Ja osobne sa strasne bojim straty svojich blizkych, rodiny, priatelov...Myslim, ze je dost tazke prijat, ze raz tu nasa rodina nebude a raz vlastne uz ani my. Neviem, ale ja sa uz len bojim toho, ze ked ide zivot celkom fajn tak, ze pride den kedy sa to v
všetci ľudia, ktorí sú mi blízkí sú hrozne mladí, na to aby umreli. ako viem, že stať sa môže hocičo, ale nikdy nerozmýšľam nad takými vecami
a viem, že strata blízkeho je v živote obrovská rana, ale určite to nikdy nie je také zlé, že by sa svet prestal točiť, že by si už nemohol pokračovať ďalej. čas zahojí každú ranu
kto povedal, ze zajtra neumrie niekto mne blizky? a mozno sa to nestane. mozno nebudem mat dovod na smutok este 20 rokov. a mozno budem najblizsich 20 rokov smutit. Neviem. nik nevie. a to je dovod, preco tieto veci neriesim. apriorne si sposobovat neprijemne pocity takymito zbytocnymi myslienkami som si uz odvykla
bojim a velmi... je to sice kolobeh zivota, ale ked si to predstavim, tak je to hrozne a v tej chvili s tymi blizkymi a pod. chcem byt co najviac a spravat sa k nim dobre, lebo viem, ze raz odidu, tak ako vsetci
Nie som nejako odkazany na druhych, takze nad tym vobec nepremyslam. Samozrejme neviem si predstavit, ze by mi zomrela mamka, babka, dedo, alebo teta (moja najblizsia rodina), ale ked budem nad tym neustale premyslat tak sa tym aj tak nic nevyriesi.
tak všeobecne vždy, aj napriek tomu čo píše @yolo z istého dôvodu.
a minulý týždeň som mala brutálny strach o niekoho, čo som ani netušila, že prečo sa tak bojím, lebo sa nič nedialo. potom som zistila, že mám zakázané sa báť, tak teraz už nesmiem.
Ja len dúfam,že tu budem môcť byť s nimi čo najdlhšie,že doštudujem ešte za ich prítomnosti aby mohli byť na mňa hrdí,aby videli ako ma to zmenilo celé,ako ich ľúbim a keď budem robiť chcem im ešte čo najviac pomôcť vo všetkom aj finančne. Chcela by som ich vidieť konečne bezstarostných,šťastných a oddychujúcich.
a áno,bojím sa ich straty lebo pre mňa je moja rodina základ,hniezdo kam sa môžem vždy vrátiť,kde ma vždy pochopia a pomôžu najviac ako vedia... stratila som už veľa blízkych,z rodiny
kedysi som sa bála veľmi, ale keď mi zrazu zomrel dovtedy najbližší človek, tak som si uvedomila, že to neovplyvním a je zbytočné sa báť, raz zomrieme všetci, lenže teraz sa už nebojím smrti, ale skôr toho, že ma raz opustia, že ma prestanú mať radi
nestratila si v detstve niekoho veľmi blízkeho? Z toho sa ti mohol do dospelosti vytvoriť neprimeraný strach zo straty blízkeho alebo z toho že ťa niekto opustí...
to musí byť naozaj už bezcitný, arogantný a so srdcom z kameňa človek, ktorého nepohne ani smrť blízkeho , za takého človeka sa treba veľa modliť, lebo ani nevie, že svojím životom pácha zlo ...
mne behom dvoch rokov zomrelo 7 kamarátov vo veku 20 - 33 rokov, boli to mladí ľudia, ktorí chceli žiť, milovať a byť milovaní
najväčšiu ranu som však zažil, úmrtim môjho otca po ťažkej chorobe, ktorého som tak strašne za mojich pubertálnych rokov zraňoval, jeho láska ku mne bola nesmierna, nevedel som si ju vážiť a teraz, keď je na pravde Božej mi chýba
vážme si svojho života, svoji blízkych, nikdy nevieme kedy budeme potrebovať ich pomoc, láska prináša do duše pokoj, ktorý nás približuje k Bohu a do večnosti.......filip
mne je to celé dosť jedno ... svojej vlastnej smrti sa absolútne nebojím, skôr naopak. viem, že potom bude všetko lepšie. a smrť svojich blízkych? sú len traja ľudia, ktorých strata by ma zabila. ale oni budú žiť dlhšie ako ja. viem to.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
26 komentov
a viem, že strata blízkeho je v živote obrovská rana, ale určite to nikdy nie je také zlé, že by sa svet prestal točiť, že by si už nemohol pokračovať ďalej. čas zahojí každú ranu
Ja som úplne najviac blízku osobu už stratila.
Ak stratm druhú blízku osobu, asi sa už radšej zabijem, ako tu ostala, pretože to už tu nebude nikto.
tak všeobecne vždy, aj napriek tomu čo píše @yolo z istého dôvodu.
a minulý týždeň som mala brutálny strach o niekoho, čo som ani netušila, že prečo sa tak bojím, lebo sa nič nedialo. potom som zistila, že mám zakázané sa báť, tak teraz už nesmiem.
aj tak sa bojím.
a áno,bojím sa ich straty lebo pre mňa je moja rodina základ,hniezdo kam sa môžem vždy vrátiť,kde ma vždy pochopia a pomôžu najviac ako vedia... stratila som už veľa blízkych,z rodiny
mne behom dvoch rokov zomrelo 7 kamarátov vo veku 20 - 33 rokov, boli to mladí ľudia, ktorí chceli žiť, milovať a byť milovaní
najväčšiu ranu som však zažil, úmrtim môjho otca po ťažkej chorobe, ktorého som tak strašne za mojich pubertálnych rokov zraňoval, jeho láska ku mne bola nesmierna, nevedel som si ju vážiť a teraz, keď je na pravde Božej mi chýba
vážme si svojho života, svoji blízkych, nikdy nevieme kedy budeme potrebovať ich pomoc, láska prináša do duše pokoj, ktorý nás približuje k Bohu a do večnosti.......filip
O rodinu sa nebojím, nie je to až také pravdepodobné.. O.o