poviem si, že stááále to môže byť aj horšie a život ide ďalej nič nedostanem zadarmo a skúsenosti nejak musím získať.. takže nepovedala by som, že je to najhoršie obdobie... všetko je na dačo dobré
neviem, prečo by malo byť najhoršie, vidím tu veľa výhod - napríklad možnosti, aké nemá dieťa, ale zároveň tu ešte nie je zodpovednosť dospelých. ale hlavne: čo ja viem, aký má a bude mať väčšina ľudí život? fakt milujem tieto otázky o tom, čo podľa mňa prežíva väčšina ľudí.
aj ja som šťastný človek aj keď mám v živote všelijaké prekážky no nič ma nezastaví a podla mňa to je najkrajšie obdobie života, lebo človek zažije tie najlepšie veci a spozná najviac ludí a nových vecí a najlepšie vyzerá
tak v tom prípade, keď sa budem mať už len lepšie som spokojný človek ...
ale nie... teraz vážne.. myslím že to je skôr myslené tak že také akoby citové nezrovnalosti, podráždenosť, hľadáme sa a pod. čiže vlastne puberta môže byť po takej psychicko- citovej stránke jedno zo zložitejších období
co ja viem... dospievanie bolo pre mna velmi tazke, strasne som sa burila, navyvadzala som toho az az, ale nemenila by som, aj ked su veci za ktore sa hanbim doteraz...
No ja som dospel za 24 takpovediac, lebo som bol hodeny do studenej vody. Kedze facky ktore tu mnohych este cakaju ja uz mam za sebou (vratane skusenosti z nich plynucich) uprimne sa tesim ako niektorym machrom spadne hrebienok, ked zistia o com svet v skutocnosti je. Bude to fascinujuca podivana
Tak človek hľadá sám seba, svoju identitu, svoje Ja. Ale mal by sa držať nejakých tých morálnych zásad aby to nemal potom ďalej ešte zložitejšie...ono to bude zložité tak či tak...
Ja sa cítim po puberte (rozhodne nie som, ale v porovnaní s môjím pičizmom v 9 - 12 rokoch...) :/
Jednak som negativista jak sviňa; keď je mi nanič, tak poriadne; absolútne neviem, čo so sebou...no objektívne je mi fajn. (Selbstverständlich by som nenamietala, keby to bolo už len lepšie.)
Horšie to bude, keď mi zomrú rodičia, deti ma budú neznášať a budem 60-ročný alkoholik, ktorý premárnil život a budem to ľutovať v špinavej garsónke s výhľadom na bordel a smetisko.
fragile, presne tak, rodičia, u mňa teda iba mama... neviem si predstaviť... nemyslieť na to ani
neviem, u mňa určite bolo peklo na základnej škole, vďaka čomu som bola buď napred alebo vzadu oproti rovesníkom, skutočne som stála proti triede a nie je to pubertálny výplod, už len fakt, že mama bola na tej škole... a stredná bola úplný opak, ale tiež mi dlho trvalo, kým som prišla na to, že nie všetko, čo sa blyští, sa blyští čistotou ............................ bola som "ušetrená" od klasického teenagerskeho života, ku ktorému patria tie záľuby apod., a celú pubertu som bojovala s tým, aby ma moji rovesníci brali k sebe, nestalo sa, takže týmto som sa zapodievala celé tie roky, okrem toho ma už len štvalo to, že som žila ako slepec, dosť málo som toho vedela, moju takpovediac až obmedzenosť a životnú neinformovanosť u mňa zapríčinilo prostredie a neistota v mnohom, keďže som bola odklonená od spoločnosti i rodiny, na mnohé veci som si musela prísť sama, nie také bežné, skúsenostné, abstraktného charakteru (výstižný Bazarovov výrok z Otcy i deti: "Nik ma nevychoval, sám som sa vychoval!"), mala som vždy viac času rozmýšľať nad sebou, nad ostatnými, nad životom, večne zatrpknutá ako Ippolit , kto čítal Idiota, ukrivdená, kritizujúca, prostoreká (ľudia mi to vytýkali, nie priamou rečou, ale písomne, mám dôkazy, čo ma dojímajú dnes) proste, sranda život to bol, a veru, som rada, že je to za mnou, napokon, je pravda, že uvedomelosť je človeku na ťarchu, je to vlastne zabijak ľudskej mysle, krásny paradox!, ale ak mám byť nevedomá, potom by som musela mať znovu 7 rokov, zase by ma však čakala puberta, nie, obdobie, keď človek si nie je ničím istý a je to skutočne prudké obdobie citov, úvah o živote, do tej 20tky je to sodoma gomora či španielska dedina... a ten pocit, že som na ťarchu iným, že som závislá od iných, nie nie
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
27 komentov
a nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie
ale nie... teraz vážne.. myslím že to je skôr myslené tak že také akoby citové nezrovnalosti, podráždenosť, hľadáme sa a pod. čiže vlastne puberta môže byť po takej psychicko- citovej stránke jedno zo zložitejších období
To možno, iba najhoršie však vo všeobecnosti ťažko ...
kazdopadne je to blbe obdobie hlavne lebo clovek nevie moc co so sebou, co bude, nevie co chce a tak...
Jednak som negativista jak sviňa; keď je mi nanič, tak poriadne; absolútne neviem, čo so sebou...no objektívne je mi fajn. (Selbstverständlich by som nenamietala, keby to bolo už len lepšie.)
neviem, u mňa určite bolo peklo na základnej škole, vďaka čomu som bola buď napred alebo vzadu oproti rovesníkom, skutočne som stála proti triede a nie je to pubertálny výplod, už len fakt, že mama bola na tej škole... a stredná bola úplný opak, ale tiež mi dlho trvalo, kým som prišla na to, že nie všetko, čo sa blyští, sa blyští čistotou ............................ bola som "ušetrená" od klasického teenagerskeho života, ku ktorému patria tie záľuby apod., a celú pubertu som bojovala s tým, aby ma moji rovesníci brali k sebe, nestalo sa, takže týmto som sa zapodievala celé tie roky, okrem toho ma už len štvalo to, že som žila ako slepec, dosť málo som toho vedela, moju takpovediac až obmedzenosť a životnú neinformovanosť u mňa zapríčinilo prostredie a neistota v mnohom, keďže som bola odklonená od spoločnosti i rodiny, na mnohé veci som si musela prísť sama, nie také bežné, skúsenostné, abstraktného charakteru (výstižný Bazarovov výrok z Otcy i deti: "Nik ma nevychoval, sám som sa vychoval!"), mala som vždy viac času rozmýšľať nad sebou, nad ostatnými, nad životom, večne zatrpknutá ako Ippolit , kto čítal Idiota, ukrivdená, kritizujúca, prostoreká (ľudia mi to vytýkali, nie priamou rečou, ale písomne, mám dôkazy, čo ma dojímajú dnes) proste, sranda život to bol, a veru, som rada, že je to za mnou, napokon, je pravda, že uvedomelosť je človeku na ťarchu, je to vlastne zabijak ľudskej mysle, krásny paradox!, ale ak mám byť nevedomá, potom by som musela mať znovu 7 rokov, zase by ma však čakala puberta, nie, obdobie, keď človek si nie je ničím istý a je to skutočne prudké obdobie citov, úvah o živote, do tej 20tky je to sodoma gomora či španielska dedina... a ten pocit, že som na ťarchu iným, že som závislá od iných, nie nie