ale uz nechodim, lebo to stratilo zmysel.. zmierila som sa so zivotom, akceptovala som sa, lieky uz brat nechcem (a hlavne uz nie som v stadiu, ze by som ich potrebovala na prezitie), takze si proste zijem dalej
a nahodou, zivot mam celkom fajn napriek tomu, co mi bolo nadelene
@znamy ty si potrebujes zajebat ked potrebujes vyrypovat na internete, ale s tvojou povahou asi tazko : ) @plesnivebanany tak nie je to na nic dobre, hovorit konkretne.. chapes, naco? na internete.. potom si ludia ako @3 na tom honia a myslia si, ze maju super zivot, lebo boli obdarovani mentalnym zdravim.. ale co z toho, ak nemaju nic ine.
Bola som u dvoch psychiatriciek, ktore boli omnoho viac mimo ako ja, takze som si po prvej navsteve nechala pol roka predpisovat rovnake lieky a potom som ich neuvazene vysadila, lebo som nezodpovedny hovniak.
O terpiu nemam zaujem, lebo nic objektivne zle sa mi ne stalo, som sebauvedomely clovek, nemam problem so sebaprijatim a ani sa aktualne neohrozujem na zivote. A teple sracky pocuvat nepotrebujem.
Oficialne som mala napisanu uzkost (ktora je posledne mesiace pomerne mala) a opakujuce sa epizody strednej/tazkej depresie, lahku poruchu autistickeho spektra (v com nevidim problem, I love it) a mimo toho dlho dlho vselijake PPP, ktorymi uz netrpim nastastie.
v 13tich som mala ťažké obdobie, lebo sa naši rozvádzali, otec na mňa vrieskal, že prísahá, že ho už neuvidím... vďaka tomu som sa nevládala učiť a začala dostávať zlé známky a veľa vynechávať v škole, tak mi ešte mama (ktorá vkuse plakala) a švagriná podkopávali svedomie, že gymnázium je pre mňa príliš, že ho nedokončím a skončím na ulici... v tom čase sa mi oženil brat a odišiel od nás a proste nulová podpora rodiny, domov som chodievala s vedomím, že bude hádka a vyvrieskajú sa na mňa za všetko a v škole ma ohovárala spolusediaca a brala mi kamarátky... takže som tam raz šla, že hold, asi dačo mám (lebo som nevládala spávať a bola som proste nervami mimo)...
prišla som tam. Pozdravila som sa so psychiatričkou. Pýtala sa, čo mi je. Ja som bola tak v prdeli, že som sa rozplakala a nepovedala pol slova.
Neskôr som zistila, že mi diagnostikovala ťažkú depresiu a schizofréniu ._. tu skončila moja akákoľvek dôvera v toto povolanie....
Bola som, nic mi nezistili, v tom obdobi som si myslela, ze len preto, ze doktorka je mamina kamka z vysky a nechcela to hrotit, teraz sa uz citim byt celkom normalna
Pocas vysky som mala dost napicu depresie. Chvilu som chodila ku psychologicke, bolo to to iste ako rozpravat sa so svojim psom akurat pes ma moze pocuvat dlhsie nez hodinu a nic mu netreba platit. Tak som zo zufalstva skusila ist k psychiatricke, predpisala mi nieco po com mi bolo lepsie ale bola som jak zombie, nemala som absolutne chut na sex, ani spravit som sa nevedela. Druhe bola este vacsia sprostost, chcelo sa mi po nich nonstop spat a mavala som stavy ako kocovina. Tak som tam uz nesla nikdy. Zle obdobie preslo mojou vlastnou snahou, cele je to o autosugescii, naucila som sa z toho obdobia vela o sebe, o psychike, co mam robit ked citim ze na mna ide zla nalada, netrebalo mi k tomu ziadnych "specialistov". Takze v konecnom dosledku to bolo na nieco dobre.
Ak nad tým premýšľaš ja byť tebou nikam nejdem. Títo rádoby doktori ti nájdu aj to čo nemáš (narozdiel od normálnych doktorov ktorý ti pre zmenu nenájdu nič a pošlú ťa s výsmechom s bolesťami domov) a zbytočne ťa nadopujú liekmi. Ak sa v tom vyžívaš ako mnoho ľudí sťažovaním si na život a robením zo seba akúsi obeť, tak kľudne. Ak si len zvedavý, tak kľudne. Ale ak si myslíš, že tým niečo dosiahneš tak tým nestrácaj čas a venuj ho radšej sebe. Sám najlepšie vieš, čo potrebuješ len sa stačí pozrieť pravde do očí. Ja som nikdy u psychiatra nebola aj ked boli obdobia pri ktorých by normálny človek u nich bol asi varený-pečený. Ale silu na všetko musí človek hľadať len v sebe samom, v tom ti nikto nepomôže, aj keby chcel.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
21 komentov
ale uz nechodim, lebo to stratilo zmysel.. zmierila som sa so zivotom, akceptovala som sa, lieky uz brat nechcem (a hlavne uz nie som v stadiu, ze by som ich potrebovala na prezitie), takze si proste zijem dalej
a nahodou, zivot mam celkom fajn napriek tomu, co mi bolo nadelene
@plesnivebanany tak nie je to na nic dobre, hovorit konkretne.. chapes, naco? na internete.. potom si ludia ako @3 na tom honia a myslia si, ze maju super zivot, lebo boli obdarovani mentalnym zdravim.. ale co z toho, ak nemaju nic ine.
O terpiu nemam zaujem, lebo nic objektivne zle sa mi ne stalo, som sebauvedomely clovek, nemam problem so sebaprijatim a ani sa aktualne neohrozujem na zivote. A teple sracky pocuvat nepotrebujem.
Oficialne som mala napisanu uzkost (ktora je posledne mesiace pomerne mala) a opakujuce sa epizody strednej/tazkej depresie, lahku poruchu autistickeho spektra (v com nevidim problem, I love it) a mimo toho dlho dlho vselijake PPP, ktorymi uz netrpim nastastie.
prišla som tam. Pozdravila som sa so psychiatričkou. Pýtala sa, čo mi je. Ja som bola tak v prdeli, že som sa rozplakala a nepovedala pol slova.
Neskôr som zistila, že mi diagnostikovala ťažkú depresiu a schizofréniu ._. tu skončila moja akákoľvek dôvera v toto povolanie....