Ako by ste zareagovali keby vám váš kamarát povedal, že má rakovinu?
Predstavte si, že by jeden z vašich kamarátov, ktorého dobre poznáte, nezáleží na tom či mesiace, alebo roky, prišiel za vami, že má rakovinu, ktorá je síce vyliečiteľná, ale cesta k vyliečeniu je dlhá. Začali by ste ho ľutovať, alebo by ste boli zmätení
spraval by som sa tak ako pred tym a zaroven by som ho aj lutoval .. ale z lutosti by som mu preukazal len trochu aby sa nezrutil... v dusi by som sa asi zrutil ja...
I've noticed lately that there aren't always cards that suit the occasion. I was in a card shop a few days ago looking for a card for a mate, who is terminally ill, so a 'Get Well Soon' card is not appropriate, as him getting well at all is a long shot. So I made my own: on the front I put 'Die With Dignity'. He's a funny guy, I'm sure he will find it funny and, if he doesn't, its not like I'll have to avoid him for long.
bola by som radšej ak by som to vedela ako ak by som to nevedela. a tak asi by som chvíľu nevedela ako sa k nemu správať, ale dostalo by sa to do normálu, asi by som len viac času trávila s tým človekom ako s inými ľuďmi, resp. nechala by som ho rozhodnúť čo budeme robiť a tak.
ALE ide o to , o aký druh rakoviny by išlo...a o ktorého z mojich kamarátov, aby som vedela, ako sa ku nim správať a čo je pre nich podstatné...ale nech by to bolo čokoľvek, nechala by som všetky svoje koníčky na to, aby som sa mu venovala, a aby som mu pomohla najviac, ako budem môcť...šak na to sú kamaráti...
Zažil som na vlastnej koži ale nebola to rakovina...skoro som sám umrel,nakoniec ma zachránili v hodine 12 doslovne...smrť nečaká na nikoho...akurát niekto vie,kedy zomrie a dostane šancu sa rozlúčiť,inému sa to proste stane...a niekto má proste šťastie...to je proste život...nikto si neuvedomí jeho cenu,pokiaľ sa mu nestane niečo,čo mu ju pripomenie.
kebyze nejaky random kamosko, tak jasne, bolo by mi to luto aj vsetko, ale kebyze mi hento oznami najlepsia kamka, asi by som sa zblaznila ci co ty kokos, uz teraz mam slzience v ocach ked si to predstavim.
Hmm to ako by to na mna vplyvalo zalezi od toho aky bo to bol kamarat/kamaratka... Ale bez ohladu na to, kazdeho by som sa snazil rozveselit, priviest na ine myslienky, nespominat to zbytocne, atd... A nevyhyb by som sa, ani nevtieral.. snazil by som sa to nechat tak ako predtym...
V prvom rade by som ho neľutovala (reči ako: ,,Ty moja úbohá chudinka," vedia ublížiť do neskutočných rozmerov) a často by som sa s ním stretávala a rozveseľovala ho, aby vedel, že som tu vždy pre neho. Netlačila by som na neho, aby o tom rozprával, dala by som mu čas a priestor.
Chápala by som jeho nálady a jeho excesy (keby plakal, tak by som si ho pritúlila, keby kričal, tak by som ho nechala vykričať, atď - hlavne by som mu takéto správanie nikdy nevyčítala) a správala by som sa k nemu normálne, aby nemal pocit, že som s ním len z ľútosti, alebo solidárnosti.
A snažila by som sa mu byť všetkým, nevyhýbala by som sa mu a ponúkla mu pomocnú ruku, i keby ma o ňu nežiadal. Takýto človek potrebuje pomoc a podporu (ktorá nie je príliš okatá).
urcite by som ho/ju nelutovala.pozbierala by som stipku optimizmu,ktory mi lezi v kute na podlahe a povedala by som,ze to spolu "preklenieme". ano,cukrikove.a co?
najprv by som asi plakala, bolo by to velmi neprijemne, bala by som sa o toho cloveka. asi by zalezalo na tom, ako by sa k tomu ten clovek postavil. cim horsie by to znasal/a on/ona, tym horsie aj ja. co sa tyka stretavania sa, tak by som sa snazila sa s nim stretavat tak isto, ako dovtedy - o nic menej ale ani o nic viac, nechcela by som, aby mal pocit, ze najviac pozornosti sa mu odo mna dostalo, az ked ochorel. celkovo by som sa snazila, na nasom vztahu nezmenit nic, aj ked by som bola asi dost smutna pri kazdom pohlade na tu osobu.
Netreba ich lutovat, skor povzbudzovat, nech sa nevzdavaju a nepodlahnu tej chorobe. Casto ich rozosmievat... A tvarot sa, ze ta choroba do ich zivota nepatri (samozrejme zas nie akoby ich nic netrapilo). Viem z vlastnej skusenosti, ze to pomaha najviac.
už sa mi to stalo, keďže moja kamarátka s ňou už bojuje dva roky... je to ťažké, lebo ona je úžasná a silná, ale ja občas neviem o čom s ňou rozprávať, keď všetko sa točí okolo tej hroznej choroby :/
mala som dvoch vynikajúcich kamarátov, a obaja zomreli.
kamoška (moja najlepšia) po pol roku, a kamoš zo sídliska asi po 2 rokoch drastickej liečby (mal leukémiu). Bolo to hrozné. Tváriť sa, že všetko je v poriadku, že to dobre dopadne...
Neraz som prišla z nemocnice a preplakala celý večer.
Po smrti kamošky som sa zrútila...bola to krásna, milá, nežná, voňavá osôbka... utešuje ma len to, že som jej pomáhala do poslednej chvíle, ako som len vedela.
minulý rok zomrel môj najlepší kamarát (mal autohaváriu) a tak si myslím, že moja Karma je odprevádzať tých, čo milujem, na druhý svet.
hmm takmer vsetci by ste chceli pri dotycnej osobe stravit co najviac casu...ja keby som mala rakovinu by som prave chcela aby mi vsetci dali pokoj,keby niekto za mnou lozil len by to zhorsil....no keby mne kamarat povedal ze ma rakovinu tak absolutne neviem ako by som sa zachovala,kedze by som ako vy chcela byt pri nom,ale viem ze mne osobne by to bolo neprijemne...takze fakt neviem:/
Bola by som pri nej, vždy kedy by to potrebovala. Nosila by som jej všetko, čo by chcela. Snažila by som sa spraviť maximum pre to, aby nemyslela na to, že je chorá a jej úsmev by mi stačil ako podakovanie.
A doma v izbe sama by som plakala, pretože by ma veľmi trápilo, že dobrým ľudom sa dejú zlé veci....
Mne sa to stalo v oktobri, ked mi clovek, s ktorym sme mali k sebe blizko, najlepsi kamarati, povedal, ze mu akurat znova diagnostikovali rakovinu. Spociatku sa vsetko zrutilo, on zacal brat lieky ako chemoterapiu, snazila som sa mu byt oporou, ale on ma vyse mesiaca odmietal s tym, ze nikoho nepotrebuje, ze je v pohode, ze vsetko zvlada. Nakoniec mi raz vecer napisal, ze mam prist za nim do pubu, dosla som, sedel tam sam, v ociach slzy a totalne sa zrutil. Odvtedy sme travili spolu viacej casu, nakoniec chemoterapiu dobral, isiel na testy, rakovina bola prec. Je jasne, ze neviem, co sa stane o par mesiacov alebo o rok, ale vzdy tu prenho budem, pretoze viem, ze on to iste urobi pre mna, nech sa cokolvek deje. Najhorsi bol cas, ked ma odmietal a nechcel si pripustit ako strasne niekoho potrebuje. Strasne tazke to bolo pre mna vydrzat a nechat sa odmietat.. ale nejako som vedela, ze je mi jedno, ci na sms neodpise, odpise, proste som vedela, ze sa nejako ku mne vrati. Ked je teraz vsetko viacmenej okej, uvedomila som si, ako nas to cele velmi zblizilo, takze tak...
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
44 komentov
ale v prvom momente by som sa asi rozplakala ..
a asi by som ho napchával samými kôstkami z marhúľ a pod. v podstate by to bolo ako predtým len výraznejšie
ja som to u mojho kamosa aj zabudol a potom ked som ho uz dlhsi cas nevidel (uz nevladal nikam chodit) tak mi prislo na um.
mal som tolerantne okolie,ktore sa o tom nebavilo..
ALE ide o to , o aký druh rakoviny by išlo...a o ktorého z mojich kamarátov, aby som vedela, ako sa ku nim správať a čo je pre nich podstatné...ale nech by to bolo čokoľvek, nechala by som všetky svoje koníčky na to, aby som sa mu venovala, a aby som mu pomohla najviac, ako budem môcť...šak na to sú kamaráti...
kebyze nejaky random kamosko, tak jasne, bolo by mi to luto aj vsetko, ale kebyze mi hento oznami najlepsia kamka, asi by som sa zblaznila ci co ty kokos, uz teraz mam slzience v ocach ked si to predstavim.
Chápala by som jeho nálady a jeho excesy (keby plakal, tak by som si ho pritúlila, keby kričal, tak by som ho nechala vykričať, atď - hlavne by som mu takéto správanie nikdy nevyčítala) a správala by som sa k nemu normálne, aby nemal pocit, že som s ním len z ľútosti, alebo solidárnosti.
A snažila by som sa mu byť všetkým, nevyhýbala by som sa mu a ponúkla mu pomocnú ruku, i keby ma o ňu nežiadal. Takýto človek potrebuje pomoc a podporu (ktorá nie je príliš okatá).
urcite by som ho/ju nelutovala.pozbierala by som stipku optimizmu,ktory mi lezi v kute na podlahe a povedala by som,ze to spolu "preklenieme". ano,cukrikove.a co?
Len nech sú všetci zdraví ...
asi tak
Ondrej je veriaci a znáša sa to veľmi dobre, Mirko však odmieta všetku duchovnú pomoc .....
často ich doma navštevujem a dennodene sa modlím k najsvätejšej Trojici a Panne Márii na ich úmysel vyzdravenia....
filip
Netreba ich lutovat, skor povzbudzovat, nech sa nevzdavaju a nepodlahnu tej chorobe. Casto ich rozosmievat... A tvarot sa, ze ta choroba do ich zivota nepatri (samozrejme zas nie akoby ich nic netrapilo). Viem z vlastnej skusenosti, ze to pomaha najviac.
kamoška (moja najlepšia) po pol roku, a kamoš zo sídliska asi po 2 rokoch drastickej liečby (mal leukémiu). Bolo to hrozné. Tváriť sa, že všetko je v poriadku, že to dobre dopadne...
Neraz som prišla z nemocnice a preplakala celý večer.
Po smrti kamošky som sa zrútila...bola to krásna, milá, nežná, voňavá osôbka... utešuje ma len to, že som jej pomáhala do poslednej chvíle, ako som len vedela.
minulý rok zomrel môj najlepší kamarát (mal autohaváriu) a tak si myslím, že moja Karma je odprevádzať tých, čo milujem, na druhý svet.
ziadna lutost ci plac pred nim. ponuknite mu pochopenie, optimizmus a pomocnu ruku.
cely zivot zijem v strachu z rakoviny, nvm, co by som robil, keby ju dostal niekto mne blizky, ale kebyze ju dostanem ja, asi sa zabijem
A doma v izbe sama by som plakala, pretože by ma veľmi trápilo, že dobrým ľudom sa dejú zlé veci....