Ako by ste klasifikovali zlo? Európska metafyzika vraví, že zlo je popretie bytia, že ako samostatná hodnota nejestvuje, je iba nedostatkom dobra, ako je tma nedostatkom svetla, chlad nedostatkom tepla. Tohto názoru sa držím aj ja.
Ja som sa nad tým zamyslela iba teraz, vlastne za zlo sa viac menej klasifikuje aj to keď niekto urobí niečo, čo spoločnosti sa nepáči. A pre mňa existuje iba vedome zlo, keď niekto niekomu vedome ublíži alebo mu urobí zle.
@cjubou je toľko situácií, ktoré sú tak vytieňované do odtveňov šedej, že je ťažké povedať, čo je zlé ako také... (hlavne množstvo vecí, čo sa javí ako zlých a v konečnom dôsledku sa príde na to, že to tak nie je)
to, ze zlo je absencia dobra mi pripada "uzitocne" naozaj len v rozmyslani o tom a pri snahe silou-mocou to nejak pomenovat a opisat. nech to trebars je absencia dobra, ked ma niekto kopne bez dovodu do gul, tak nevidim rozdiel v tom, ci to spravil preto, ze je zly, alebo preto, ze nie je dostatocne dobry.
takisto zneuzitie slobody...tam sa dostavame k otazke, co je zneuzitie a co je vyuzitie slobody...
ale som krestan a teda tie krestanske chapania su mi vlastne...hoci trebars len "zneuzitie slobody a neposlusnost voci Bohu", to je take no...nepokryva to vsetky pripady zla, resp. toho, co vnimame ako zlo.
neviem a ani ma to velmi nezaujima, zaujima ma skor, ci je konkretny skutok, rozhodnutie, myslienka a pod. dobry/e/a alebo zly/e/a. a je mi jasne, ze ani to sa neda jednoznacne urcit. teda ludia to nevedia. ale snazit sa o to aj tak treba si myslim
Dobro a zlo v bežnom ponímaní si vytvára spoločnosť, v menších obmenách potom jedinci samotní. O skutočnom dobre a zle: "Je jeden starý blud, a ten sa volá dobro a zlo. Okolo veštcov a vykladačov hviezd sa dosiaľ krútilo koleso tohto bludu. Kedysi sa verilo veštcom a vykladačom hviezd: a preto sa verilo, že "Všetko je osud: máš to tak robiť, lebo musíš!" Potom sa zas nedôverovalo všetkým veštcom a vykladačom hviezd: a preto sa verilo, že "Všetko je dovolené: môžeš tak robiť, lebo chceš!" Ó, bratia moji, o hviezdach a budúcnosti boli dosiaľ len bludy a nie vedomosti: a preto o dobre a zle boli dosiaľ len bludy a nie vedomosti!" by F. N.
@aeglo Neviem, či sa dá povedať, že priority dobra a zla si vytvára spoločnosť. Nezdá sa mi to, nakoľko veľké svetové spoločnosti a náboženstvá mali v minulosti morálku, ktorá bola v mnohých smeroch veľmi podobná (porov. Desatoro, Chamurapiho zákonník, učenie gréckych filozofov).
Tento fakt považujem za potvrdenie existencie morálneho zákona (svedomia) v človeku. Napríklad filozof Immanuel Kant ide tak ďaleko, že vo svojej knihe Kritika praktického rozumu považuje svedomie (ktoré nazýva morálny zákon) za dôkaz jestvovania boha.
Neviem, či existuje nejaký človek, ktorý necíti vnútorný boj dobra a zla pri rozhodovaní medzi dvomi etickými možnosťami. Iste to cítiš aj Ty. Preto sa nedá tvrdiť, i keď vo filozofii sa prijíma každý inteligentný názor podložený dôkazmi, že dobro a zlo je bludom.
Samozrejme, že v človeku sa taký vnútorný boj odohráva, ale vždy tam hrá rolu to, ako bol tento človek vychovaný ...
Niekto považuje za zlo promiskuitné správanie, niekto homosexualitu, liberálnejší človek sa takýmto morálnym zákonom smeje a zlo redukuje len na škodenie druhým ...
Konzervatívnejší človek by to nazval morálnym úpadkom, liberálny človek dôkazom, že dobro a zlo si vytvára spoločnosť ...
A podľa mňa je toto vidieť aj v kontraste so vzdialenejšími kultúrami, ako fundamentálny islam, alebo so vzdialenejšími dobami, ako doba honu na čarodejnice ... Ľudia vtedy dobro a zlo vnímali úplne inak, lebo tomu boli inak naučení ...
@munchausen Morálny zákon rôznych spoločností sa podobá (a v základoch je často totožný) preto, že podmienky, v akých dané spoločnosti existujú, sú veľmi podobné. Spoločnosti sa vytvárajú preto, lebo je ľahšie prežiť skupine ľudí spolu, než keby mali žiť ako jednotlivci. Z tohto titulu je zabitie (často v daných zákonoch vzťahujúce sa len na vlastnú skupinu) brané ako zlo. Podobne je to aj s partnerskými vzťahmi, majetkom, ctením si istých osôb atď. Rovnako aj autorita boha. Svedomie-morálka je len niečo, za čo sa skrýva strach z dôsledkov. Ak padajú dôsledky, padá aj strach a svedomie už danej veci nebráni. Daný vnútorný boj nie je medzi dobrom a zlom, ale je to len pokladnie si otázky o dôsledkoch. Dobro a zlo sú preto relatívnymi pojmami závislými na momentálnych podmienkach a preto ich nie je možné definovať všeobecne tak, ako sa to snažia niektoré náboženstvá. No na to, aby spoločnosť mohla fungovať čo najefektívnejšie, musí nájsť kompromis v týchto otázkach.
Nespomínam si na žiaden moment, kedy som si nemohol rozhodovanie medzi "dobrom a zlom" zameniť za výklad mnou vyššie uvedený, aj keď niekedy je pravá príčina môjho rozhodnutia v skutočnosti príliš komplikovane závislá.
Tvoj komentár je skutočne na zamyslenie a mnohé argumenty považujem za pravdivé, respektíve kolaborujúce s pravdou.
No neodpovedajú na otázku, prečo v mnohých časových obdobiach a v mnohých civilizáciách existovali skupiny a jednotlivci, ktorí odporovali dobovému pohľadu na morálku a riadili sa svojim zdravým svedomím, čím sa natrvalo zapísali do dejín ľudstva ako vysoké morálne autority.
Po objavení Ameriky začali európsky kolonizátori pôvodných Američanov, Indiánov, zotročovať. No ospravedlnenie svojich zločinov využívali názor, že Indián nie je človek.
Avšak biskup Bartolomé de las Casas sa proti tomuto názoru vzpriečil a snažil sa presvedčiť európskych cirkevných a štátnych hodnostárov o tom, že Indiáni sú taktiež ľudia.
Podobné názory panovali v časoch zotročenia čiernych obyvateľov Afriky, pričom im štatút ľudskosti priznávali misionári, ktorí pre domorodých Afričanov (aj Američanov) vytvárali samostatné osady - redukcie.
Roku 1623 vydal Jan Amos Komenský svoje filozoficko-teologické dielo Labyrint světa a ráj srdce, v ktorom sa azda prvýkrát vyskytujú myšlienky ekuménie.
Keď v roku 1692 vypukol v Saleme hon na čarodejnice, tak sa z verejnej mienky a viery v bosorátstvo dokázali vymaniť guvernér Wiliam Phips a kongregačný kazateľ Cotton Mather, a toto šialenstvo zastavili.
Podobných prípadov je veľa, no niektoré ani nepoznáme. Len v 20. stor. žilo mnoho hrdinských mužov a žien, ktorý dokázali vystúpiť z tieňa konvenčnej morálky a počúvať pravý hlas svedomia. Vravím najmä o diktátorských režimoch, podporovaných demagógiou a o ľuďoch, ktorí sa nenechali zmiasť a za svoju vernosť morálke a svedomiu kruto platili.
Nevieme ani, ako sa na našu dobu budú pozerať naši potomkovia o sto, dvesto rokov. Ako budú hodnotiť trest smrti, eutánázie, interrupcie a iné neduhy našej doby? Budú ich považovať za krutý omyl? Možnože áno. No predsa aj dnes žijú ľudia, ktorí sa hlásia k absolútnemu právu na život, hoci vyrastali v prostredí, ktoré tieto komplikované problémy podporoval a neboli ovplyvnení ani náboženstvom.
Jestvovanie takýchto prípadov považujem za potvrdenie hlasu svedomia a nezmeniteľnosti základných morálnych zákonov.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
18 komentov
Ale zlo je relatívny pojem... Akú má vlastne slovníkovú definíciu?
to že sa relativizuje, neznamená že aj je relatívne
aj tak boli ludia vždy svine čo sa chceli navzájom pozabíjať ...
tak to je zlo co ten debil tu robi.
veď hej, ale myslel som to tak, že dobro samé o sebe nie je relatívne, len my nie sme schopní ho vždy rozoznať
takisto zneuzitie slobody...tam sa dostavame k otazke, co je zneuzitie a co je vyuzitie slobody...
ale som krestan a teda tie krestanske chapania su mi vlastne...hoci trebars len "zneuzitie slobody a neposlusnost voci Bohu", to je take no...nepokryva to vsetky pripady zla, resp. toho, co vnimame ako zlo.
neviem a ani ma to velmi nezaujima, zaujima ma skor, ci je konkretny skutok, rozhodnutie, myslienka a pod. dobry/e/a alebo zly/e/a. a je mi jasne, ze ani to sa neda jednoznacne urcit. teda ludia to nevedia. ale snazit sa o to aj tak treba si myslim
Tento fakt považujem za potvrdenie existencie morálneho zákona (svedomia) v človeku. Napríklad filozof Immanuel Kant ide tak ďaleko, že vo svojej knihe Kritika praktického rozumu považuje svedomie (ktoré nazýva morálny zákon) za dôkaz jestvovania boha.
Neviem, či existuje nejaký človek, ktorý necíti vnútorný boj dobra a zla pri rozhodovaní medzi dvomi etickými možnosťami. Iste to cítiš aj Ty. Preto sa nedá tvrdiť, i keď vo filozofii sa prijíma každý inteligentný názor podložený dôkazmi, že dobro a zlo je bludom.
Skôr len vo veľkom množstve a príliš často.
V medziach normy a svedomia je to nástroj na obveselenie mysle (,,srdce sa im bude tešiť ako od vína" - Zach 10, 7)
Samozrejme, že v človeku sa taký vnútorný boj odohráva, ale vždy tam hrá rolu to, ako bol tento človek vychovaný ...
Niekto považuje za zlo promiskuitné správanie, niekto homosexualitu, liberálnejší človek sa takýmto morálnym zákonom smeje a zlo redukuje len na škodenie druhým ...
Konzervatívnejší človek by to nazval morálnym úpadkom, liberálny človek dôkazom, že dobro a zlo si vytvára spoločnosť ...
A podľa mňa je toto vidieť aj v kontraste so vzdialenejšími kultúrami, ako fundamentálny islam, alebo so vzdialenejšími dobami, ako doba honu na čarodejnice ... Ľudia vtedy dobro a zlo vnímali úplne inak, lebo tomu boli inak naučení ...
Nespomínam si na žiaden moment, kedy som si nemohol rozhodovanie medzi "dobrom a zlom" zameniť za výklad mnou vyššie uvedený, aj keď niekedy je pravá príčina môjho rozhodnutia v skutočnosti príliš komplikovane závislá.
Tvoj komentár je skutočne na zamyslenie a mnohé argumenty považujem za pravdivé, respektíve kolaborujúce s pravdou.
No neodpovedajú na otázku, prečo v mnohých časových obdobiach a v mnohých civilizáciách existovali skupiny a jednotlivci, ktorí odporovali dobovému pohľadu na morálku a riadili sa svojim zdravým svedomím, čím sa natrvalo zapísali do dejín ľudstva ako vysoké morálne autority.
Po objavení Ameriky začali európsky kolonizátori pôvodných Američanov, Indiánov, zotročovať. No ospravedlnenie svojich zločinov využívali názor, že Indián nie je človek.
Avšak biskup Bartolomé de las Casas sa proti tomuto názoru vzpriečil a snažil sa presvedčiť európskych cirkevných a štátnych hodnostárov o tom, že Indiáni sú taktiež ľudia.
Podobné názory panovali v časoch zotročenia čiernych obyvateľov Afriky, pričom im štatút ľudskosti priznávali misionári, ktorí pre domorodých Afričanov (aj Američanov) vytvárali samostatné osady - redukcie.
Roku 1623 vydal Jan Amos Komenský svoje filozoficko-teologické dielo Labyrint světa a ráj srdce, v ktorom sa azda prvýkrát vyskytujú myšlienky ekuménie.
Keď v roku 1692 vypukol v Saleme hon na čarodejnice, tak sa z verejnej mienky a viery v bosorátstvo dokázali vymaniť guvernér Wiliam Phips a kongregačný kazateľ Cotton Mather, a toto šialenstvo zastavili.
Podobných prípadov je veľa, no niektoré ani nepoznáme. Len v 20. stor. žilo mnoho hrdinských mužov a žien, ktorý dokázali vystúpiť z tieňa konvenčnej morálky a počúvať pravý hlas svedomia. Vravím najmä o diktátorských režimoch, podporovaných demagógiou a o ľuďoch, ktorí sa nenechali zmiasť a za svoju vernosť morálke a svedomiu kruto platili.
Nevieme ani, ako sa na našu dobu budú pozerať naši potomkovia o sto, dvesto rokov. Ako budú hodnotiť trest smrti, eutánázie, interrupcie a iné neduhy našej doby? Budú ich považovať za krutý omyl? Možnože áno. No predsa aj dnes žijú ľudia, ktorí sa hlásia k absolútnemu právu na život, hoci vyrastali v prostredí, ktoré tieto komplikované problémy podporoval a neboli ovplyvnení ani náboženstvom.
Jestvovanie takýchto prípadov považujem za potvrdenie hlasu svedomia a nezmeniteľnosti základných morálnych zákonov.