Predstavte si človeka čo je až do smrti odsúdený zostať sám. Je úplne jedno z akého je to dôvodu (či má nejakú poruchu osobnosti vďaka ktorej nedokáže nadväzovať kontakty, alebo sci-fi nereálna možnosť že prežil apokalypsu a je úplne posledný človek na Zemi). Jednoducho nemá žiadnu rodinu alebo priateľov a je na 100 percent isté že ani nikdy mať nebude.
Čo je pre takého človeka smutnejšie? Keď si to veľmi dobre uvedomuje, a strávi celý život úplne pasívne s vedomím že čokoľvek bude robiť bude na to sám, umrie sám a nikto si nikdy naňho nespomenie, alebo je smutnejšie keby si to ten človek nechcel pripustiť? Celý život by prakticky strávil hľadaním niekoho s kým môže zdieľať radosti aj starosti, až si naraz na smrteľnej posteli uvedomí že celý život prežil hľadaním niečoho čo nikdy nemôže nájsť?
Je smutnejšia pasívna rezignácia alebo vyčerpávajúce beznádejné hľadanie nedosiahnuteľného?
no...vraj kto hlada, najde a potom tu existuje opacny vyrok, ze najdes ked to najmenej cakas, taaakze cojaviem. vlastne ten druhy ani nehovori ze nemas hladat. vlastne je asi skor o tom, ze ked hladas aj ked si stratil nadej, to je moment, ked to najdes. ale v praxi som schopna takto vytrvalo hladat iba kluce a doklady, cize ja nadej nemam.
smutnejsia je rezignacia, lebo to je ten stav, ze ani nevies, preco zijes. keby sme brali to druhe, tak to "hladanie" by sa dalo chapat ako isty zmysel zitia ci aspon existencie, a to mi pride menej smutne ako len odovzdane prezivat a odratavat si dni kym zomriem.
asi sme sa presne nepochopili-za prve nehovorim o sebe, a za druhe tu ide o to,ze keby to bolo uplne iste,bola by 100 percentna sanca ze clovek sam ostane. ziadne hladaj a najdes,predstavte si situaciu kde na konci nenanjdete
prave preto je otazka zaradena medzi filozofovanie
ja si myslím že keby žil v ilúzii že niekoho nájde tak by každé ráno vstával s nádejou, že dnes sa to možno podarí. a jeho život by mal zmysel (hoci len imaginárny pretože by sa mu to nikdy nepodarilo). lenže keby rezignoval, celý život by bol smutný. a nemal by ani chuť do života.
tym beznadejnym hladanim akurat straca cas, ktory mohol produktivnejsie vyuzit. naco hlavou rozbijat stenu, radsej hladat ocami dvere. je to podobne ako ked sa zamilovany clovek snazi najst sposob, aby ho ten druhy miloval a popritom si nevsima, ze vedla neho stoji niekto, kto ho ma naozaj rad.
smutnejsie je beznadejne hladanie ... tak sa pyta anketa, v skitocnosti som ale za beznadejne hladanie a to len kvoli faktu ze clovek si nemoze byt absolutne nicim isty na 100%, teda to co hlada moze prist, aj ked nikdy nemusi,predsa len moze a za tu jedinu sancu to vzdy stat bude
@janehonda neviem, nikdy sa neviem rozhodnúť, často mám pocit že presne takýto osud ma čaká a mám obdobia kedy sa odhodlám nádej nestratiť, a potom mám obdobia kedy rezignujem, a oboje znejú dobre a príjemne keď sa pre to konkrétne rozhodnem, a zle a nepríjemné keď keď to rozhodnutie pomaly prestane platiť.
ale ide o to z akého hľadiska - ak hľadáš, aj keď beznádejne, tak sa nútiš o tú nádej neprísť, a normálnemu človeku (čiže mne nie slight_smile: to asi pomáha udržať sa nad vodou, aspoň ako-tak fungovať (lebo veď musí byť pripravený na to ak dotyčnú druhú osobu náhodou nájde). naproti tomu rezignácia ti dovolí rezignovať všeobecne na všetko (ak je pre teba nájdenie takej osoby dosť dôležité)
z pohľadu "pozorovateľa" danej situácie mi príde smutnejšie to beznádejné hľadanie, (v zmysle, že mi je toho človeka viac ľúto (pri rezignácii mám aj čiastočnú chuť človeka nakopať, čiže mi z toho nie je až tak smutno) )
z pohľadu toho človeka je určite nešťastnejšia rezignácia, keďže "beznádejné hľadanie" nie je imo pre človeka beznádejné, pokiaľ ho vykonáva a verí tomu a tak -
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
20 komentov
Čo je pre takého človeka smutnejšie? Keď si to veľmi dobre uvedomuje, a strávi celý život úplne pasívne s vedomím že čokoľvek bude robiť bude na to sám, umrie sám a nikto si nikdy naňho nespomenie, alebo je smutnejšie keby si to ten človek nechcel pripustiť? Celý život by prakticky strávil hľadaním niekoho s kým môže zdieľať radosti aj starosti, až si naraz na smrteľnej posteli uvedomí že celý život prežil hľadaním niečoho čo nikdy nemôže nájsť?
Je smutnejšia pasívna rezignácia alebo vyčerpávajúce beznádejné hľadanie nedosiahnuteľného?
alebo nadej zomiera posledná...
Každý človek v živote hľadá... robiť takéto závery dopredu je smutné a hlavne nesprávne...
ale prudko filozoficke toto.
prave preto je otazka zaradena medzi filozofovanie
z pohľadu toho človeka je určite nešťastnejšia rezignácia, keďže "beznádejné hľadanie" nie je imo pre človeka beznádejné, pokiaľ ho vykonáva a verí tomu a tak -