Denník - poslúži na vyliatie srdiečka, na lepšie usporiadanie pocitov, na riešenie problémov...veď papier "znesie veľa". Ale je to naozaj tak? Rozvíja takéto písanie našu komunikačnú schopnosť či slovnú zásobu? Pochopíme samého seba lepšie? Nezabudneme?
klasicky dennik to nie je, pisem si len cosi take ako zhluk mojich myslienok ked uz tooh mam v hlave vela. ale ziadne rozpravanie o tom kde som bola a co som robila a este aj to co pisem som leniva pisat rucne na papier a tak len do wordu na compe
myslím, že by mohlo pomôcť, ak by človek v tom videl nejaký pokrok, ktorý si za behu neuvedomil. alebo by sa niekto uzavretejší mohol donútiť dať von zo seba niečo, čo v sebe zbytočne drží. asi záleží na tom, čo tam človek dáva, čo si má všímať a zapisovať. ale nejak si neviem predstaviť, ako to môže škodiť zdraviu.
tiez som si pisala dennik len ked som bola malá ...ale neviem podla mna to aj pomoze ...rozmyslam ze si zacnem pisat znovu ..ale nie pisat do dennika ale skor keby existovala nejaka taka aplikacia na pc
zopárkrát som si ho na základnej začala písať, ale nikdy ma to dlho nedržalo ...pretože ja rada píšem, ale iba keď na to mám náladu, nedokážem si predstaviť, že by som si ho písala každý deň :/
Podľa mňa to má tie uvoľňujúce účinky. Nie len denník, ale písanie ako také. To je ako napríklad, keď má človek nervy alebo je smutný a začne kresliť.. dostáva tie pocity zo seba von na papier. U mňa to platí s písaním tak.
no, nakoľko píšem denník už.. strašne dlho, tak môžem povedať len toľko, že čítaním starých zápiskov som si uvedomila, že mnohé veci, čo ma v jednom okamihu strašne trápia, sa mi časom môžu zdať strašne blbé a primitívne
(a tým pádom som sa naučila nebrať si daktoré veci tak k srdcu a neprežíva´t to príliš, lebo viem, že možno sa to v tej chvíli nezdá, ale sú to kraviny
@anzu ...o tej škodlivosti som sa dočítala v jednom článku z roku 2004... niečo vo význame, že slová ako "Milí denníček, znova ti píšem..." nemajú veľmi blahý vplyv na zdravie alebo naznačuju že je narušené...tie slova mi neprídu celkom v poriadku....ale ďalej sa písalo, v skratke, že písanie denníka nie je činnosť, ktorá pomáha ľuďom zbaviť sa problémov či tráum, ale naopak neumožňuje im rýchlo ich prekonať....
ja si dennik pisem, a v obdobi vianoc vzdy po roku citam snazim sa tam zapisovat selektivne len tie pozitivne zazitky a vtipne veci. ale samozrejme, raz za cas ma nieco dostane a napisem tam pat-sest stranok o tom aky je svet zly - a trochu sa mi ulavi. lenze dennik mi prinasa aj trochu stresu, nechcela by som, aby to niekto cital... a pred mladsimi surodencami/bratrancami/sesternicami nie je nikdy nic dostatocne zamknute
z psychologickeho hladiska si myslim, ze pre integraciu osobnosti je to skvela vec. aj pre ventilaciu emocii. ale skor ta integracia.
@dommino tak ale nemôže to byť len tým, že sme zvyknutí počuť tie slová napr. vo filmoch a seriáloch a čítať ich na webe, tak ich potom niektorí bezmyšlienkovite používajú pri písaní vlastného denníku? nepríde mi to ako jednoznačný ukazateľ, neznamená to automaticky, že osoba sa príliš naväzuje na denník (predpokladám, že toto tam má vadiť - poľudštenie denníka, tvárenie sa, že denník je môj priateľ).
a k tomu druhému, niekto by mohol povedať, že vystavenie sa traume je krokom k jej prekonaniu a opak spôsobí, že sa to bude len nabalovať, ale nechcem hovoriť, čo a ako je, na toto je určite veľa protichodných teórii a každá má niečo do seba, aj táto... určite by pri tej denníkovej terapii mal asistovať odborný dozor (a fakt dobrý, nie školskí psychológovia , aby to nedopadlo tak, že sa ten človek bude len utápať a celé to bude nanič.
ja som si nedávno prehrabávala skriňu a našla som, pre mňa, neuveriteľný počet denníkov: 14 vtedy som bola malá a písala si len na dovolenkách/táboroch, netuším, či mi to pomáhalo ...
teraz som si zapísala 2 hrubé zošity, permanetne po 7 dňoch a nikdy som nevedela presne čo sa kedy stalo, dlho ma to nedržalo .. a nič mi nepomohlo proste aj tak povedať niekomu niečo je oveľa lepšie ako písať si to do denníka, je to nespoľahlivejšie, to áno, ale určite je to oveľa oslobodzujúce ... a najdlhšie som si písala 5 mesiacov každý deň, myslím
@anzu má to niečo do seba poľudštenie denníka....možno preto veľa ľudí nevidí v takomto písaní nejaký veľký význam...a zas na druhej strane v tom niekto nachádza svoj chýbajúci článok....presne ako píšeš, veľa protichodných teórií ale aj názorov... ...školský psychológovia, téma sama o sebe
a som zabudla dodať, že tie vety Milý denník... som nepoužila snáď nikdy, a ak náhodou, tak to bolo zo srandy
väčšinou to adresujem neznámemu čitatĺovi, či skôr môjmu staršiemu JA, keď už mám... teda vlastne neadresujem vôbec, ale spomínam tam občas veci ako "keď raz toto ktosi/ ja bude(m) čítať, tak..."
@nikol545 aj keď to nesie nadpis denník, nemyslím, že je nutné písať si ho každý deň ...zaujal ma názor @pavlinkaa a nie je to na zahodenie a to čo napísala @luc.ka ....možno viacerí píšeme "denníky" a neuvedomujeme si to... zaraďujeme do kategórií blogy len pre to, lebo nevieme kam inam to zaradiť a napriek tomu sa otvoríme, nie je to tak osobné a ani jednoznačné či priame
Ja si píšem a dosť mi to pomáha, lebo to až tak potom neriešim a všetko to dám zo seba von.. + si ešte píšem zážitky, aby keď budem stará mám načo spomínať
ja som si písala denník a vlastne si stále občas píšem..kedysi blbosti, dnes už len veci, čo ma trápia, alebo jednoducho to potrebujem, ale isto je to pre mňa spôsob ako si ulaviť...keďže nedôverujem nikomu, okrem jedného človeka,...čiže odkedy som ho našla, čo je už vyše polroka denník nepotrebujem, všetko poviem jemu...občas nejaký ten ujasňovací blog, ako iste viete a tak...ale som rada, že som si denník písala, na veľa vecí si môžem kedykoľvek spomenúť....
Určite. Mať na papieri všetky svoje prešľapy, ale aj úspechy, musí byť veľmi nápomocné a môže to len podporiť osobnostný rast. Len v psychicky náročných situáciách podľa mňa málokto siahne po denníku, a tam je ten zádrhel.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
23 komentov
ale je to individuálne..každému pomáha niečo iné..niekto to napíše, iný porozpráva..
(a tým pádom som sa naučila nebrať si daktoré veci tak k srdcu a neprežíva´t to príliš, lebo viem, že možno sa to v tej chvíli nezdá, ale sú to kraviny
z psychologickeho hladiska si myslim, ze pre integraciu osobnosti je to skvela vec. aj pre ventilaciu emocii. ale skor ta integracia.
a k tomu druhému, niekto by mohol povedať, že vystavenie sa traume je krokom k jej prekonaniu a opak spôsobí, že sa to bude len nabalovať, ale nechcem hovoriť, čo a ako je, na toto je určite veľa protichodných teórii a každá má niečo do seba, aj táto... určite by pri tej denníkovej terapii mal asistovať odborný dozor (a fakt dobrý, nie školskí psychológovia , aby to nedopadlo tak, že sa ten človek bude len utápať a celé to bude nanič.
teraz som si zapísala 2 hrubé zošity, permanetne po 7 dňoch a nikdy som nevedela presne čo sa kedy stalo, dlho ma to nedržalo .. a nič mi nepomohlo proste aj tak povedať niekomu niečo je oveľa lepšie ako písať si to do denníka, je to nespoľahlivejšie, to áno, ale určite je to oveľa oslobodzujúce ... a najdlhšie som si písala 5 mesiacov každý deň, myslím
väčšinou to adresujem neznámemu čitatĺovi, či skôr môjmu staršiemu JA, keď už mám... teda vlastne neadresujem vôbec, ale spomínam tam občas veci ako "keď raz toto ktosi/ ja bude(m) čítať, tak..."