nepočká,
žila jedna stará fľandra a Červená Čiapočka.
Žilo sa im celkom dobre, večer zažli lampáše,
honili si pri nich piče, s veľkou štetkou na flaše.
Žrali, pili, fetovali, chrúmali aj algenu,
potom vo sne vídavali trojmetrovú cicinu.
A v tom nudnom položení želali si chlapčiská,
ktorým by im hneď otrčili tie smradľavé pičiská.
Nikto však k nim neprichádzal, iba vietor z komína,
občas sova zahúkala, potom prišla novina.
"Stará mama skapáva vám, na smrteľnej posteli"
skríkol na nich drevorubač, len tak letmo od dverí.
"To je ono" vraví stará "nech jej skape babička,
veď Červená Čiapočka, je jediná dedička.
Zasa budú prachy na chľast, drogy, cigára,
nech tú kurvu nakazenú, čert s kokotom rozpára."
Nabalila mamka košík pre Červenú Čiapočku,
"daj jej túto medicínu," mrkla na ňu po očku.
"Je tam arzén, vápno, sóda, mleté piče z ondatry,
prehodí si hore pičou, nenarátaš raz, dva, tri."
Vyrazila horou čiernou, s košom plným dobroty,
len čo sova zahúkala, už si srala na päty.
To však ešte nie je všetko, čo ju cestou čakalo,
ozvalo sa z hory vitie, to ju strašne ľakalo.
Bol to vĺčko-mrduchtivý, stará mrcina,
prezývaný v celej hore - veľká cicina.
Vyskočil hneď spoza kríčka, nemal dobrú náladu,
vajčiská mal naježené, a kokot až po bradu.
"Stoj ty hajtra nakazená, dole galoty,
budeme mať celý večer veľa roboty.
Pičisko Ti poprevraciam celé na ruby,
potom Ti ten hrčák vrazím rovno celý do huby."
Už sa na ňu s kokotiskom rezko obracia,
keď tu ona náruživo, chňap ho za vajcia.
V tom sa karta otočila, vĺčko oči vyvalí,
ona si ten kokotisko celí dnuka vovalí.
Vrazí ho tam celučičký ba aj so syrom,
vĺčko do nej strieka sajrajt gejzírom.
"Umrdám Ťa vĺčko" - takto naňho volala,
"Zostane tu z teba, iba suchá mŕtvola."
A na vlka prichádzajú už mŕtvolné driemoty,
cíti jak mu prečerpáva tie jebacie hmoty.
Aj by chudák ušiel, dozadu sa obracia,
no ona ho pre istotu, pevne drží za vajcia.
Z vajec má už iba šupu a z kokota opraty,
nedožil sa chudák rána, leží si tam skapatý.
A tá kurva nakazená, stojí nad tým bojiskom,
cecky o strom otiera si, piču honí poriskom.
Sotva sa červenavú zarďívala ďeňňica žárú,
A z ňeba hustošerú noc i černé zháňala sťíni:
Už Jaroslav pastír z belavím bol stádom u hája.
Stádo po pastviskách a širéj sa okruhľiňe páslo;
Páslo i obrosenú ze všéj chuťi hrizlo travičku.
Něco padlo. - Pode dveřmi
mok se jeví - krvavý;
a když stará otevřela,
kdo leknutí vypraví!
Dvě věci tu v krvi leží -
mráz po těle hrůzou běží:
dětská hlava bez tělíčka
a tělíčko bez hlavy.
Nemám rad že ma miluješ tak,
tak ma to mrzí,
vidíš, som príliš povedomý
a príliš drzý.
Buď ku mne trochu ľahostajná
a trochu chladná,
takto je láska pripokojná
a prisúladná.
Nemiluj toľko, nadovšetko
nie bez prekážky,
zakazuj lásku, drv ju, mraz ju,
tak drž cit lásky.
Nesmiem byť šťastný, lebo šťastím
uplynie šťastie,
len z kyprej pôdy pochybností
nám láska rastie.
Sneh na horách v noci biely až strach,
život skryl tvár predo mnou.
V tom kráľovstve bielych tieňov,
asi budem kráľovnou.
No vo mne vnútri búrka zúri a ja viem,
v sebe to skrývať viac nedokážem...
Nechaj to tak čo v tebe vrie
a buď len tou čo sa vždy správať vie,
skry každý cit, ľuďom sa vzdiaľ.
A hmlám sa vzdaj.
Von to dám, zvnútra dám,
viac to v sebe neskrývam.
Von to dám, zvnútra dám,
a už pokoj v sebe mám.
Tu stojím,
na všetko mám dosť síl,
nech si zúri mráz.
Veď chlad mi aj tak nikdy
nevadil.
Je zvláštne ako diaľka,
dokáže zmenšiť svet,
vo mne niečo krásne klíči,
keď strachu viac už niet.
Nech všetci vedia vôkol že,
čo budem chcieť to dokážem.
Pravidlá žiadne som inou, voľnou.
Von to dám, zvnútra dám,
budem vetrom i oblohou.
Von to dám, zvnútra dám
a slzy sú za mnou.
Tu stojím a chcem tu stáť,
nech si zúri mráz.
Na Zem sa vzduchom valí
sila ktorú mám a duša sa
chce vyhnúť zamrznutým
náladám. Len jedna
myšlienka sa vznáša
nad hlavou. Všetko mám
pred sebou, čo bolo, je
za mnou!
Von to dám, zvnútra dám,
budem úsvitom nových rán.
Von to dám, zvnútra dám,
ja skvelý outfit mám.
Tu stojím v svetle krásnych chvíľ,
nech si zúri mráz.
...Veď chlad mi aj tak
nikdy nevadil...
strasne mam rad girl on the escalator od bukowskeho (v povodnom zneni; ked to vydal knizne, zmenil niektore pasaze a podla mna tym basen stratila dost na sile). a hrozne sa mi paci, ako ju jeden typek sfilmoval a ponechal povodny manuscript
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
23 komentov
"Skúsenosť je niečo, čo získaš až potom, čo si ju potreboval(a)" Mne sa to páááči.
Na každém stolu dva. Muži a ženy
přes sebe. Nazí, přesto beze běd.
Lebka a hrudní koš jsou otevřeny.
Těla teď rodí. Rodí naposled.
Tři misky vždy: od mozku po varlata.
Ďábelský chlív i krásný Boží chrám
Z dna kbelíku jak z krvavého bláta
se šklebí pádům, hříchům, golgotám.
Do rakví zbytek. Novotvary visí:
dětská hruď, mužské nohy, ženské zadky.
Ze dvou,co spolu smilnívali kdysi,
tu leží cosi jako z jedné matky.
Tak len hlúpo šaškujem a cítim sa ako blázon,oblečený do pekných šiat a upravených fazón.
Ano priznavam mam rada svoj pokus o poeziu ako to nazval jeden uzivatel. A najradsej mam tieto uryvku z mojej prvej s naznom Klaun.
Odrazala moje momentalne pocity ked som mala jedno blbe obdobie, takze Vam sa pacit nemusi ale ore mba to vela znamena.
šmalec na chleba
šmalec na panvicu
šmalec s cibuľou
šmalec do dlane
šmalec ako lízatko
šmalec lyžicou
šmalec do úst
šmalec s oškvarkami
tá z chrámov kopa skália
primálo je tu svetlých dní
a ktoré sú
tie pália
Strom bez listu
Kvet bez blizny
a zabuchnuté dvere
Primálo je tu svetlých dní
snáď dožijeme v šere
Za dedinou v malom domku, kde nič dobré nepočká,
žila jedna stará fľandra a Červená Čiapočka.
Žilo sa im celkom dobre, večer zažli lampáše,
honili si pri nich piče, s veľkou štetkou na flaše.
Žrali, pili, fetovali, chrúmali aj algenu,
potom vo sne vídavali trojmetrovú cicinu.
A v tom nudnom položení želali si chlapčiská,
ktorým by im hneď otrčili tie smradľavé pičiská.
Nikto však k nim neprichádzal, iba vietor z komína,
občas sova zahúkala, potom prišla novina.
"Stará mama skapáva vám, na smrteľnej posteli"
skríkol na nich drevorubač, len tak letmo od dverí.
"To je ono" vraví stará "nech jej skape babička,
veď Červená Čiapočka, je jediná dedička.
Zasa budú prachy na chľast, drogy, cigára,
nech tú kurvu nakazenú, čert s kokotom rozpára."
Nabalila mamka košík pre Červenú Čiapočku,
"daj jej túto medicínu," mrkla na ňu po očku.
"Je tam arzén, vápno, sóda, mleté piče z ondatry,
prehodí si hore pičou, nenarátaš raz, dva, tri."
Vyrazila horou čiernou, s košom plným dobroty,
len čo sova zahúkala, už si srala na päty.
To však ešte nie je všetko, čo ju cestou čakalo,
ozvalo sa z hory vitie, to ju strašne ľakalo.
Bol to vĺčko-mrduchtivý, stará mrcina,
prezývaný v celej hore - veľká cicina.
Vyskočil hneď spoza kríčka, nemal dobrú náladu,
vajčiská mal naježené, a kokot až po bradu.
"Stoj ty hajtra nakazená, dole galoty,
budeme mať celý večer veľa roboty.
Pičisko Ti poprevraciam celé na ruby,
potom Ti ten hrčák vrazím rovno celý do huby."
Už sa na ňu s kokotiskom rezko obracia,
keď tu ona náruživo, chňap ho za vajcia.
V tom sa karta otočila, vĺčko oči vyvalí,
ona si ten kokotisko celí dnuka vovalí.
Vrazí ho tam celučičký ba aj so syrom,
vĺčko do nej strieka sajrajt gejzírom.
"Umrdám Ťa vĺčko" - takto naňho volala,
"Zostane tu z teba, iba suchá mŕtvola."
A na vlka prichádzajú už mŕtvolné driemoty,
cíti jak mu prečerpáva tie jebacie hmoty.
Aj by chudák ušiel, dozadu sa obracia,
no ona ho pre istotu, pevne drží za vajcia.
Z vajec má už iba šupu a z kokota opraty,
nedožil sa chudák rána, leží si tam skapatý.
A tá kurva nakazená, stojí nad tým bojiskom,
cecky o strom otiera si, piču honí poriskom.
A z ňeba hustošerú noc i černé zháňala sťíni:
Už Jaroslav pastír z belavím bol stádom u hája.
Stádo po pastviskách a širéj sa okruhľiňe páslo;
Páslo i obrosenú ze všéj chuťi hrizlo travičku.
mok se jeví - krvavý;
a když stará otevřela,
kdo leknutí vypraví!
Dvě věci tu v krvi leží -
mráz po těle hrůzou běží:
dětská hlava bez tělíčka
a tělíčko bez hlavy.
(Erben - Vodník)
The thin
Papery feeling
v to sladké ráno leta raz:
Mrcina príšerná v zákrute cesty hnila
na márach štrku mraziac nás.
A slnce pražilo do tejto prašiviny,
sťa rozpad zrýchliť chcelo by
a vrátiť prírode pôvodné prvky hliny
z demontovanej podoby.
A muchy bzučali v hnilobnom puchu brucha.
Batalióny čiernych lárv
dali sa na pochod a tiekli husto zdnuka
z útroby, ktorou hýbal zmar.
To všetko klesalo a stúpalo jak vlna,
šumelo ľahko výsmech tmám,
akoby mrcina, tajomným dychom plná,
znásobovala život sám.
- Ach, takou budete i vy raz celkom iste
jak puchu plná mrcina,
hviezdička mojich snov, slniečko moje čisté,
anjel môj, moja jediná.
Kráľovná krásoty, budete takou i vy,
úniku z tejto hrôzy niet,
keď pod rov zídete, čo slizké kvety živí,
v zmäť starých kostí plesnivieť.
No predsa, ľúbezná, červači recte dolu,
keď zbozkáva vás do kostí,
že vylúpol som tvar, podstatu, pravdu holú
z rozpadu svojich ľúbostí
tak ma to mrzí,
vidíš, som príliš povedomý
a príliš drzý.
Buď ku mne trochu ľahostajná
a trochu chladná,
takto je láska pripokojná
a prisúladná.
Nemiluj toľko, nadovšetko
nie bez prekážky,
zakazuj lásku, drv ju, mraz ju,
tak drž cit lásky.
Nesmiem byť šťastný, lebo šťastím
uplynie šťastie,
len z kyprej pôdy pochybností
nám láska rastie.
život skryl tvár predo mnou.
V tom kráľovstve bielych tieňov,
asi budem kráľovnou.
No vo mne vnútri búrka zúri a ja viem,
v sebe to skrývať viac nedokážem...
Nechaj to tak čo v tebe vrie
a buď len tou čo sa vždy správať vie,
skry každý cit, ľuďom sa vzdiaľ.
A hmlám sa vzdaj.
Von to dám, zvnútra dám,
viac to v sebe neskrývam.
Von to dám, zvnútra dám,
a už pokoj v sebe mám.
Tu stojím,
na všetko mám dosť síl,
nech si zúri mráz.
Veď chlad mi aj tak nikdy
nevadil.
Je zvláštne ako diaľka,
dokáže zmenšiť svet,
vo mne niečo krásne klíči,
keď strachu viac už niet.
Nech všetci vedia vôkol že,
čo budem chcieť to dokážem.
Pravidlá žiadne som inou, voľnou.
Von to dám, zvnútra dám,
budem vetrom i oblohou.
Von to dám, zvnútra dám
a slzy sú za mnou.
Tu stojím a chcem tu stáť,
nech si zúri mráz.
Na Zem sa vzduchom valí
sila ktorú mám a duša sa
chce vyhnúť zamrznutým
náladám. Len jedna
myšlienka sa vznáša
nad hlavou. Všetko mám
pred sebou, čo bolo, je
za mnou!
Von to dám, zvnútra dám,
budem úsvitom nových rán.
Von to dám, zvnútra dám,
ja skvelý outfit mám.
Tu stojím v svetle krásnych chvíľ,
nech si zúri mráz.
...Veď chlad mi aj tak
nikdy nevadil...