Mali ste niekedy pocit, že váš život nie je skutočný?

jj ja stale dufam ze toto je nieco ako Truman show a raz vylezirm z nejakej ohrady do pekneho sveta

*vyleziem

Mozno.

@torpedo08 ja tiež obcas dufam v niečo take podobne

len ked si pustím Bohemian rhapsody

Moze byt aj skutocny, podla mna.

Dufam ze sa ti to splni este mas na to casu ako husa klasu ja uz asi moc nie ale nevadi no ked je to tak tak mali divaci urcite zaujimavu reality show

nie

Casto som to pocitoval pocas meditacii.

Stávalo sa mi to v detstve občas, hlavne v táboroch a školských výletoch (netuším prečo), že keď som kráčala s ostatnými deckami, zrazu som sa len spamätala akoby som sa zobudila z nejakého sna a mala som pocit že tam nie som prítomná, iba to sledujem. Taká nejaká depersonalizácia

A keď som bola malá, často som rozmýšľala či nie som jediná kto reálne prežíva a celý svet aj s ľuďmi okolo mňa nie sú vytvorené len pre mňa ako kulisy

Ano, hlavne niekedy ked som castejsie v tom svojom vnutornom svete, pozeram potom napr. ked idem niekam autom na ten vonkajsi ako na nieco nezvycajne. Ako taky zazrak, ze sa presuvam len tak priestorom, okolo chodia rozne individua a kazde to individuum nosi v sebe svoj vlastny svet a navzajom interaktujeme, celkom funny. Pre mozog je realnejsie to, kde je clovek castejsie ; ]]

Som uprimne sokovana, ze tolko ludi toto pozna

Mam hnusnu zivu spomienku, ked sa mi to stalo prvykrat, mohla som mat medzi 9-12 a odvtedy som cela nejaka..off. Nehovorim, ze toto je ktovieako zavazny zazitok, ak derealizacia nepretrvava, ale u seba just povazujem za prvykrat kontakt s dusevnymi poruchami.

vždy keď mám pocit akoby som sa ocitol v podobnej situácii cítim sa akoby som sníval. či už je to vážne sen alebo realita, ktorej nerozumiem viem jedno, že dovolené je všetko. niekedy si dokonca prajem aby realita bola len snom. no keď som sa tejto myšlienke oddal a skúšal čo dokáže, roztrhol som sám seba na dva kusy. moje sny nijako realitu neovplyvnili, no aj tak som v nej musel žiť a nemohol som sa tváriť, že neexistujem. keď som si odbil všetky povinnosti reality zobudila sa moja druhá časť a prevzala kontrolu. nikdy predtým neexistovala a keď som ju prijal zistil som, že zrazu neexistujem ja. zrazu akoby som bol polovicu života mŕtvy, len som tak postával a sledoval svet s nezúčastneným pohľadom a komentoval čo vidím a zapisoval čo cítim. po roku dobrovolného opúšťania vlastného tela potulujúceho sa okolo, som zistil čo nasleduje po pocite, že neexistujem. rozhodol som sa neexistovať pretože som musel utiecť sám pred sebou, byť niekym iným niekde inde a moje rozhodnutie mi to umožnilo. keď som však dobehol nakoniec našiel som samého seba tákeho akého som nepoznal. po roku mimo realitu bol na nňa žalostný pohľad a to čo následovalo je na tri krát dlhší príspevok (rád sa podelím na ladislav.zelinský@gmail.com). to čo som čítal vo vašich príspevkoch som zažíval od pätnástich a už vtedy som sa rozhodol, že je to príliž cenná ľudská vlastnosť na to aby som ju ignoroval alebo sa pri nej len letmo pozastavil. pozoroval som život z mnoha uhlov no musel som za to zaplatiť vlastným životom, prišiel som kvôli tomuto rozhodnutiu trvajúceho 12 rokov skoro o všetko. musel som teda vymyslieť spôsob ako spojiť moje dve časti tak aby to nevyzeralo ako útek, musel som opäť nájsť vnútornú harmoniu a stať sa jedinou osobou. nechcem sa zbaviť svojej druhej osobnosti pretože chcem aby ma definovala a tá reálna sa nedá ostrániť lebo mi robí jedlo a vodí na hajzel. premýšľal som ako môj problém vyriešiť, ako odtrániť pociť, že neexistujem? keď som našiel odpoveď začal som sa smiať a mal som chuť si strašne nafackať. stačí nedovoliť životu aby ma mohol ignorovať, ak rozprávam a konám od usvitu do západu nemôžem neexistovať, svet ma nemôže ignorovať. za tých dvanásť rokov som napísal veľa básni a často sa v nich opakuje myšlienka, ktorú si vo mne prebudil názvom svojho fóra a preto som sa rozhodol odpísať na tvoj podnet nebezpečne blízky môjmu srdci tak akoby som to kedysi spravil len vo svojej hlave, v tento okamih viem, že život nie je len snom a za to ťi ďakujem. vo svojich básniach som často napísal "akoby som žil v sne niekoho iného" (presne o tom je podľa mňa truman show). dlhé roky som dúfal, že utečiem pohľadu Eda Harrisa a nájdem svoju Nataschu McElhone. no kým som nenašiel spôsob ako uchopiť život, šanca na splnenie mojich snov vlastne ani neexistovala. moja nezúčastnenosť mi odňala schopnosť splniť si všetky svoje sny. žil som v nich dvanásť rokov a bol by v tom čert aby moje plány na ich splnenie zlyhali. aby som sa už nikdy necítil ako v sne začal som svoje sny nosiť zo sebou a prestal som sa zastavovať. moja druhá časť si ich všetky pamätá a kráča vedľa mňa. sny dvanástich rokov prežitých v chodbách podsvetia vyliezajú na povrch a ak zostanem reálny, dostanem môžnosť priviesť ich k životu. a to je dôvod prečo som sa dnes vplížil na tieto stránky. jar a leto sa blížia ku koncu, spýsal som som všetky svoje sny a teraz keď sa blíži časť roka, v ktorej sa každý občas cíti akoby žil v sne, musia moje sny ožiť. uvedomujem si však, že k životu ich nemôžem priviesť sám. snom číslo jedna je zaznamenať stovku rozhovorou zo stovkou ľudí. snívam o tisíc stranovej knihe nápísanej s ľuďmi, ktorých v poďakovaní nazvem rodinou. každá kapitola bude mať názov podobný tomu tvojmu. vyberte tému aká vás napadne a prežime ju spolu nad diktafónom a potom spoločne napíšme to čo by sme chceli povedať celému svetu. toho čo by som chcel svetu povedať je príliž veľa, aby som s tým prežil ďalší pol rok sám a nechal sa tým znova, už po trinásty krát preválcovať. musím to niekomu povedať pretože mám pocit, že to čo vidím svet ignoruje a parádne ma to sere. ak máte niekedy rovnaký pocit a dočítali ste to až sem môj mail už máte a jediné čo ešte potrebujete vedieť je, že som hodne uvolnený týpek mám 27, som z BA a šokujúca úprimnosť je mojou najobľúbenejšou vlastnosťou. a ešte jedna vec, aby ste pochopili kam až siahajú moje sny tu je moja ubľúbená myšlienka, "nobelova cena sa skrýva v mysliach obyčajných ľudí". realite zdar a a snom zvlášť.

To by bol príliš nudný príbeh... Ale tak stále čakám, že sa to obráti jak v nejakom americkom filme

no možno iba všetci hráme nejaký realistický VR simulátor života a po smrti sa iba zobudíme v kresle v úplne inom svete

Nudné príbehy neexistujú

Nie, nikdy v živote a to som si už prešiel všelijak zdrav. Problémami

@aventine @narazuvzdornaa Až mi prešli zimomriavky pri vašich príspevkoch.

Presne aj ten tábor, škola príroda, výlet sedí... Aj to všetko čo ste napísali, že už neni nič ako predtým.

Enter the Matrix

Ja mám pocit že svet má dve dimenzie a často sa mi pretíňajú a ptm už neviem čo je skutočnosť a čo len môj výmysel a začnem uvažovať o tom že vlastne možno ani jedno není skutočné a ja ležím niekde na lôžku v psychiatrickej liečebni..divné že?

@plavam_zivotom mam potrebu as dovyjadrit boli sme s rodicmi v Chorvatsku a isli sme z nasho rezortu do vedlajsieho mesta ako kazdy vecer, na prechadzku, na zmrzlinu.. bola to taka 30 min mozno cesta a po chvili som si uvedomovala, ze som ako v takej mydlovej bubline, ktora neche prasknut. Viem, ze som tam, som vo svojom tele, vsetko je maximalne v poriadku, sme na dovolenke, je krasne, tesim sa, uzivam si; az na to, ze to bolo, ako by mi niekto pustal film o tom, ze som v Chorvatsku. A na ze ano, som tam, dava to zmysel, vidim to, je teplo, je noc, vonia tu more, ale nie je to jaksi naozaj. Strasne spomalena som sa citila, tazko sa mi kracalo, nebola som dostatocne v kontakte so svetom naokolo. A hovorila som si, ze dokelu, co to je? Prejde to?
Preslo samozrejme, ale odvtedy som sa tak citila casto, aj cele dni, a pravdupovediac si nepamatam, ake bolo poznat iba to vnimanie, v ktorom mi ani nenapadlo mat pochybnosti, co je to naozaj.

@plavam_zivotom divné že sa to stáva takto na školských výletoch, bohvie čo to s tým má. A takisto ako @narazuvzdornaa hovorí, tiež sa často cítim ako v nejakej bubline, ľudia na mňa rozprávajú a ja ich neviem poriadne vnímať, akoby som bola oddelená od reality. Neviem či odvtedy, ale už v detstve sa mi to stávalo a je to tak doteraz.

@wewo to by mi akoze pomohlo alebo to este preklopilo do novych urovni wtf?

Ja som si niekedy myslela a rozmýšľala som o tom že sme vlastne niečo ako televízny kanál a niekto tam sleduje násna telke

keď mi výplata príde, tak sa občas pýtam, či kurva snívam

@narazuvzdornaa mne sa taketo veci presne stavaju az na to ze väčšinou iba na pár chvíľ a potom je zase všetko tak ako pred tým

@neronela2006 ja som tiež niekedy nad tým rozmýslala, ale hlavne ked som bola mensia som si predstavoval rozne vtipné scénky kde som ja a ako to niekto doma vecer sleduje

@Bencen - ten bol dobrý

Stáva sa mi to,ale len krátko .Naposledy v kabínke ked som si niečo skúšala ,zrazu som bola úplne niekde inde .Realne to bolo pár sekúnd,ale cítila som sa ako keby to trvalo oveľa dlhšie..

Mavam take sny ze je dost tazke ich oddelit od reality, casto neviem ci sa daco stalo alebo sa mi to len snivalo a vtedy prezivam take deja vu...
Ale hej obcas ked sa odosobnim od svojho momentalneho zivota a pozriem sa na svet tak trochu inym pohladom tak sa nad tym pousmejem.. lebo kazdy z nas zije vo svojej predstave zivota nie v realite a je to usmevne