Konať podľa práva podľa mňa neznamená automaticky konať morálne a naopak. Pretože daktoré zákony sú hlúposti. A ak mi dačo zakazuje zákon neznamená to že je to nemorálne.
Bohužial zákon a moálku s tým spojeú si každý, teda aspom si myslím cigáni vysvetlujú po svojom....maju právo na všetko a povinnosť na nič..........filip
Nie a bohužiaľ som to zažila na vlastnej koži. Nebudem to rozoberať, ale morálka a právo sa často vylučujú. Veci su často podľa práva v poriadku, ale nie je to ani trochu v poriadku po morálnej stránke. Až na to, že na morálku sa dnes poriadne kašle!
keď si pomyslím na tie súboje medzi pánmi odohrávajúce sa len pred dvoma storočiami, niekedy šlo o dôvody tak "slabé" - paradoxne pre nich morálne silné, česť to bola vysoko hodnotená, i cenou života... tak ten súvis medzi právom a morálkou, ako napísal džonny (však študuje právo, tak vie niečo), je správnejší, aspoň, keď sa na to pozriem z tohto príkladu
aj by som napísala niečo prudko inteligentné, ale keďže som o tomto počúvala dnes dve hodiny, akosi nemám chuť.
ale prikláňam sa k názoru johnysheek-a, právo vychádza aj z morálky, je ňou do istej miery inšpirované, čiže vzťah tam je, ale každý sa na to pozerá inak a každý tam vidí iný vzťah
@adheleide moralka nutne nemusi korespondovat s nabozenstvom ako takym..
ale ano.. nabozenstva su postavene na principe moralky, resp kym stat ma svoje zakony, nabozenstva maju miesto nich moralku ako najvyssi standard..
ale i tam je rozdiel.. co sa v zabijani a inych veciach tyka..
a v dnesnej dobe je moralka kazdeho osobnou vecou , lebo staci pozerat na ludi okolo a da sa vsimnut ake ma kto moralne hodnoty a dost sa lisia z osoby na osobu..
no áno, pýtal si sa na názor... nerozumiem čo chceš povedať tým zabíjaním.. to nie je porušenie božieho zákona??? je to porušenie božieho ale dajme tomu aj štátneho zákona čiže morálka a právo súvisi!
Ludia dik za nazory .... ja mam pocit takí ze ozaj urcity vztah tam je a urcite maju aj nejake podobne znaky lenže si myslim ze su veci a su situacie ktore vôbec nenasvedčujú tomu žeby tomu tak bolo. Žial je je to často chybou nielen legislatívy no i morálnosti našich sudcov právnikov a iných.....
pisal som o tom seminarnu pracu na temu korekcia prava moralkou(pripustate...)
toto je verzia ktora sice nie je konecna ale mam ju na pocitaci
Vzťah práva a morálky je jedným z hlavných problémov Teórie práva. Do sporu sa tu dostáva predovšetkým iusnaturalistické a právne pozitivistické
vnímanie. Podľa môjho názoruje nesporné, že značná časť práva vychádza z morálky (napr. od malička sme vedení k tolerancii, spoločnosť považuje zabíja-
nie za zlé, ľudia chcú získať v živote istotu a tak chcú aby správanie z ktorého majú obavy bolo sankcionované, ľudia teda nechcú zomrieť, právo trestá vraždu).
Samozrejme existuje nespočetné množstvo právnych noriem netýkajúcich sa morálky (napr. jazda po pravej strane ulice, výška koncesionárskych poplatkov).
Aký je však podstatný rozdiel medzi právom a morálkou? Dá sa povedať že právo aj morálka upravujú celé naše životy pričom v niektorých veciach
sú pre nás normami oba systémy v niektorých len jeden z nich. Ak človek žiada o vydanie Občianskeho preukazu musí vykonať určité, právom presne vyme-
dzené formálne procesy (musí byť občanom, preukázať svoju totožnoť,....), ktoré ale morálka vôbec neupravuje, popri tom ten istý človek v autobuse
uvoľní miesto ženám a starším osobám, nie však preto že by ho k tomu zaväzoval zákon ale preto že to káže morálka. V totmo duchu je jednoduché vymedziť
čo je to vlastne právo: usporiadaný súbor platných právnych noriem určitého štátu, ktoré štát stanovuje alebo uznáva - právny poriadok (v podstate objektíne právo). No v súčastnosti môže takéto zjednodušené vnímanie naraziť ako kosa na kameň na niektoré ustanovenia platných normatívnych právnych aktov ako sú napríklad "dobré mravy", "záhaľčivý alebo nemravný život", "údaj, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho....", pretože význam týchto slovných spojení vnímame prostredníctvom morálky. Môj názor je však taký že právo je to čo je napísané na papieri. Čo je ale morálka? V princípe sa jedná hlavne o to robiť to, čo sa u nás robí a vyhýbať sa tomu čo sa nerobí. Tým sa ľudia skutočne riadia, napríkald v obliekaní, účese, správani v spoločnosti, pri jedle,... Tu vyvstáva problém z čoho vlastne pramení morálka? Pri uvedených príkladoch je to hlavne z naučeného v detstve, no okrem toho existujú aj ďalšie pramene. V našich zemepisných šírkach sa jedná napríklad o Bibliu. Hovorí napríklad: Nepridáš sa k väčšine, keď pácha zlo. (Biblia: Exodus 23,2). Teda v podstate poukazuje na možnosť že morálka nemusí byť (a ani nie je) u všetkých ľudí rovnaká.
Tu sa konečne dostávame k jadru problému teda či je prípustná možnosť korekcie práva morálkou. Na to aby bolo právo rešpektované a všetci (alebo aspoň rozhodujúca časť (nemusí sa nevyhnutne jednať o väčšinu) ľudia ho akceptovali musí vychádzať od nejakej autority. Autority zákonodarcu. Tento si však nemôže dovoliť so svojím postavením bez rozmyslu hazardovať a aby si udržal moc musí presvečiť ľudí o tom že to čo on robí je to čo oni chcú aby robil (teda aspoň navonok sa jeho konanie musí zhodovať s konaním ktoré je od neho požadované). Ak sú teda ľudia morálkou (jedná sa tu o prienik morálky mnohých ľudí) presvečení že niečo má nejako byť tak vládcovi (zákonodarcovi) neostáva nič iné len vyhovieť hlasu ľudu (napríklad ľudia odsudzujú vraždu, tak aj právny poriadok od nepamäti odsudzuje a trestá toho kto vraždu spácha). Bolo by predsa nezmyselné keby si ľudia sami zakazovali to čo je pre nich prirodzené. Zákonodarca sa ale nemôže nechať prílišne ovplyvniť aktuálnymi vášňami vo všetkom, pretože ani morálka a názor väčšiny nezaručujú vždy spravodlivosť (ako rovnaký prístup) a rovnosť šancí pre všetkých, tým myslím napríklad prenasledovanie ľudí na základe rasovej odlišnosti, teda to že väčšina ľudí v štáte sú rasisiti neznamená že treba schvaľovať (v prípade zákonodarcu povoľovať) prenasledovanie, zabíjanie a zotročovanie ľudí. Problém ako som už spomenul nastáva keď sa morálka a názory rozhodujúcej časti obyvateľstva priveľmi odchýli od toho čo považuje rozumný človek za spravodlivé. Tento problém tkvie v tom že ľudia vo všeobecnosti sú leniví, nerozmýšľajú a nepodrobujú okolie a názory ostatných kritike (existuje samozrejme množstvo ľudúi pre ktorých to neplatí ale tento počet nezvykne byť postačujúci). Tvorba práva teda vychádza v mnohom z morálky, no je nevyhnutne nutné stanoviť si určité hranice (keďže za morálku považujeme hlboké presvedčenie ľudí o spravnosti/nesprávnosti urćitého konania, a ľudia sú ľahko ovplyvniteľní).
Avšak pri tvorbe práva treba dbať aj na fakt odlišnosti morálky nielen jednotlivcov, ale aj spoločenstiev, ktoré sa vyvýjali (relatívne) oddelene.
Podstatnou zložkou každej morálky je zásada nikomu neuškodiť, prípadne poškodzovaniu druhých predchádzať. Klasickou formou základných morálnych zásad sú pravidlá ako: Čo nechceš aby iní činili tebe, nečiň ty im. (Biblia, Tob 4,15)... Sú však aj prípady keď sa morálka dvoch spoločností, kultúr rozchádza vo významných skutočnostiach, ako sú napríklad prístup k mnohoženstvu, rodová nadradenosť a pod. Tu sa dostávame na veľmi tenký ľad pretože ak sa človek z inej kultúry dostane do našej a koná v úprimnom a hlbokom vnútornom presvedčení morálne, no pre nás a našu kultúru neprípustne, je ťažké odsudzovať jeho konanie na základe morálnych zásad, jediné čo pripadá do úvahy je postupovať presne podľa toho čo pre takéto príady ustanovuje právo (ako by sa vlastne malo postupovať stále no takáto modelová situácia len ukazuje prečo), pričom pre zachovanie poriadku je nutné vychádzať z predpokladu že právo každý pozná (ktorý musí byť a je aj zakotvený v práve), a neznalosť práva každému škodí. Ďalšim úskalím sú prípady kedy ľudia dobre oboznámení s morálnymi zásadami spoločnosti chcú zneužívať právo na to aby im slepo vyhovovalo, teda klamú ľudí, podvádzajú a aj keď sa nám zdá že je toto správanie nekorektné nemožno to dokázať a teda sa títo ľudia odvolávajú na znenie práva a zneužívajú ho vo svoj prospech aj keď je to v rozpore s morálkou spoločnosti (robiť nátlak na starých ľudí a pod.) a možno aj s významom zákonov, no podľa môjho názoru je nutné takéto správanie strpieť (prikláňam sa na stranu právnych pozitivistov a som za slepé nasledovanie zákona bez výhrad ).
Teda pozitívne právo je z veľkej časti tvorené morálkou a táto možnosť je nielen prípustná ale v ľudskej spoločnosti dokonca nevyhnutná, ale pri aplikácii práva treba dbať len na presné znenie normatívnych právnych aktov a nie na morálny rozmer kauzy. To však nie je celkom možné vzhľadom na to že, ako som už spomenul, význam niektorých ustanovení práva vnímame prostredníctvom morálky. To je veľký problém, pretože o čom som písal vyššie, morálka jednotlivcov je odlišná, a teda sa dostávame do stavu keď človek v podstate nevie na čom je. Toto je skutočný problém a bohužiaľ zrejme ho nebude možné nikdy celkom odstrániť. Môj názor je taký že sa treba vyhýbať v najväčšej možnej miere takýmto všeobecným a zjednodušujúcim ustanoveniam zákonov a to nielen preto že ľudia sú odlišní, ale aj preto že doba je odlišná a aj keby sme v zákonoch predvídali všetky situácie ktoré môžu nastať, časom sa náhľad spoločnosti na ne zmení,
a bude potrebné prepísať zákony.
Korekcia pozitívneho práva morálkou má teda dve roviny. Prvá je prítomná pri tvorbe práva, korekcia v tomto prípade je na mieste, ba je dokonca nevyhnutná, avšak treba dbať o presnosť a jednoznačnosť všetkých formulácií aby bol nastolený stav čo najväčšej právnej istoty pre všetkých ľudí pretože platí:
Ignorantia juris non excusat, avšak ak nie je jasný výklad zákona je len veľmi ťažké považovať akúkoľvek jeho aplikáciu za spravodlivú, pričom je dôležité znova zohľadniť že, to že nám (ako s danou morálkou tej ktorej spoločnosti oboznámeným) je výklad jasný pretože vnútorný hlas (svedomie, morálka), nám hovorí o čo sa jedná, ešte neznamená že u iných ľudí bude výklad rovnaký. Druhou rovinou korekcie práva morálkou je úprava pri aplikácii, túto nemožno podľa môjho názoru pripustiť nikdy okrem prípadu keď to zákon nariaďuje, teda ak nás zákon nabáda posudzovať niečo podľa "dobrých mravov" atď. V podstate nejde o nič iné len o to aby právo nebolo možné vykladať podľa svojvôle a aktuálnych potrieb, ale aby bola zachovaná právna istota, a aby bolo právo rovnaké pre všetkých.
Teda záverom. Korekcia práva morálkou je nevyhnutná pre udržanie pokoja v spoločnosti a štáte, je ľuďmi žiadaná, a je aj pri tvorbe práva prítomná, dokonca ako jeden z hlavných faktorov ovplyvňujúcich konečnú podobu pozitívneho práva. Je však nevyhnutné stanoviť určtité hranice o ktorých by sa nemalo diskutovať (je veľmi dobré že existuje Základný dohovor o ľudských právach a podobné dokumenty, dokoca môj osobný názor je že ústava každého štátu ktorá sa tvorí by mala byť do detailov premyslená, ale nielen preto že je to ústava, ale preto že potom by sa zamedzilo jej zmene, teda že pri zachovaní ústavy by ju nebolo možné zmeniť a ostávala by len revolúcia aby sa zabránilo uzurpovaniu moci do rúk jednotlivcov, jej zneužívaniu a ďalším problémom ). Teda korekcia pozitívneho práva v procese jeho tvorby morálkou je prípustná. Z druhého už spomínaného hľadiska, teda pri aplikácii práva je podľa môjho názoru potrebné v čo najväčšej možnej miere sa vyhýbať dodatočnej korekcii práva morálkou a tento priestor je potrebné čo najväčšmi zmenšovať už pri samotnej tvorbe práva, to všetko v záujme zachovania právnej istoty a v úsilí o dosiahnutie spravodlivosti.
Môj názor je taký (ako vyplýva z už uvedeného), že pripúšťam korekciu pozitívneho práva morálkou, no nabádam ľudí k zváženiu možných dôsledkov takýchto korekcií a k maximálnej únosnej eliminácii týchto korekcií (keďže mám za to že nie je možné sa im úplne vyhnúť). Zároveň pripúšťam korekciu práva morálkou pri jeho aplikácii len tam kde to právo povoľuje a prikazuje a som za to aby to bolo možné v čo najmenšom množstve prípadov (teda neprihliadať na osobitosti prípadu ale jasne stanoviť (najviac ako je to možné) za akých podmienok ako sa má konať).
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
15 komentov
Nie vždy čo je morálne je aj nezákonné - napríklad prostitúcia
inak zaklad filozofie prava..
ako moralku tak pravo si ludia v podstate vyrobili sami.. kym vsak moralka nie je stanovena presne tak pravo je..
niekto je schopny zabit ineho preto ze mu vlezie na pozenok.. iny neublizi ani ked utoci priamo na neho a jeho zivot.
preto je pravo aby to urcilo..
takze vztah tam je.. ale
ale prikláňam sa k názoru johnysheek-a, právo vychádza aj z morálky, je ňou do istej miery inšpirované, čiže vzťah tam je, ale každý sa na to pozerá inak a každý tam vidí iný vzťah
ale ano.. nabozenstva su postavene na principe moralky, resp kym stat ma svoje zakony, nabozenstva maju miesto nich moralku ako najvyssi standard..
ale i tam je rozdiel.. co sa v zabijani a inych veciach tyka..
a v dnesnej dobe je moralka kazdeho osobnou vecou , lebo staci pozerat na ludi okolo a da sa vsimnut ake ma kto moralne hodnoty a dost sa lisia z osoby na osobu..
toto je verzia ktora sice nie je konecna ale mam ju na pocitaci
Vzťah práva a morálky je jedným z hlavných problémov Teórie práva. Do sporu sa tu dostáva predovšetkým iusnaturalistické a právne pozitivistické
vnímanie. Podľa môjho názoruje nesporné, že značná časť práva vychádza z morálky (napr. od malička sme vedení k tolerancii, spoločnosť považuje zabíja-
nie za zlé, ľudia chcú získať v živote istotu a tak chcú aby správanie z ktorého majú obavy bolo sankcionované, ľudia teda nechcú zomrieť, právo trestá vraždu).
Samozrejme existuje nespočetné množstvo právnych noriem netýkajúcich sa morálky (napr. jazda po pravej strane ulice, výška koncesionárskych poplatkov).
Aký je však podstatný rozdiel medzi právom a morálkou? Dá sa povedať že právo aj morálka upravujú celé naše životy pričom v niektorých veciach
sú pre nás normami oba systémy v niektorých len jeden z nich. Ak človek žiada o vydanie Občianskeho preukazu musí vykonať určité, právom presne vyme-
dzené formálne procesy (musí byť občanom, preukázať svoju totožnoť,....), ktoré ale morálka vôbec neupravuje, popri tom ten istý človek v autobuse
uvoľní miesto ženám a starším osobám, nie však preto že by ho k tomu zaväzoval zákon ale preto že to káže morálka. V totmo duchu je jednoduché vymedziť
čo je to vlastne právo: usporiadaný súbor platných právnych noriem určitého štátu, ktoré štát stanovuje alebo uznáva - právny poriadok (v podstate objektíne právo). No v súčastnosti môže takéto zjednodušené vnímanie naraziť ako kosa na kameň na niektoré ustanovenia platných normatívnych právnych aktov ako sú napríklad "dobré mravy", "záhaľčivý alebo nemravný život", "údaj, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho....", pretože význam týchto slovných spojení vnímame prostredníctvom morálky. Môj názor je však taký že právo je to čo je napísané na papieri. Čo je ale morálka? V princípe sa jedná hlavne o to robiť to, čo sa u nás robí a vyhýbať sa tomu čo sa nerobí. Tým sa ľudia skutočne riadia, napríkald v obliekaní, účese, správani v spoločnosti, pri jedle,... Tu vyvstáva problém z čoho vlastne pramení morálka? Pri uvedených príkladoch je to hlavne z naučeného v detstve, no okrem toho existujú aj ďalšie pramene. V našich zemepisných šírkach sa jedná napríklad o Bibliu. Hovorí napríklad: Nepridáš sa k väčšine, keď pácha zlo. (Biblia: Exodus 23,2). Teda v podstate poukazuje na možnosť že morálka nemusí byť (a ani nie je) u všetkých ľudí rovnaká.
Tu sa konečne dostávame k jadru problému teda či je prípustná možnosť korekcie práva morálkou. Na to aby bolo právo rešpektované a všetci (alebo aspoň rozhodujúca časť (nemusí sa nevyhnutne jednať o väčšinu) ľudia ho akceptovali musí vychádzať od nejakej autority. Autority zákonodarcu. Tento si však nemôže dovoliť so svojím postavením bez rozmyslu hazardovať a aby si udržal moc musí presvečiť ľudí o tom že to čo on robí je to čo oni chcú aby robil (teda aspoň navonok sa jeho konanie musí zhodovať s konaním ktoré je od neho požadované). Ak sú teda ľudia morálkou (jedná sa tu o prienik morálky mnohých ľudí) presvečení že niečo má nejako byť tak vládcovi (zákonodarcovi) neostáva nič iné len vyhovieť hlasu ľudu (napríklad ľudia odsudzujú vraždu, tak aj právny poriadok od nepamäti odsudzuje a trestá toho kto vraždu spácha). Bolo by predsa nezmyselné keby si ľudia sami zakazovali to čo je pre nich prirodzené. Zákonodarca sa ale nemôže nechať prílišne ovplyvniť aktuálnymi vášňami vo všetkom, pretože ani morálka a názor väčšiny nezaručujú vždy spravodlivosť (ako rovnaký prístup) a rovnosť šancí pre všetkých, tým myslím napríklad prenasledovanie ľudí na základe rasovej odlišnosti, teda to že väčšina ľudí v štáte sú rasisiti neznamená že treba schvaľovať (v prípade zákonodarcu povoľovať) prenasledovanie, zabíjanie a zotročovanie ľudí. Problém ako som už spomenul nastáva keď sa morálka a názory rozhodujúcej časti obyvateľstva priveľmi odchýli od toho čo považuje rozumný človek za spravodlivé. Tento problém tkvie v tom že ľudia vo všeobecnosti sú leniví, nerozmýšľajú a nepodrobujú okolie a názory ostatných kritike (existuje samozrejme množstvo ľudúi pre ktorých to neplatí ale tento počet nezvykne byť postačujúci). Tvorba práva teda vychádza v mnohom z morálky, no je nevyhnutne nutné stanoviť si určité hranice (keďže za morálku považujeme hlboké presvedčenie ľudí o spravnosti/nesprávnosti urćitého konania, a ľudia sú ľahko ovplyvniteľní).
Avšak pri tvorbe práva treba dbať aj na fakt odlišnosti morálky nielen jednotlivcov, ale aj spoločenstiev, ktoré sa vyvýjali (relatívne) oddelene.
Podstatnou zložkou každej morálky je zásada nikomu neuškodiť, prípadne poškodzovaniu druhých predchádzať. Klasickou formou základných morálnych zásad sú pravidlá ako: Čo nechceš aby iní činili tebe, nečiň ty im. (Biblia, Tob 4,15)... Sú však aj prípady keď sa morálka dvoch spoločností, kultúr rozchádza vo významných skutočnostiach, ako sú napríklad prístup k mnohoženstvu, rodová nadradenosť a pod. Tu sa dostávame na veľmi tenký ľad pretože ak sa človek z inej kultúry dostane do našej a koná v úprimnom a hlbokom vnútornom presvedčení morálne, no pre nás a našu kultúru neprípustne, je ťažké odsudzovať jeho konanie na základe morálnych zásad, jediné čo pripadá do úvahy je postupovať presne podľa toho čo pre takéto príady ustanovuje právo (ako by sa vlastne malo postupovať stále no takáto modelová situácia len ukazuje prečo), pričom pre zachovanie poriadku je nutné vychádzať z predpokladu že právo každý pozná (ktorý musí byť a je aj zakotvený v práve), a neznalosť práva každému škodí. Ďalšim úskalím sú prípady kedy ľudia dobre oboznámení s morálnymi zásadami spoločnosti chcú zneužívať právo na to aby im slepo vyhovovalo, teda klamú ľudí, podvádzajú a aj keď sa nám zdá že je toto správanie nekorektné nemožno to dokázať a teda sa títo ľudia odvolávajú na znenie práva a zneužívajú ho vo svoj prospech aj keď je to v rozpore s morálkou spoločnosti (robiť nátlak na starých ľudí a pod.) a možno aj s významom zákonov, no podľa môjho názoru je nutné takéto správanie strpieť (prikláňam sa na stranu právnych pozitivistov a som za slepé nasledovanie zákona bez výhrad ).
Teda pozitívne právo je z veľkej časti tvorené morálkou a táto možnosť je nielen prípustná ale v ľudskej spoločnosti dokonca nevyhnutná, ale pri aplikácii práva treba dbať len na presné znenie normatívnych právnych aktov a nie na morálny rozmer kauzy. To však nie je celkom možné vzhľadom na to že, ako som už spomenul, význam niektorých ustanovení práva vnímame prostredníctvom morálky. To je veľký problém, pretože o čom som písal vyššie, morálka jednotlivcov je odlišná, a teda sa dostávame do stavu keď človek v podstate nevie na čom je. Toto je skutočný problém a bohužiaľ zrejme ho nebude možné nikdy celkom odstrániť. Môj názor je taký že sa treba vyhýbať v najväčšej možnej miere takýmto všeobecným a zjednodušujúcim ustanoveniam zákonov a to nielen preto že ľudia sú odlišní, ale aj preto že doba je odlišná a aj keby sme v zákonoch predvídali všetky situácie ktoré môžu nastať, časom sa náhľad spoločnosti na ne zmení,
a bude potrebné prepísať zákony.
Korekcia pozitívneho práva morálkou má teda dve roviny. Prvá je prítomná pri tvorbe práva, korekcia v tomto prípade je na mieste, ba je dokonca nevyhnutná, avšak treba dbať o presnosť a jednoznačnosť všetkých formulácií aby bol nastolený stav čo najväčšej právnej istoty pre všetkých ľudí pretože platí:
Ignorantia juris non excusat, avšak ak nie je jasný výklad zákona je len veľmi ťažké považovať akúkoľvek jeho aplikáciu za spravodlivú, pričom je dôležité znova zohľadniť že, to že nám (ako s danou morálkou tej ktorej spoločnosti oboznámeným) je výklad jasný pretože vnútorný hlas (svedomie, morálka), nám hovorí o čo sa jedná, ešte neznamená že u iných ľudí bude výklad rovnaký. Druhou rovinou korekcie práva morálkou je úprava pri aplikácii, túto nemožno podľa môjho názoru pripustiť nikdy okrem prípadu keď to zákon nariaďuje, teda ak nás zákon nabáda posudzovať niečo podľa "dobrých mravov" atď. V podstate nejde o nič iné len o to aby právo nebolo možné vykladať podľa svojvôle a aktuálnych potrieb, ale aby bola zachovaná právna istota, a aby bolo právo rovnaké pre všetkých.
Teda záverom. Korekcia práva morálkou je nevyhnutná pre udržanie pokoja v spoločnosti a štáte, je ľuďmi žiadaná, a je aj pri tvorbe práva prítomná, dokonca ako jeden z hlavných faktorov ovplyvňujúcich konečnú podobu pozitívneho práva. Je však nevyhnutné stanoviť určtité hranice o ktorých by sa nemalo diskutovať (je veľmi dobré že existuje Základný dohovor o ľudských právach a podobné dokumenty, dokoca môj osobný názor je že ústava každého štátu ktorá sa tvorí by mala byť do detailov premyslená, ale nielen preto že je to ústava, ale preto že potom by sa zamedzilo jej zmene, teda že pri zachovaní ústavy by ju nebolo možné zmeniť a ostávala by len revolúcia aby sa zabránilo uzurpovaniu moci do rúk jednotlivcov, jej zneužívaniu a ďalším problémom ). Teda korekcia pozitívneho práva v procese jeho tvorby morálkou je prípustná. Z druhého už spomínaného hľadiska, teda pri aplikácii práva je podľa môjho názoru potrebné v čo najväčšej možnej miere sa vyhýbať dodatočnej korekcii práva morálkou a tento priestor je potrebné čo najväčšmi zmenšovať už pri samotnej tvorbe práva, to všetko v záujme zachovania právnej istoty a v úsilí o dosiahnutie spravodlivosti.
Môj názor je taký (ako vyplýva z už uvedeného), že pripúšťam korekciu pozitívneho práva morálkou, no nabádam ľudí k zváženiu možných dôsledkov takýchto korekcií a k maximálnej únosnej eliminácii týchto korekcií (keďže mám za to že nie je možné sa im úplne vyhnúť). Zároveň pripúšťam korekciu práva morálkou pri jeho aplikácii len tam kde to právo povoľuje a prikazuje a som za to aby to bolo možné v čo najmenšom množstve prípadov (teda neprihliadať na osobitosti prípadu ale jasne stanoviť (najviac ako je to možné) za akých podmienok ako sa má konať).