pozriem TBBT / Berlin Berlin/ mouth to mouth/ little birds ?
a taktiež nad tým, že veľmi nerada trávim čas s ľuďmi, je len zopár takých, na ktorých sa teším a nevadia mi, ale ten zvyšok ma rozčuľuje...je to divné...
ľudstvo a celkovo téma spravodlivosť, rozmýšľam či je naozaj život nespravodlivý alebo je to len utešujúca fráza, pretože ak je, aká sviňa sa má najlepšie?
pretože je to dosť relatívne, z akého uhla sa dá pozerať na úspech.. a ak by naozaj nebol spravodlivý, tak by sa mohli určiť pomyseľné rebríčky ľudí vzostupne od tých čo sa majú fajn až po tých čo sa majú najhoršie
a aj by som tu spomenul postihnutých ľudí a pod. ale nikde nie je napísané že im nemôže byť lepšie než nejakému zdravému človeku
čo ma privádza k myšlienke že svet buď je spravodlivý a len my to nevidíme, alebo sa za všetkým utrpením skrýva čosi hlbšie a lepšie, alebo všetko závisí od nás samotných - lenže predsa len, nie každý má rovnaký odrazový mostík..
a potom som rozmýšľal dnes čo je vlastne účel života, myslím takto pozriem sa na ľudí, ktorí dobrovoľne zapadajú do toho systému, živoria, pracujú za minimum lebo musia uživiť rodiny, potom prídu domov, zapnú si napr. také modré z neba alebo poštu pre teba a riešia cudzie problémy ktoré ich nijak neovplyvňujú ale aj tak majp tendenciu do toho furt strkať
ale to som už odbočil prosto sa pozerám na ľudí, na ich reakcie, na ten odporný stereotyp a hrozne sa čudujem že im to nevadí, že prosto každý ich sen skončí v troskách, že ľudstvo ako aj ja samotný mám šancu meniť každý môj deň k lepšiemu alebo pritom mi len prostá lenivosť nedovolí urobiť to čo chcem
a celkovo ľudia, že ich baví tá monotónnosť, že ich baví ráno vstávať ísť do práce/školy, potom hneď domov, tam robiť ďalšie nezmyselné veci a potom všetko to odznova bez akéhokoľvek povšimnutia či náznaku žeby im to vadilo
a rozmýšľam že ja to tak nechcem, prosto sa pozriem na ľudí ako sú celý život zaseknutý v tom istom živote s tými istými kulisami a ich život smeruje stále v tej istej rovine, môžno s menšími odchýlkami ale aj tak... zoberiem si môj život ako smeruje rovnako až na to, že mi to neskutočne v každom momente vadí, s počudovaním že iný to zmeniť nechcú
a o prosto rozmýšľam že všetko v tomto živote je márnivé, že nevidím zmysel žitia a že smrť a všetko tomu podobné, duchovné je pritom úplné tabu, prosto nerozumiem prečo si ľudia (stále hovorím aj o sebe) neuvedomujú že raz jednoducho zdochnú a že si nad nimi možno pár ľudí mesiac poplače a všetko ide naďalej dokola ako keby sa nič nestalo, a nič ten človek nezanechal
a aj keby áno, ak by to bol vedec, čo z toho má dotyčný človek? - nič, pár ľudí sa o nich naučí z učebnice bez akéhokoľvek náznaku záujmu a je im v podstate ukradnutí
a je mi z toho hrozne zle, lebo netuším čo v tomto živote má naozajstný zmysel
a nevidím zmysel ani v užívaní si pôžitkov, človek týmto smerom len stagnuje ešte viac
a tiež rozmýšľam či má vôbec význam meniť svoj život k lepšiemu ak to aj tak všetko napokon pominie a celkovo prečo vlastne žijem, veď to okrem relatívnej duchovnej platformy, ktorá by mohla teoreticky koexistovať tu na zemi len aby čelila prekážkam a potom sa z toho vyvodili výsledky nevidím nič viac - prečo vlastne žijem, prečo rovno všetci nepokapeme a prečo teda ľuďom až tak záleží na žití keď je to len mizerná fraška
a ako to, že nad tým rozmýšľam, ako to, že to vôbec dokážem a prečo nie je mojim jediným cieľom zachovať druh a prežiť
prečo, prečo, prečo...
(snáď sa tu bude aj reálne filozofovať, alebo aspoň preberať čosi a nie je to len ďalšie odveci fórum)
@poke
úprimne sa z niečoho tešiť, byť šťastný, uspokojený, cítiť sa užitočný a pre niekoho dôležitý, dokázať spraviť šťastnými ľudí na ktorých ti záleží - nakoľko takmer každý niečo z toho zažil a nepozná nič lepšie - chce mať ešte viac času a šancí to pocítiť znovu.
smrť je neznámo, ktoré môžeš vyskúšať iba raz a už to nevrátiš. tu máš viac možností ako buď-alebo, ostať žiť je svojim spôsobom "bezpečnejšie" rozhodnutie.
niekto sa nikdy nedostane z úrovne, kedy jeho jediným potešením dňa bude večerný seriál na jojke, niekto otvára oči a je znechutený spoločnosťou, stereotypom, klamstvom, bohviečím... a niekto sa aj napriek tomu dokáže radovať z jednoduchosti života a maličkostí.
raz sa, dúfam, nájdeš. len nezatrpkni ako väčšina.
že človek by si mal vážiť že má vlastnú posteľ a teda pokiaľ ju má, tak by ju okrem naliehavých prípadov opúšťať nemal a snažím sa prísť na to prečo to môj rozvrh nechápe
@burble vlastnú posteľ, hej! hlavne, keď sa do nej pustil niekto iný, kto ju odmieta opustiť a tebe neostáva nič iné, len si nájsť pohodlné miesto na zemi.
@wind rozmýšľam kedy som šťastný a to je práve vtedy, keď cítim, že mám okolo seba fajn ľudí, na ktorých sa môžem spoľahnúť, s ktorými sa dá robiť všetko možné lebo sú tak super a ktorí sa neobmedzujú tým, že niečo musia, že musia ísť domov furt furt furt... pretože človek nič nemusí a potom ma robí šťastným ak prosto niečo neustále zažívam, ak veci nie sú stereotyp ako viem, že sa môžem tešiť na druhý deń lebo aj tam niečo zažijem a celkovo
a v tom je ten problém, že som strašne naviazaný na ľudí, že ich potrebujem ku môjmu š´tastiu a že si neviem predstaviť žeby ma robilo š´tastným len napr. také sedenie doma aj keď pri robení nejakej kreatívnej veci (hoci aj to niekedy, ale nie stále) a celkovo hocičo čo je podložené na mojich osobných aktivitách alebo na mojej hocijakej inej angažovanosti
a to je ten problém, že asi nie som dos´t samostatný, že ak niečo chcem robiť tak si väčšinou pri tom predstavím aj iných a nie že pôjdem rovno po škole domov, a potom ďalšie dni odznova - ja potrebujem neustály tok, niečo nové, niečo na čo sa môžem tešiť a práve v tom je ten problém, že to z okolia nedostávam a že to tam ani nikdy nevidím, všetkým je všetko jedno a ja sa snažím na všetkom bazírovať, snažím sa dávať ľudí dohromady, neustále im čosi dávať, len za ich sprostý čas, ktorý aj tak pravdepodobne strávia za pc a zatiaĺ som našiel len jedného takého človeka a čakám na moment kedy to všetko prestane fungovať, lebo aj z toho sa postupne začína stávať stereotyp a ja šaliem
a nerozumiem, prečo nie som ako iný ľudia, prečo nedokážem byť šťastný len tak a prečo musím neustále všetko skladať, riešiť, komplikovať, prehovárať a byť naviazaný na iných
a pri tom si myslím, že sa dokážem radovať z maličkostí, hlavne ak to má narušiť monotónnosť a nech to je čokoľvek, či je to už napr. aj dnešne divadlo, na ktoré som sa tešil 2 týždne lebo nič iné neprišlo, alebo kino a film hobbit - jednoducho ja sa tešiť dokážem, ale vždy potrebujem zmenu a tá málokedy prichádza /a áno dokážem si ju robiť sám, môžem dnes výjsť vonku, ísť do nejakej dediny sám kde som rped tým nebol, urobiť niečo netradičné, ale pokiaľ v tom nikto iný nejde, tak ma to neobohatí /
a ďakujem, snáď sa nájdem lenže ja neviem ako, lebo veď raz sa musím usadiť - ale keď ja tak strašne nechcem ale teraz aj keď to možno vyznie absurdne, možno som po prvý krát pochopil ľudí bez domova ktorí sa len túlajú a nefungujú podľa nejakých založených harmonogramov
@antifunebracka
ty ma máš naozaj za takú sprostú, že si myslíš, že dobrovolne strčím hlavu do gilotíny birdzu?
založ tú anketu ty a ja ti v nej zahlasujem
veď ako šlapka to musíš poznať tiež
@antifunebracka
nebojiš sa, že ti konkurujem?
ale dnešný blog je skutočný príbeh, z toho nie je ani slovko vymyslené
len ma neprezraď, že si prišiel na moje tajomstvo
ak aspoň trochu rád čítaš a bavia ťa nové pohľady na svet, odporúčam ti túto knihu (alebo aj inú od tohto autora). napísal ju svetoznámy psychiater, ktorý prekonal koncentrák, založil nový psychoterapeutický smer a píše podnetné veci. pomôže
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
51 komentov
alebo ist spat..
a taktiež nad tým, že veľmi nerada trávim čas s ľuďmi, je len zopár takých, na ktorých sa teším a nevadia mi, ale ten zvyšok ma rozčuľuje...je to divné...
A či mám ísť spať, alebo sa s tým účtovníctvom a matematikou trápiť až do rána a vyspať sa až po zápočtoch
pretože je to dosť relatívne, z akého uhla sa dá pozerať na úspech.. a ak by naozaj nebol spravodlivý, tak by sa mohli určiť pomyseľné rebríčky ľudí vzostupne od tých čo sa majú fajn až po tých čo sa majú najhoršie
a aj by som tu spomenul postihnutých ľudí a pod. ale nikde nie je napísané že im nemôže byť lepšie než nejakému zdravému človeku
čo ma privádza k myšlienke že svet buď je spravodlivý a len my to nevidíme, alebo sa za všetkým utrpením skrýva čosi hlbšie a lepšie, alebo všetko závisí od nás samotných - lenže predsa len, nie každý má rovnaký odrazový mostík..
hmmm
ale to som už odbočil prosto sa pozerám na ľudí, na ich reakcie, na ten odporný stereotyp a hrozne sa čudujem že im to nevadí, že prosto každý ich sen skončí v troskách, že ľudstvo ako aj ja samotný mám šancu meniť každý môj deň k lepšiemu alebo pritom mi len prostá lenivosť nedovolí urobiť to čo chcem
a celkovo ľudia, že ich baví tá monotónnosť, že ich baví ráno vstávať ísť do práce/školy, potom hneď domov, tam robiť ďalšie nezmyselné veci a potom všetko to odznova bez akéhokoľvek povšimnutia či náznaku žeby im to vadilo
a rozmýšľam že ja to tak nechcem, prosto sa pozriem na ľudí ako sú celý život zaseknutý v tom istom živote s tými istými kulisami a ich život smeruje stále v tej istej rovine, môžno s menšími odchýlkami ale aj tak... zoberiem si môj život ako smeruje rovnako až na to, že mi to neskutočne v každom momente vadí, s počudovaním že iný to zmeniť nechcú
a o prosto rozmýšľam že všetko v tomto živote je márnivé, že nevidím zmysel žitia a že smrť a všetko tomu podobné, duchovné je pritom úplné tabu, prosto nerozumiem prečo si ľudia (stále hovorím aj o sebe) neuvedomujú že raz jednoducho zdochnú a že si nad nimi možno pár ľudí mesiac poplače a všetko ide naďalej dokola ako keby sa nič nestalo, a nič ten človek nezanechal
a aj keby áno, ak by to bol vedec, čo z toho má dotyčný človek? - nič, pár ľudí sa o nich naučí z učebnice bez akéhokoľvek náznaku záujmu a je im v podstate ukradnutí
a je mi z toho hrozne zle, lebo netuším čo v tomto živote má naozajstný zmysel
a nevidím zmysel ani v užívaní si pôžitkov, človek týmto smerom len stagnuje ešte viac
a ešte video:
a ako to, že nad tým rozmýšľam, ako to, že to vôbec dokážem a prečo nie je mojim jediným cieľom zachovať druh a prežiť
prečo, prečo, prečo...
(snáď sa tu bude aj reálne filozofovať, alebo aspoň preberať čosi a nie je to len ďalšie odveci fórum)
úprimne sa z niečoho tešiť, byť šťastný, uspokojený, cítiť sa užitočný a pre niekoho dôležitý, dokázať spraviť šťastnými ľudí na ktorých ti záleží - nakoľko takmer každý niečo z toho zažil a nepozná nič lepšie - chce mať ešte viac času a šancí to pocítiť znovu.
smrť je neznámo, ktoré môžeš vyskúšať iba raz a už to nevrátiš. tu máš viac možností ako buď-alebo, ostať žiť je svojim spôsobom "bezpečnejšie" rozhodnutie.
niekto sa nikdy nedostane z úrovne, kedy jeho jediným potešením dňa bude večerný seriál na jojke, niekto otvára oči a je znechutený spoločnosťou, stereotypom, klamstvom, bohviečím... a niekto sa aj napriek tomu dokáže radovať z jednoduchosti života a maličkostí.
raz sa, dúfam, nájdeš. len nezatrpkni ako väčšina.
uvarí sa odvar s mandragory a mačky ožijú
ja práve teraz s kamošom na skype filozufejeme o tom, že prečo niiektoré dievčatá sa hnusia prehltnúť semeno a iné to hltajú ako nič
a v tom je ten problém, že som strašne naviazaný na ľudí, že ich potrebujem ku môjmu š´tastiu a že si neviem predstaviť žeby ma robilo š´tastným len napr. také sedenie doma aj keď pri robení nejakej kreatívnej veci (hoci aj to niekedy, ale nie stále) a celkovo hocičo čo je podložené na mojich osobných aktivitách alebo na mojej hocijakej inej angažovanosti
a to je ten problém, že asi nie som dos´t samostatný, že ak niečo chcem robiť tak si väčšinou pri tom predstavím aj iných a nie že pôjdem rovno po škole domov, a potom ďalšie dni odznova - ja potrebujem neustály tok, niečo nové, niečo na čo sa môžem tešiť a práve v tom je ten problém, že to z okolia nedostávam a že to tam ani nikdy nevidím, všetkým je všetko jedno a ja sa snažím na všetkom bazírovať, snažím sa dávať ľudí dohromady, neustále im čosi dávať, len za ich sprostý čas, ktorý aj tak pravdepodobne strávia za pc a zatiaĺ som našiel len jedného takého človeka a čakám na moment kedy to všetko prestane fungovať, lebo aj z toho sa postupne začína stávať stereotyp a ja šaliem
a nerozumiem, prečo nie som ako iný ľudia, prečo nedokážem byť šťastný len tak a prečo musím neustále všetko skladať, riešiť, komplikovať, prehovárať a byť naviazaný na iných
a pri tom si myslím, že sa dokážem radovať z maličkostí, hlavne ak to má narušiť monotónnosť a nech to je čokoľvek, či je to už napr. aj dnešne divadlo, na ktoré som sa tešil 2 týždne lebo nič iné neprišlo, alebo kino a film hobbit - jednoducho ja sa tešiť dokážem, ale vždy potrebujem zmenu a tá málokedy prichádza /a áno dokážem si ju robiť sám, môžem dnes výjsť vonku, ísť do nejakej dediny sám kde som rped tým nebol, urobiť niečo netradičné, ale pokiaľ v tom nikto iný nejde, tak ma to neobohatí /
ty ma máš naozaj za takú sprostú, že si myslíš, že dobrovolne strčím hlavu do gilotíny birdzu?
založ tú anketu ty a ja ti v nej zahlasujem
veď ako šlapka to musíš poznať tiež
nebojiš sa, že ti konkurujem?
ale dnešný blog je skutočný príbeh, z toho nie je ani slovko vymyslené
len ma neprezraď, že si prišiel na moje tajomstvo
keď si to naozaj myslíš ja som len rada :tralala:
ak aspoň trochu rád čítaš a bavia ťa nové pohľady na svet, odporúčam ti túto knihu (alebo aj inú od tohto autora). napísal ju svetoznámy psychiater, ktorý prekonal koncentrák, založil nový psychoterapeutický smer a píše podnetné veci. pomôže
» www.martinus.sk/?uItem=102473...