prešiel som tým počas trednej školy u pár učiteľov a spolužiakov...riešiť to by bolo zbytočné, priveľmi zbytočné - tu platí že nikdy sa nezavďačíš všetkým, zvlášť ľuďom, ktorí ťa súdia bez toho aby ťa najprv bližšie spoznali...
Treba s a vzoprieť tyranovi. Ukázať, že už máš toho dosť a že sa nebojíš. Prípadne to riešiť (polícia, odchod od tyrana, vyhýbanie sa konfliktným situáciám a pod.) Nedá sa konkrétne poradiť keď neuvádzaš konkrétny príklad, ale len všeobecný.
@nicolkaa doma aj na zakladnej a strednej .... postupne som si asi ,,zvykla" a nevyriesila som to ale doteraz :/ este stale to nejako ,,liecim" a napravam co sa dialo ...
casom v skole to prestalo, lebo som to prestala na to reagovat ... teda na zakladnej si moc nepamatam kedy to prestalo ale si myslim ze v 9 uz nie, ktovie nepamatam si, vela prezyvok a otrasnych som mala na zakladnej a strednej ... na tej strednej postupom casu prestali, lebo som si stale viac verila a tak, a bud reagovala, tak ako necakali, alebo nereagovala vobec tak prestali ... a niektori na to traposili a zastavili sa ma, lebo niektore veci uz boli trapne aj im ... a nebolo to smiesne ... nebola som jedina no, takze toho bolo dost v nasej triede
no a doma? foter alkoholik a gambler.... doteraz mam strach, ked sa niekto hada, alebo ked na mna niekto zvysi hlas, automaticky cakam ruku aj... sebavedomie stale napravam a minulost budem riesit este dlho
v škole.. ale len tak občas... niekedy ich to baví týždeň potom prestanú a potom zas... niekedy aj fyzické.. teraz to už nie je až také hrozné ale pred rokom... radšej nespomínam
je to pomerne dlhé ale rozhodla som sa to tu zavesiť...
začalo to v polovici druhého ročníku... a teraz som deviatačka... strkali do mňa, nikto ma nemal rád, nadávali na mňa bola som pre nich terč na nervy, vybitie energie a vo vyššom veku na vyzdvihnutie ega. predtým som bola čisto jednotkárka, veľmi pozorná a snaživá no keď to začalo tak som bola na hodinách duchom neprítomná, nemotorná a moje známky klesli až na dno. keď som to povedala rodičom, išli za triednou, vysvetlili jej situáciu ale ona si nevedela priznať že sú jej žiaci bezočivý, a namiesto toho aby to vyriešila s triedou a za všetkým urobila bodku, poslala ma za psychologičkou. chodila som k nej krátko a nič to nepomohlo, veď aj ako keď na vine som nebola ja. Všetci boli presvedčený že si to príliš pripúšťam že nie je možné by boli ku mne taký to a podobne rečičky. keď som prišla na druhý stupeň, celé sa to len zhoršilo. nadávali, nenávideli, strkali, zhadzovali mi veci z lavice každý deň a každý prestávku, pohadzovali si môj peračník a schovávali mi tašku, dokonca na mňa pokrikovali na chodbách na ulici a ničili všetku dobrú povesť ktorá mi ostala.. mama to povedala triednemu ale ani ten nič nevyriešil. bola som na dne, dostávala som aj trojky, štvorky a päťky ( nie na vysvedčení), lebo som sa doma nemohla sústrediť na nič iné iba na spolužiakov a na to čo ma čaká "zajtra".... a z neskutočne citlivého dievčatka sa vydrala bezcitnosť. bezcitná som bola aj voči kamoškám, rodine a .pod. nadávala som na spolužiakov (našťastie od 6. ročníka už iba na chalanov, baby dostali rozum), bránila som sa, robila som čokoľvek aby to prestalo. v polovici 7. ročníka som si ako tak našla medzi babami kamošky s ktorými som doteraz a som im za to vďačná keďže boli určité osôbky ktoré mi nespravili nič. Mala som maličký problém s kostrčou a v 7. ročníku mi spolužiak potiahol stoličku a m,ala som úraz, bola som na chirurgii, a triedny mal kázeň pre celú triedu. na týždeň to prestalo a potom zase. Už som sa aj pár krát rozplakala ale vždy som zdrhla na vécko. aaa... prestup na inú školu nehrozil lebo bývam v dedine, síce hneď vedľa mesta ale musela by som dochádzať autobusom a moja mama bola vždy až príliš starostlivá.... teda až na to čo sa dialo aj ona si občas myslela a vypytovala sa či si to iba príliš nepripúšťam k srdcu...Teraz v deviatke sa niečo zmenilo, možno ich to prestalo baviť dennodenne a začali s teóriou - "raz za mesiac" alebo tak... moje známky sú už len jednotky občas dvojky,... opäť byť jednotkárka asi nemôžem keďže somm veľa premeškala... ja len dúfam že sa všetko zmení nástupom na strednú a všetko bude ok.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
17 komentov
casom v skole to prestalo, lebo som to prestala na to reagovat ... teda na zakladnej si moc nepamatam kedy to prestalo ale si myslim ze v 9 uz nie, ktovie nepamatam si, vela prezyvok a otrasnych som mala na zakladnej a strednej ... na tej strednej postupom casu prestali, lebo som si stale viac verila a tak, a bud reagovala, tak ako necakali, alebo nereagovala vobec tak prestali ... a niektori na to traposili a zastavili sa ma, lebo niektore veci uz boli trapne aj im ... a nebolo to smiesne ... nebola som jedina no, takze toho bolo dost v nasej triede
no a doma? foter alkoholik a gambler.... doteraz mam strach, ked sa niekto hada, alebo ked na mna niekto zvysi hlas, automaticky cakam ruku aj... sebavedomie stale napravam a minulost budem riesit este dlho
Prešla som si tým, že som cítila veľkú fyzickú i psychickú záťaž, začalo to SŠ...
začalo to v polovici druhého ročníku... a teraz som deviatačka... strkali do mňa, nikto ma nemal rád, nadávali na mňa bola som pre nich terč na nervy, vybitie energie a vo vyššom veku na vyzdvihnutie ega. predtým som bola čisto jednotkárka, veľmi pozorná a snaživá no keď to začalo tak som bola na hodinách duchom neprítomná, nemotorná a moje známky klesli až na dno. keď som to povedala rodičom, išli za triednou, vysvetlili jej situáciu ale ona si nevedela priznať že sú jej žiaci bezočivý, a namiesto toho aby to vyriešila s triedou a za všetkým urobila bodku, poslala ma za psychologičkou. chodila som k nej krátko a nič to nepomohlo, veď aj ako keď na vine som nebola ja. Všetci boli presvedčený že si to príliš pripúšťam že nie je možné by boli ku mne taký to a podobne rečičky. keď som prišla na druhý stupeň, celé sa to len zhoršilo. nadávali, nenávideli, strkali, zhadzovali mi veci z lavice každý deň a každý prestávku, pohadzovali si môj peračník a schovávali mi tašku, dokonca na mňa pokrikovali na chodbách na ulici a ničili všetku dobrú povesť ktorá mi ostala.. mama to povedala triednemu ale ani ten nič nevyriešil. bola som na dne, dostávala som aj trojky, štvorky a päťky ( nie na vysvedčení), lebo som sa doma nemohla sústrediť na nič iné iba na spolužiakov a na to čo ma čaká "zajtra".... a z neskutočne citlivého dievčatka sa vydrala bezcitnosť. bezcitná som bola aj voči kamoškám, rodine a .pod. nadávala som na spolužiakov (našťastie od 6. ročníka už iba na chalanov, baby dostali rozum), bránila som sa, robila som čokoľvek aby to prestalo. v polovici 7. ročníka som si ako tak našla medzi babami kamošky s ktorými som doteraz a som im za to vďačná keďže boli určité osôbky ktoré mi nespravili nič. Mala som maličký problém s kostrčou a v 7. ročníku mi spolužiak potiahol stoličku a m,ala som úraz, bola som na chirurgii, a triedny mal kázeň pre celú triedu. na týždeň to prestalo a potom zase. Už som sa aj pár krát rozplakala ale vždy som zdrhla na vécko. aaa... prestup na inú školu nehrozil lebo bývam v dedine, síce hneď vedľa mesta ale musela by som dochádzať autobusom a moja mama bola vždy až príliš starostlivá.... teda až na to čo sa dialo aj ona si občas myslela a vypytovala sa či si to iba príliš nepripúšťam k srdcu...Teraz v deviatke sa niečo zmenilo, možno ich to prestalo baviť dennodenne a začali s teóriou - "raz za mesiac" alebo tak... moje známky sú už len jednotky občas dvojky,... opäť byť jednotkárka asi nemôžem keďže somm veľa premeškala... ja len dúfam že sa všetko zmení nástupom na strednú a všetko bude ok.