Domýšlavosť

Strašne neznášam jednu ľudskú vlastnosť - domýšľavosť. Prečo si ľudia furt niečo domýšľajú? A neplatí to len pre ženy, je to úplne rovnaké aj u žien aj u mužov (len muži si domýšľajú iné veci).

Prečo ľudia nevychádzajú z faktov, ktoré majú k dispozícii, ale hneď majú pocit že všetkému rozumejú a pritom si vačšinou domyslia úplnú blbosť?

Ja som bol do 25ky tiež strašne domýšľavý, ale teraz sa snžím byť čo najmenej. A všetko čo si iní ľudia domýšľajú sa snažím ignorovať a vidím že môj sposob posudzovania reality je omnoho efektívnejší, lebo už viac krát som o sebe počul že vraj mám dobrú intuíciu, alebo keď som niekomu v niečom radil tak si po nejakom čase vypočujem že "mal si pravdu".

Pritom ja nemám dobrú intuíciu ja sa snažím striktne vychádzať z informácií ktoré mám dostupné a domýšlavosť považujem za zlo, ktoré extrémne skresluje vnímanie reality. Ak sa mi napríklad snaží niekto niečo naznačovať tak tiež to ignorujem a tvárim sa že tomu nerozumiem lebo to je úplne hlúpy spôsob myslenia.

Samozrejme existuje niečo ako dedukcia keď si z faktov dokážeme logicky odvodiť iné fakty. To samozrejme používam aj ja, ale iba vtedy keď mám dostatok overtieľných informácií, ktoré prejdú occamovou britvou.

Tak tak , gorila je vymysel a kocnera by mali pustit na slobodu

Veľmi jedmoducho: lebo vychádzajú nie len priamo z faktov, ale aj z predchádzajúcich skúseností a emócií ktoré práve v tú chvíľu cítia voči danej veci. A to vytvorí trojkombináciu, z ktorej vznikne názor. Ľudia sa zviknú príliš spoliehať na svoj inštinkt, čo nie je dobre, lebo ten sa vlastne zakladá na tej trojkombinácií a nie čisto len na faktoch, takže je extrémne subjektívny.

domyslanie/vyhodnocovanie prebieha neustale jak na vedomej tak na podvedomej vrstve... na podvedomej mozno este viac.. a preco?
odpoved sa skryva v evolucii, v davnej minulosti. Asi to kazdy pozna, vacsinousi ludia domyslaju tie negativnejsie scenare. pomohlo nam to prezit.. ked v kriku cosi zasuchotalo, tak si clovek hned domyslel ze tam je tiger, bez ohladu na fakt, ze tam bola mys.. a zariadil sa podla toho..

rovnako, aj taka ludska ovcovitost/stadovitost pomohla cloveku prezit.. aj tie take pristupy ze co si ludia o mne pomyslia.. clovek bol zavisly od svojej tlupy, a ak si o nom pomysleli nieco zle, a vylucili ho zo spolocnosti, cakala ho najblizsie dni smrt hladom, alebo skoncil ako korist nejakeho dravca..
my sme prakticky predbehli biologicku evoluciu, dnesna doba je uplne ina, ale fungovanie a vyhodnocovanie mozgu stale bezi na baze pravekeho cloveka.. nie je tak davno kedy sme nim boli.. a dnes, akoby sme nepatrili do tejto doby, ktoru sme si vytvorili.. a z tohto podla mna tiez vyplyva velke mnozstvo psychickeho nestastia, ktore dnes zazivame vdaka/koli modernej dobe, ktoru az tak moz dobre nie sme schopni zvladat.. nestihli sme sa prisposobit..

Ja osobne sa snazim nedomyslat si (aj ked je to utopia, podvedome to robi kazdy).. teda aspon na vedomej urovni. Snazim sa tiez objektivne pristupovat k informaciam a nerobit hned zavery, ked je jasne, ze xy informacii este chyba..

Na druhej strane som sa u cloveka stretol s chorobnou domyslavostou.. a chorobnou snahou predvidat.. dokonca dotycna osoba nutila toto robit svoje okolie "musis byt pripraveny na scenar A, B, C, D.... ziadna improvizacia, musis sa pripravit na kazdy detail a vsetko musi byt naplanovane".. a to dokonca aj u veci ktore nemali prioritu, alebo boli skor take "nice to have"... potom clovek nerobil nic ine, len sa pripravoval na scenare ktore sa ani nestali, zabijal kopec casu, mentalnej energie a pripravoval sa na "koniec sveta ktory nikdy nenastal"... a nebol schopny prijat fakt, ze nie je mozne predvidat do takej miery ako by si to prial... pri tom, podla mna, ak nejde o nejake vysoko prioritne veci, viac sa oplati / je efektivnejsie improvizovat na mieste, ked je to nutne, lebo vela veci sa da vyriesit "hned a teraz" ako sa cely zivot pripravovat na scenare, ktore nikdy nenastanu..

odpoveď na túto problematiku je relatívne veľmi zložitá, a dôvod je pritom jednoduchý. Nevidíš dovnútra človeka, čo sa v jeho hlave odohráva. Čiže domýšľať si niektoré veci je dosť nebezpečné. Ale dajme tomu. Jedná sa o to, že domýšľa si ten človek, ktorý niečo skrýva. Vždy to tak je ver mi. Problém je, že keď pozeráš sa na niekoho ako proste na objekt pozorovania, a predpokladáš, že on si niečo o mne myslí, teda si domýšľam, že on ma môže niekde ohovárať. Môžeme sčasi si myslieť, že predpokladajme, že to tak je. Niekedy naozaj naša intuícia, alebo niečo také nemusí klamať, a môžeme cítiť pravdu v tom, že to tak naozaj je. Problém ale je s tým, kedy niečo napríklad vedome zakrývame, niečo proste držíme v tajnosti, a nechceme aby sa niekto niečo dozvedel, čo teda nechceme, aby sa dozvedel. To je vážna vec už. Taký človek je na prvý pohľad podozrivý, a do podozrenie u danej osoby je oprávnené, a celkom ľahko sa takýto človek vie odhaliť, či teda niečo maskuje, alebo skrýva, alebo je proste falošný, hrá na dve strany, nedá sa napríklad na neho spoľahnúť a podobne. Môžeme takého človeka v niečom aj vyskúšať, a uvidíme potom proste sami, ako obstojí v danej skúške, či teda v niečom vyhovuje, alebo nevyhovuje, teda výsledok bude viac ako jasný. Avšak domýšľavosť ako taká môže byť sčasti chorobná, pretože pokiaľ nevieš logicky, racionálne podložiť ten zmysel, dôvod tvojho podozrenia, chyba teda bude pravdepodobne vo mne. Teda keď si niečo domýšľam, možno aj teda mám akési podozrenie, ale oni sa nikdy nepotvrdia, skôr poviem, že všetky predpoklady smerujú k vyvráteniu môjho podozrenia, a a teda niečo si teda domýšľam, viac menej sa uvádzam sám do omylu a takto klamem seba samého, a robím to zbytočne. Zbytočne ma to zaťažuje, zbytočne si teda domýšľam nejaké zdanlivé súvislosti, a hľadám nepodstatné asociácie a problémy tam kde nie su. Priznávať môžeme ale to, že domýšľavosť pochádza z akéhosi osobného pocitu, že niečo nie je v poriadku ale nevieme to zdôvodniť, proste z nejakého dôvodu sa cítime nekomfortne. Ale domýšľavosť v tomto prípade nehrá rolu a viac menej je to niečo ako nominalizmus, teda všeobecné pojmy sú len menami. čo to znamená. teda domýšľavosť niekedy nie je domýšľavosť v pravom slova zmysle, ale je to akési dopredu rozmýšľanie, čo môže nastať, hoci ešte nenastalo, niekoho môžeme zámerne z niečoho podozrievať, čo možno nikdy neurobil, avšak v minulosti sme mali nepríjemnú skúsenosť s danou osobou, a teda, niekedy človek si môže myslieť, že podobné situácie sa môžu hocikedy zopakovať, hoci sa už nezopakovali. napríklad niekto, a to nemám rád, má akosi vo zvyku na niekoho sa uprene pozerať. vyslovene že zíza po ňom, neviem presne, či je to spisovný pojem, jednoducho hľadí na neho, a nevie presne zdôvodniť, prečo to robí, čo konkrétne ho zaujalo na nejakom objekte, alebo neviem čo. niektorým sa to stáva. Nie je to príjemné, ale zas je to len domýšľavosť z ktorej si strany, že v niečom ťa pozoruje, aby neskoršie ťa ohováral, a podobne. Zvlášť v práci je to tak. že človek má pocit, akoby ho neustále ten nadriadený len kontroloval a sledoval a nik iný nemá na práci len to, aby ťa kontroloval, pozoroval, aby bol v niečom proste nepríjemný, a sťažil situáciu a celkovú prácu, kde má človek možno postupom času ťažkosti pracovať pod takýmto novovzniknutým tlakom. Najmä to spomínam preto, lebo človek na toto normálne nie je zvyknutý a nevie čo si má myslieť. Je to dosť nebezpečná hra, ktorú poznajú mnohí. Ale na druhej strane je to výsledok toho, že človek v niečom predovšetkým nie je spokojný, a pokojný sám so sebou, a preto chce v niečom sa akosi od toho odpútať, snaží sa proste realizovať takýmto spôsobom. Ja by som to prirovnal k akejsi miernej duševnej poruche, nejakému defektu v myslení, ktorý sa nemusí prirodzene týkať nejakých narušených ľudí, ale to, kedy človek je v niečom nerozhodný, stále si musí v niečom pýtať radu, pre druhých a pre neho samotné sa takáto realita dá sa povedať stáva neúnosnou, nepríjemnou, a sťažuje to situáciu kdesi na pracovisku, alebo škole. niečo na tom môže byť aj teoreticky pravda, pretože domýšľavosť niekedy spočíva v tom, že mnohí ľudia sú z nejakého dôvodu vyslovene zákerní, a robí ím radosť druhým strpčovať život. neviem presne prečo to tak je, prečo je niekto taký, ale proste taký sme ľudia, že máme radi, kedy niekomu niekedy môžeme spraviť zle. A tu je tá domýšľavosť na správnom mieste, pretože ja osobne by som domýšľavosť nazval niečo ako rozmýšľanie po vykonanom čine. Proste nad niečím premýšľame, potom to vykonáme, čo je správne, a tak by to malo byť. niekedy človek najprv koná a potom rozmýšľa, a potom to tak vyzerá. niekedy domýšľanie je práve aj potrebné, pretože keď ťa neberú vážne, a výkon nepodávajú postačujúci, aký by mal byť, potom naozaj si myslieť môžem, že teda on nerobí poriadne svoju prácu, mám podozrenie, že to fláka, všetko je na mne, alebo na úzkom okruhu ľudí, ktorí vedia efektívne a precízne odviesť svoju prácu, a ostatní sa pri úspechu len zvezú, ako som to kedysi spomínal na niektorom mojom článku. Domýšľavosť nikdy nevznikne náhodou, to treba naozaj pripomenúť, ale by som to povedal tak, že to celkom isto môže byť pravdivá domnienka, kedy človek niečo proste na základe svojich podozrení dlhšiu dobu niečo skúma, a túto dobu môžeme nazvať ako domýšľavosť. Proste dávam si niečo dokopy, niečo si usporadúvam, čo by mohlo byť, keby niečo bolo, alebo nebolo, niekoho podozrievam, hoci nemám na to nejaké dôkazy a fakty, ale nikdy to nie je len tak. Domýšľavosť teda nemusí, ale aj môže,. ale povedal by som nemusí byť zlá, pretože človek tak analyzuje a skúma nejaký objekt, niečo v danej spoločnosti skúma, a možno robí to preto, aby vedel, či sa dá na niekoho spoľahnúť, dôverovať, alebo to možné nie je, a preto ide akousi vylučovacou metódou, azda najznámejšou. A pritom je to logické. Práve niekedy aj domýšľavosť na druhej strane môže byť prospešné, pretože človeka to druhotne vychováva, ako to myslím? Jedná sa o to, že naivný človek verí každému a všetkému, aj keď nejaké súvislosti logicky nejdú spolu. A keď ma niekto klame, a ja neviem kde je pravda, ešte teda neznamená, že všetkému musím veriť, alebo ho počúvnuť. Práve niekedy tá domýšľavosť môže celkom isto slúžiť ako predstupeň akémusi kritickému mysleniu, vďaka ktorému človek sa môže rozvíjať, a ak to mám dať do filozofickej roviny, vďaka tomu človek naozaj môže osobnostne, duchovne rásť, môže v niečom dozrieť v takom zmysle, aby sa vedel jednak spoľahnúť na seba, a jednak to, že nie všetko, čo mu niekto povie, je pravda, nie každý mu chce pomôcť, hoci na prvý pohľad to tak vyzerá, a samozrejme naopak, nie kazdý mu chce uškodiť, hoci to na prvý pohľad tak vyzerá. Teda povedal by som to záverom ešte tak, že domýšľavosť je zlá preto, alebo nevhodná a a nežiadúca, pokiaľ človek nie je schopný rozpoznať dobré od zlého, naivne si myslí, že všetko je na správnom mieste, a nie je schopný kriticky rozmýšľať, lebo sa bojí, že tým kritickým rozmýšľaním možno niekoho urazí, pričom, čo sa týka tej domýšľavosti, to nie je tak... a práve toto je domýšľavosť, že človek stále nad niečím rozmýšľa, že čo si o mne kto čo myslí, pričom si nikto nemyslí o ňom nik. Podozrieva niečo, čo nie je na podozrievanie, kritizuje to, čo by kritike ako takej nemalo podliehať, ale práve naopak, spolieha sa na niečo, čo je neisté, čo je labilné, čo je krehké, kde nie je vízia akejsi stability v budúcnosti. Ale myslím si celkovo, že všetko ide skúsenosťou, a väčšina ľudí, ktorí si domýšľajú, sú jedinci, ktorí nemajú akési pracovné návyky, ďalej osoby, ktoré nemajú možno nejaké vzdelanie, chýba im akási prirodzená múdrosť, sú uzatvorení do seba, možno majú sklon k egoizmu, všetko sú pre seba, nie sú schopní sa s niekým o niečo rozdeliť, či už ide o maličkosť, alebo o možno veľkú vec, a tak by sme mohli pokračovať ďalej... napríkladnemajú vybudovanú dôveru a vzťah k niečomu a niekomu, o ktorý by sa mohli oprieť niečo ako morálnu autoritu, ktorá je hodná nasledovania, a práve absencia týchto prvkov, ktoré teda teraz som vymenoval spôsobuje domýšľavosť, ktorej človek keď podľahne, ťažko ho presvedčiť o opaku, ktorý má racionálny základ. Niekedy to vidím aj na fórach tu na birdzi, anketách, alebo nejakých blogoch, ktoré nemusia vo svojej podstate byť zlé, to nechcem kritizovať, každý koniec koncov má svoj štýl, ale pokiaľ nevidíš do vnútra toho človeka, prečo to robí, aký má cieľ, čo všetko dáva zmysel jeho činnosti, práce, a aká vlastne je jeho životná filozofia a životné krédo, podľa ktorého sa riadi v živote, taký človek je nešťastný, nemá oporu v živote, domýšľa si, a týmto všetkým je schopný nakaziť prostredie v ktorom žije a pracuje, čo je zle pre neho a okolie. asi tak.