Pred nejakým časom (16. januára o 7:50 ráno) som tu uviedol fórum, kde som chcel spoznať váš názor na zlo. Ďakujem za všetky príspevky, najmä tie, kde bolo možné naviazať konštruktívny dialóg.
dobro je podla mna to,co clovek ked urobit,citi ze je spravne,to pricom nema vycitky svedomia...doboro je to,co clovek vykona z nesebeckej lasky k inemu cloveku alebo ludom,to co ked uorobi,tak vie,ze je to pre dobro blizneho
Podla mna ani jedno z toho neexistuje.. Lebo ako to uz len urcis? Proste.. mozno su veci, co sa nam zdaju dobre, alebo zle, ale v skutocnosti su to len VECI, nemaju nijaku takuto vlastnost. MY urcujeme, co akym "je" - je to prilis subjektivne...
Tvoj názor nevysvetľuje fakt, že v prvotných spoločnostiach, nezávisle na sebe, bolo vytváraná podobná, ak nie rovnaká morálka. Vo väčšine spoločnosti boli zločinom vražda, krádež, znásilnenie a podobne.
Rovnako aj prikázania mnohých náboženstiev sú si podobné, nakoľko odkazujú na prirodzený mravný zákon.
Preto dobro nemôže byť relatívnym pojmom. Každodenne cítime, ako v našom vnútri bojuje dobro proti zlu. Takéto vnútorne boje prežívali i primitívni lovci pred tisíckami rokov, i starovekí Egypťania, Babylonci, Rimania a Gréci. Pokušení neboli ušetrení ani králi stredoveku, ani robotníci a továrnici o niečo neskôr, ani my, ani naši potomci. Preto, lebo schopnosť rozlišovať dobro a zlo má každý človek vrodené.
A to je odpoveď na Tvoju otázku, ako určím, či je nejaký skutok dobrým, či zlým - prirodzeným mravným zákonom, svedomím.
To vsetko beriem, ale zamyslel si sa niekedy nad tym, ci je MORALKA a ETIKA vrodená? Nabozenstva riesit nejdem. Prirodzeny mravny zakon? Co to je, dokelu?
Keby si zil niekde celkom inde a bez spolocnosti inych ludi, garantujem Ti, ze by si mal mnozstvo "prirodzenych" zakonov, ale ani v jednej podoblasti by sa nevyskytovala mravnost. Mravnosti nas uci spolocnost a jej vplyv na nas, ale predovsetkym zbierka subjektivnych nazorov vacsiny - co vysvetluje, ze konam "dobro", lebo je "dobre", ale uz nehovori nic o tom, ci z vlastnej a prirodzenej vôle.
Stale si stojim za tym, ze dobro je relativnym pojmom. Citime, ako bojuje dobro so zlom v nasom vnutri... Ano - lebo sme za tie roky boli nuteni k vetam ako "to si urobil dobre" alebo "toto nerob, je to zle!"..
Nesuhlasim, ze to je vrodene.
Prirodzeny mravny zakon je priblizne taka blbost, ako prirodzeny stud. Prirodzene pre Teba v momente narodenia je dychanie a cicanie mlieka - priblizne tam Tvoje "hodnoty" koncia.
To je na nič, čo? Kvôli plodu zo stromu poznania dobra a zla sme boli vyhnaní z raja a aj tak nevieme určiť čo je dobro a čo zlo Smutné čo?
Súhlasím s názorom, že dobro je relatívne. Ako aj obe strany vojny chceli pre svoju krajinu dobré a nevzišlo z toho nič dobrého. Ako aj my sami si myslíme, že robíme občas niečo dobré a nakoniec to tak nie je...
Dobro ťažko definovať. Podľa mňa je isté všeobecné "dobro", ktoré sa dodržiava, ale to sme si len umelo vytvorili a nastolili pravidlá, pretože niekto sa zhodol na tom, že to tak bude dobré...
Prečítal som si vaše príspevky, zamyslel som sa nad nimi a prišlo mi na um toto:
V minulosti existovali osoby, ktoré sa vymykali z radov bežnej morálky a konali tak, ako im diktovalo svedomie, hoci súveká morálka im to mala za zlé.
Bartolomé de las Casas dvrdil, že Indiáni sú ľudia, napriek tomu, že ľudia jeho doby ich považovali za zvieratá (čím ospravedlňovali ich zotročenie).
Guvernér Wiliam Phips a kongregačný kazateľ Cotton Mather zastavili v roku 1692 v Saleme hon na čarodejnice, i keď všetci boli presvedčení, že obvinení a obvinené skutočne zapredali duše diablovi.
Et cetera, et cetera, príkladov je neúrekom.
Neviem, ale predpokladám, že keby som žil v inom časopriestore, vyznával by som všeobecnú morálku toho času. No stretol by som sa s takými ľuďmi (aj dnes sa s nimi stretávam), ktorí konajú správne a podľa svedomia, nech je názor spoločnosti akokoľvek pomýlení.
Poprieť (alebo zrelativizovať) dobro by znamenalo poprieť aj zlo. A aj zodpovednosť za ľudské činy. To by malo za následok neexistenciu zákonov, celosvetovú anarchiu, chaos a neporiadok.
@17 "Poprieť (alebo zrelativizovať) dobro by znamenalo poprieť aj zlo." - ja som predsa poprela aj zlo . Zodpovednosť za ľudské činy.. tú môžeme zvaliť na čokoľvek. Na osud, na náhodu, božiu vôľu, horoskopy.. Ľudia VYHĽADÁVAJÚ výhovorky!
"Asi to tak malo byť.."
"Nechcel som, ale musel som.."
"..Bolo to omylom!"
Chceme tým pádom povedať, že ospravedlnenie nejaký náš skutok odčiní? Nič také sa nestane.
Ja vetou o relativite dobra (a zla) neospravedlňujem svoje činy. Iba poukazujem, že vrodená morálka neexistuje. Nakoľko sme však jedincami, ktorí sú súčasťou nejakej spoločnosti, samozrejme sa musíme podriadiť jej hodnotám (alebo sa aspoň naučiť ich chápať a prípadne proti niečomu z toho bojovať). S tými príkladmi o minulosti a katastrofách v nej v "uvedomelej domienke", že to "bolo najlepšie" si to nakoniec veľmi dobre vystihol. I s chaosom a anarchiou máš pravdu. Stále však nehovorí o ničom viac, ako že POTREBUJEME systém, aby sa to tu celé nezvrhlo. Systém neznamená prirodzenosť ani pravdivosť - znamená len jeden z bodov, ako sa môže rýchlo a jednoducho dohodnúť veľké množstvo ľudí = spoločnosť.
Ak by nebolo dobro (myslím tým dobro transcendentné, objektívne), nemohlo by existovať ani zlo, nakoľko zlo je nedostatkom dobra. A poprieť zlo sa nedá, lebo sa s ním denne stretávame.
Zlo je negáciou dobra. Ak by neexistovalo dobro objektívne, zlo by bolo negáciou neexistujúceho, čo je nemožné, lebo nemôžeme poprieť existenciu toho, o čom vieme, že nie je.
Ak nie je morálka vrodená, ale je to len abstraktný pojem, ktorý sa mení vzhľadom na časopriestor, mohli by sme ho považovať za neúplné bytie (neúplnú substanciu). A ,,principium medii vel tertii exclusi" (zásada vylúčenia stredu, jeden zo základných pilierov metafyziky), vraví, že stavom bytia je len bytie alebo nebytie - ,,alebo bytie je, alebo bytie nie je."
Preto je buď dobro (ale aj vrodená morálka) buď objektívne, transcendentné, alebo neexistuje. A sme opäť doma.
Popretím a zrelativizovaním dobra sme popreli samotnú jeho existenciu. No my nie sme ,,morálni analfabeti", žeby sme dobro a zlo nevedeli odlíšiť. To len zas podporuje myšlienku existencie absolútneho dobra.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
19 komentov
Tvoj názor nevysvetľuje fakt, že v prvotných spoločnostiach, nezávisle na sebe, bolo vytváraná podobná, ak nie rovnaká morálka. Vo väčšine spoločnosti boli zločinom vražda, krádež, znásilnenie a podobne.
Rovnako aj prikázania mnohých náboženstiev sú si podobné, nakoľko odkazujú na prirodzený mravný zákon.
Preto dobro nemôže byť relatívnym pojmom. Každodenne cítime, ako v našom vnútri bojuje dobro proti zlu. Takéto vnútorne boje prežívali i primitívni lovci pred tisíckami rokov, i starovekí Egypťania, Babylonci, Rimania a Gréci. Pokušení neboli ušetrení ani králi stredoveku, ani robotníci a továrnici o niečo neskôr, ani my, ani naši potomci. Preto, lebo schopnosť rozlišovať dobro a zlo má každý človek vrodené.
A to je odpoveď na Tvoju otázku, ako určím, či je nejaký skutok dobrým, či zlým - prirodzeným mravným zákonom, svedomím.
To vsetko beriem, ale zamyslel si sa niekedy nad tym, ci je MORALKA a ETIKA vrodená? Nabozenstva riesit nejdem. Prirodzeny mravny zakon? Co to je, dokelu?
Keby si zil niekde celkom inde a bez spolocnosti inych ludi, garantujem Ti, ze by si mal mnozstvo "prirodzenych" zakonov, ale ani v jednej podoblasti by sa nevyskytovala mravnost. Mravnosti nas uci spolocnost a jej vplyv na nas, ale predovsetkym zbierka subjektivnych nazorov vacsiny - co vysvetluje, ze konam "dobro", lebo je "dobre", ale uz nehovori nic o tom, ci z vlastnej a prirodzenej vôle.
Stale si stojim za tym, ze dobro je relativnym pojmom. Citime, ako bojuje dobro so zlom v nasom vnutri... Ano - lebo sme za tie roky boli nuteni k vetam ako "to si urobil dobre" alebo "toto nerob, je to zle!"..
Nesuhlasim, ze to je vrodene.
Prirodzeny mravny zakon je priblizne taka blbost, ako prirodzeny stud. Prirodzene pre Teba v momente narodenia je dychanie a cicanie mlieka - priblizne tam Tvoje "hodnoty" koncia.
Súhlasím s názorom, že dobro je relatívne. Ako aj obe strany vojny chceli pre svoju krajinu dobré a nevzišlo z toho nič dobrého. Ako aj my sami si myslíme, že robíme občas niečo dobré a nakoniec to tak nie je...
Dobro ťažko definovať. Podľa mňa je isté všeobecné "dobro", ktoré sa dodržiava, ale to sme si len umelo vytvorili a nastolili pravidlá, pretože niekto sa zhodol na tom, že to tak bude dobré...
@eka88
Prečítal som si vaše príspevky, zamyslel som sa nad nimi a prišlo mi na um toto:
V minulosti existovali osoby, ktoré sa vymykali z radov bežnej morálky a konali tak, ako im diktovalo svedomie, hoci súveká morálka im to mala za zlé.
Bartolomé de las Casas dvrdil, že Indiáni sú ľudia, napriek tomu, že ľudia jeho doby ich považovali za zvieratá (čím ospravedlňovali ich zotročenie).
Guvernér Wiliam Phips a kongregačný kazateľ Cotton Mather zastavili v roku 1692 v Saleme hon na čarodejnice, i keď všetci boli presvedčení, že obvinení a obvinené skutočne zapredali duše diablovi.
Et cetera, et cetera, príkladov je neúrekom.
Neviem, ale predpokladám, že keby som žil v inom časopriestore, vyznával by som všeobecnú morálku toho času. No stretol by som sa s takými ľuďmi (aj dnes sa s nimi stretávam), ktorí konajú správne a podľa svedomia, nech je názor spoločnosti akokoľvek pomýlení.
Poprieť (alebo zrelativizovať) dobro by znamenalo poprieť aj zlo. A aj zodpovednosť za ľudské činy. To by malo za následok neexistenciu zákonov, celosvetovú anarchiu, chaos a neporiadok.
"Asi to tak malo byť.."
"Nechcel som, ale musel som.."
"..Bolo to omylom!"
Chceme tým pádom povedať, že ospravedlnenie nejaký náš skutok odčiní? Nič také sa nestane.
Ja vetou o relativite dobra (a zla) neospravedlňujem svoje činy. Iba poukazujem, že vrodená morálka neexistuje. Nakoľko sme však jedincami, ktorí sú súčasťou nejakej spoločnosti, samozrejme sa musíme podriadiť jej hodnotám (alebo sa aspoň naučiť ich chápať a prípadne proti niečomu z toho bojovať). S tými príkladmi o minulosti a katastrofách v nej v "uvedomelej domienke", že to "bolo najlepšie" si to nakoniec veľmi dobre vystihol. I s chaosom a anarchiou máš pravdu. Stále však nehovorí o ničom viac, ako že POTREBUJEME systém, aby sa to tu celé nezvrhlo. Systém neznamená prirodzenosť ani pravdivosť - znamená len jeden z bodov, ako sa môže rýchlo a jednoducho dohodnúť veľké množstvo ľudí = spoločnosť.
Zlo je negáciou dobra. Ak by neexistovalo dobro objektívne, zlo by bolo negáciou neexistujúceho, čo je nemožné, lebo nemôžeme poprieť existenciu toho, o čom vieme, že nie je.
Ak nie je morálka vrodená, ale je to len abstraktný pojem, ktorý sa mení vzhľadom na časopriestor, mohli by sme ho považovať za neúplné bytie (neúplnú substanciu). A ,,principium medii vel tertii exclusi" (zásada vylúčenia stredu, jeden zo základných pilierov metafyziky), vraví, že stavom bytia je len bytie alebo nebytie - ,,alebo bytie je, alebo bytie nie je."
Preto je buď dobro (ale aj vrodená morálka) buď objektívne, transcendentné, alebo neexistuje. A sme opäť doma.
Popretím a zrelativizovaním dobra sme popreli samotnú jeho existenciu. No my nie sme ,,morálni analfabeti", žeby sme dobro a zlo nevedeli odlíšiť. To len zas podporuje myšlienku existencie absolútneho dobra.