Predstavte si, že ste dostali doživotie natvrdo. Vo väzenskej cele ale musíte byť vo dvojiciach a samozrejme, s clovekom rovnakeho pohlavia... s kym by ste z BIRDZU boli ochotni stravit zvysok zivota?
Nikoho tu nepoznám (muža). Pridávam tematický skutočný príbeh -
Rudolf Dobiáš: CELA
(z knihy ZVONY A HROBY: PRÍBEHY Z PRÍTMIA)
Cela je priestor medzi dverami a oknom. Takmer celý ho dokážem vyplniť vlastným telom. Cesta odo dverí k oknu je najkratšou a zároveň najdlhšou vzdialenosťou, ktorú smiem cez deň aj niekoľkokrát prekonať. Podľa môjho dodatočného prepočtu človek v cele prejde za šestnásť hodín približne šesťdesiat kilometrov. Podlaha cely je rovná a hladká, nepotknete sa na nej a cestou nemôžete ani zablúdiť. Avšak zavše mám pocit, že sa spúšťam nadol, alebo naopak – že stúpam dohora.
Občas sa mi stáva, že som na konci so silami. Totiž, aby ste rozumeli: nesmiem si sadnúť a ani sa nemám kam posadiť. Lôžko, stolík i doska na sedenie sa dajú sklápať, a tak prvá starosť bacharov po budíčku je ich takpovediac znepoužiteľnenie. Veď čo keby som si po výdatnom nočnom výsluchu chcel pospať? Potom by táto osvedčená vyšetrovacia metóda stratila význam. A tak mi nezostáva nič iné, len chodiť. Spočiatku je to chôdza s hlavou vztýčenou, to keď ma spánok ako-tak osviežil a raňajky, pozostávajúce z kúska chleba a pol ešusu meltovej kávy, posilnili, ale ako sa blíži poludnie, ubúda mi síl a môj pohľad sa sústreďuje na nohy a na podlahu, obzerám si chodidlá, schované v čiernych habatkách, a členky, či mi neopúchajú. Nemám sa komu posťažovať, s kým poradiť. Som sám. Predpoludním konečne zazriem na cementovej podlahe vlastný tieň. Ten sa nadlho stane mojím jediným priateľom a nie je vylúčené, že v tej chvíli by som iného na celom svete ani nenašiel. Nevidím mu však do tváre. A vtedy si uvedomím, že som sa už dávno nevidel v zrkadle. Keby mi ho niekto teraz nastavil, možno by som nespoznal sám seba. A keby mi vtedy niekto prikázal: „Napľuj do ksichtu tomu indivíduu, tej kreatúre!“ asi by som ho poslúchol, opľul by som svoj obraz, svoju zabudnutú podobu.
Napriek smrteľnej únave, ktorá sa ma počas takej nedobrovoľnej prechádzke zmocní, teším sa na iný, takisto očakávaný pocit: zrazu, ani čo by sa pretrhlo nejaké neviditeľné, do nevydržania napäté lanko, pocítim zvláštnu úľavu, ľahkosť. Nielenže som sa zbavil ťarchy, ktorá ma gniavila, ale podarilo sa mi oslobodiť sa od príťažlivosti zemskej, odpútať sa od zeme, vzniesť sa nad ňu. Možno je to pocit, ktorý človek zažije vo chvíli smrti. Žijete, hoci v skutočnosti ste už zomreli. Alebo naopak: ste mŕtvy, ale v skutočnosti žijete. Všetko závisí od poradia slov a možno aj od počtu prejdených kilometrov, od intenzity svetla v zamrežovanom okne s nepriehľadným sklom. A jedného dňa odbudne ešte aj z utlmenej intenzity slnečného svitu. Niežeby sa vonku zotmelo, alebo hmla sa zdržala nad krajinou, ktorú nevidíte. Cenganie električiek je rovnako prenikavé a ostré vzhľadom na svoju kovovú podstatu, ale neznesiteľne provokujúce svojimi významami. Môj pohyb v cele je poletovaním Einsteinovej muchy relativity v idúcom vlaku. Ale v tej električke sa vezú ľudia, ktorí majú niekam namierené, idú za niekým alebo k niekomu, na zastávke vystúpia a ďalej idú pešo, alebo prestúpia na inú električku, ktorá – cengajúc – už zďaleka oznamuje svoj príchod. Tieto trýznivé zvuky a rovnako bolestné predstavy ma donútia zamyslieť sa nad príčinami, prečo je zvonka prichádzajúce svetlo zrazu akési inakšie, belšie, akoby sa vonku rozsvietili milióny neónových žiariviek a mliečnych žiaroviek a trepotajú sa v chladnom povetrí ako motýle. Nie, kdeže motýle to v nijakom prípade nemôžu byť, ani chrústy, veď je koniec decembra, len nedávno som v duchu slávil Vianoce, ja, Lazar, ktorého Ježiš ešte len vyslobodí z hrobu. Čože sa to teda deje vonku? Sneží! Padá sneh, snehové vločky sa priliepajú na sklenú tabuľu, spevnenú drôteným pletivom, nerozbitnú i nepriehľadnú, a azda sa aj pokúšajú nakuknúť dnu, zistiť, čo za indivíduum čumí do slepého okna. Čudovali by sa, keby ma videli, ako ten bachar, čo ma sem priviedol. Prevzal ma od vyšetrovateľa s uterákom na očiach, takže mi videl sotva polovicu tváre, a keď mi vzal uterák z očí a zistil, že som celkom mladý chalan, vari dvadsať sekúnd krútil nado mnou hlavou a napokon začudovane poznamenal: „Taký mladý a už taká sviňa.“
Čo tam po tom! Medzičasom sme si už zvykli jeden na druhého, dôležité je, že vonku padá sneh, vločky mi prileteli zatancovať pred okno a ja ich zrazu vidím celkom zblízka a viem, že to nie sú snehové vločky, ale anjeli, obloha je plná ich krídel. A mne už nik a nikto nezabráni pripojiť sa k nim, k tej tichej letke, ktorá namiesto toho, aby sa znášala k zemi, stúpa dohora a ja sa v tej chvíli premieňam na anjela.
Zbohom, pán vyšetrovateľ!
akúrát som dopozerala Gróf Monte Cristo číže rovnako ako on by som venovala všetok svoj čas plánovaniu pomsty a kopaniu tunela na slobodu koniec koncov film Shawshank sa mi tiež vždy páčil
tých by sa našlo, ja tu s viacerými sympatizujem a vydržala by som pri nich (snáď) bez toho, aby som ten pobyt umelo skrátila a tak samozrejme prvého menujem môjho muža
viem presne, ale teraz už nechodí na birdz, to sa neráta asi, či?
každopádne by to ale bola kamarátka, ktorá ma na birdz priviedla a kedysi sme spolu chodili na strednú a najdôležitejšia vec na našom vzťahu je, že sme spolu písali príbehy. takže ak už mám ostať do konca života v cele, tak s niekým, kto dokáže moju fantáziu posunúť tam, kde začína nový život, keď už nemôžem žiť ten normálny (za čo by som si asi mohla sama.
zaujímavá otázka ... a naozaj osm nad tým dlhšie popremýšlal
odpoveď je hadimistr a dôvod je taký že nikdy by som sa nestotožnil s myšlienkou že by som si musel odpykať doživotie a tento psycho-človek je na to ako stvorený, na partnerstvo v cele :
dôvod 1. považujem ho za trochu narušeného sociopata ktorý by nemal problém ma zabiť kedykolvek by som o to požiadal ale to by bola možnosť 3.
dôvod 2. by bol že by som jeho patologické zmyšlanie využil na útek z väzenia, naplánovali by sme dokonalý plán k úteku ... a v prípade že by naozaj neuspel (lebo možné je všetko) by som ustúpil k bodu 3. ... každopádne by to bola výhra
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
31 komentov
Rudolf Dobiáš: CELA
(z knihy ZVONY A HROBY: PRÍBEHY Z PRÍTMIA)
Cela je priestor medzi dverami a oknom. Takmer celý ho dokážem vyplniť vlastným telom. Cesta odo dverí k oknu je najkratšou a zároveň najdlhšou vzdialenosťou, ktorú smiem cez deň aj niekoľkokrát prekonať. Podľa môjho dodatočného prepočtu človek v cele prejde za šestnásť hodín približne šesťdesiat kilometrov. Podlaha cely je rovná a hladká, nepotknete sa na nej a cestou nemôžete ani zablúdiť. Avšak zavše mám pocit, že sa spúšťam nadol, alebo naopak – že stúpam dohora.
Občas sa mi stáva, že som na konci so silami. Totiž, aby ste rozumeli: nesmiem si sadnúť a ani sa nemám kam posadiť. Lôžko, stolík i doska na sedenie sa dajú sklápať, a tak prvá starosť bacharov po budíčku je ich takpovediac znepoužiteľnenie. Veď čo keby som si po výdatnom nočnom výsluchu chcel pospať? Potom by táto osvedčená vyšetrovacia metóda stratila význam. A tak mi nezostáva nič iné, len chodiť. Spočiatku je to chôdza s hlavou vztýčenou, to keď ma spánok ako-tak osviežil a raňajky, pozostávajúce z kúska chleba a pol ešusu meltovej kávy, posilnili, ale ako sa blíži poludnie, ubúda mi síl a môj pohľad sa sústreďuje na nohy a na podlahu, obzerám si chodidlá, schované v čiernych habatkách, a členky, či mi neopúchajú. Nemám sa komu posťažovať, s kým poradiť. Som sám. Predpoludním konečne zazriem na cementovej podlahe vlastný tieň. Ten sa nadlho stane mojím jediným priateľom a nie je vylúčené, že v tej chvíli by som iného na celom svete ani nenašiel. Nevidím mu však do tváre. A vtedy si uvedomím, že som sa už dávno nevidel v zrkadle. Keby mi ho niekto teraz nastavil, možno by som nespoznal sám seba. A keby mi vtedy niekto prikázal: „Napľuj do ksichtu tomu indivíduu, tej kreatúre!“ asi by som ho poslúchol, opľul by som svoj obraz, svoju zabudnutú podobu.
Napriek smrteľnej únave, ktorá sa ma počas takej nedobrovoľnej prechádzke zmocní, teším sa na iný, takisto očakávaný pocit: zrazu, ani čo by sa pretrhlo nejaké neviditeľné, do nevydržania napäté lanko, pocítim zvláštnu úľavu, ľahkosť. Nielenže som sa zbavil ťarchy, ktorá ma gniavila, ale podarilo sa mi oslobodiť sa od príťažlivosti zemskej, odpútať sa od zeme, vzniesť sa nad ňu. Možno je to pocit, ktorý človek zažije vo chvíli smrti. Žijete, hoci v skutočnosti ste už zomreli. Alebo naopak: ste mŕtvy, ale v skutočnosti žijete. Všetko závisí od poradia slov a možno aj od počtu prejdených kilometrov, od intenzity svetla v zamrežovanom okne s nepriehľadným sklom. A jedného dňa odbudne ešte aj z utlmenej intenzity slnečného svitu. Niežeby sa vonku zotmelo, alebo hmla sa zdržala nad krajinou, ktorú nevidíte. Cenganie električiek je rovnako prenikavé a ostré vzhľadom na svoju kovovú podstatu, ale neznesiteľne provokujúce svojimi významami. Môj pohyb v cele je poletovaním Einsteinovej muchy relativity v idúcom vlaku. Ale v tej električke sa vezú ľudia, ktorí majú niekam namierené, idú za niekým alebo k niekomu, na zastávke vystúpia a ďalej idú pešo, alebo prestúpia na inú električku, ktorá – cengajúc – už zďaleka oznamuje svoj príchod. Tieto trýznivé zvuky a rovnako bolestné predstavy ma donútia zamyslieť sa nad príčinami, prečo je zvonka prichádzajúce svetlo zrazu akési inakšie, belšie, akoby sa vonku rozsvietili milióny neónových žiariviek a mliečnych žiaroviek a trepotajú sa v chladnom povetrí ako motýle. Nie, kdeže motýle to v nijakom prípade nemôžu byť, ani chrústy, veď je koniec decembra, len nedávno som v duchu slávil Vianoce, ja, Lazar, ktorého Ježiš ešte len vyslobodí z hrobu. Čože sa to teda deje vonku? Sneží! Padá sneh, snehové vločky sa priliepajú na sklenú tabuľu, spevnenú drôteným pletivom, nerozbitnú i nepriehľadnú, a azda sa aj pokúšajú nakuknúť dnu, zistiť, čo za indivíduum čumí do slepého okna. Čudovali by sa, keby ma videli, ako ten bachar, čo ma sem priviedol. Prevzal ma od vyšetrovateľa s uterákom na očiach, takže mi videl sotva polovicu tváre, a keď mi vzal uterák z očí a zistil, že som celkom mladý chalan, vari dvadsať sekúnd krútil nado mnou hlavou a napokon začudovane poznamenal: „Taký mladý a už taká sviňa.“
Čo tam po tom! Medzičasom sme si už zvykli jeden na druhého, dôležité je, že vonku padá sneh, vločky mi prileteli zatancovať pred okno a ja ich zrazu vidím celkom zblízka a viem, že to nie sú snehové vločky, ale anjeli, obloha je plná ich krídel. A mne už nik a nikto nezabráni pripojiť sa k nim, k tej tichej letke, ktorá namiesto toho, aby sa znášala k zemi, stúpa dohora a ja sa v tej chvíli premieňam na anjela.
Zbohom, pán vyšetrovateľ!
ja by som nechcel byt so zajom, lebo by som sa z jeho evanielia asi zblaznil, alebo ho zaskrtil, alebo oboje
mozno s melancholikom by sa dobre filozofovalo
každopádne by to ale bola kamarátka, ktorá ma na birdz priviedla a kedysi sme spolu chodili na strednú a najdôležitejšia vec na našom vzťahu je, že sme spolu písali príbehy. takže ak už mám ostať do konca života v cele, tak s niekým, kto dokáže moju fantáziu posunúť tam, kde začína nový život, keď už nemôžem žiť ten normálny (za čo by som si asi mohla sama.
odpoveď je hadimistr a dôvod je taký že nikdy by som sa nestotožnil s myšlienkou že by som si musel odpykať doživotie a tento psycho-človek je na to ako stvorený, na partnerstvo v cele :
dôvod 1. považujem ho za trochu narušeného sociopata ktorý by nemal problém ma zabiť kedykolvek by som o to požiadal ale to by bola možnosť 3.
dôvod 2. by bol že by som jeho patologické zmyšlanie využil na útek z väzenia, naplánovali by sme dokonalý plán k úteku ... a v prípade že by naozaj neuspel (lebo možné je všetko) by som ustúpil k bodu 3. ... každopádne by to bola výhra