Ľudia sa nemenia, len sa pretvarujú. Do nejakého toho roku života sa im vyformuje osobnosť ktorá ich prenasleduje celý život. Potom, keď to vyzerá, že sa ten človek zmenil, je to proste kravina - on sa nezmenil, on sa buď pretvaruje alebo potláča tú vec, ktorá nevychádza už tak na povrch. Keď je niekto od dvadsiatky alkoholik, nemôže ísť proste na liečenie a potom jednodcuho začať znova piť že "mňa sa to už netýka, ja už nie som alkoholik, som vyliečený". Hovadina. NEMÔŽE sa proste znova napiť, pretože sa zobudí o štyri dni v Tijuane s tetovaním a s bolesťami zadku. A takto to podľa mňa je aj s vlastnosťami.
človek má nejaký charakter vrodený. avšak názory, postoje, myšlienky, predsudky, búranie predsudkov... to sa formuje celý život... dokonca sa celý život učí, ako využiť potenciál svojho charakteru. a to nie je o pretvarovaní sa.
okolie je jeden z faktorov, ktoré formujú človeka, dokonca jeden z najdôležitejších. to, že mi niekto priniesol nejakú zmenu do života... pokiaľ na tú zmenu pripravená nie som ,tak ju neprijmem. ak však som a prijmem ju, tak neviem, prečo by som sa s tým mala vyrovnávať.
a perlička at the end. pokiaľ sa alkoholik vylieči a drží sa toho, tak už má zakázané piť. a je "titulovaný" ako abstinujúci alkoholik. nehovor, o čom nevieš
ak nemá silu rozvíjať to, čo do neho natlačili na liečení, tak je to o tom, že sám nie je pripravený na túto zmenu v živote.
@1 hlúposť..len si spomeň aká si bola pred piatimi rokmi a pozri sa na seba dnes. Zmena je prirodzený proces. Ako sa mení naše telo, mení sa naša duša, teda aj vnímanie sveta, správanie. Človek neustále podlieha zmenám a prispôsobuje sa okolnostiam vo svojom živote. Prijíma myšlienky iných a aplikuje ich do svojho života. Buď klesá, alebo stúpa. Je nezmysel tvrdiť, že človek v sebe nosí len to, čo mu je dané. Ľudstvo by sa nikam nepohlo.
Niekedy stačí malý impulz a inokedy poriadny pád na pusu, alebo naopak niečo veľmi pozitívne, čo človeka zmení. Lebo nikdy nemôžeme presne vedieť, kedy nám v skrinke na krku niečo prepne. A stačí, len toľko, že budeme inak vnímať farby a už bude všetko iné.
Podľa mňa človeka menia udalosti a ľudia. Často sa konfrontujeme so situáciami, z ktorých môžeme vyjsť ako víťazi, alebo porazení a na základe toho, sa ďalej v živote správame.
Zmena môže trvať milisekundu a niekedy aj roky. Človek rastie, do výšky aj do hĺbky. Ide tu aj o to, že sa sami chceme chovať inak, alebo sme pod tlakom okolností. Časom si človek zvykne na svoj nový statu a tomu prispôsobí chovanie.
Mňa ovplyvnili mnohí ľudia, ale aj situácie, ktoré som prežila. Niektoré veci sú čiernejšie, iné ladia s bielou. Tým, že som videla ako sa v istých situáciách (od banalít až po vážne veci) práva niekto iný a zdalo sa mi to správne, sa zmenilo aj moje chovanie. Moje názory sa tiež formovali. Zmena je proces a nie je o troch fackách a hlbokej kázni o tom, že napríklad cigareta k ústam slečny nepatrí. Všetko chce čas.
@yukari ty si ako vyštudovala nejakú sociológiu alebo prinajmenšom psychológiu keď ľudí tk "kvalitne" dokážes odsúdiť?
Človek sa dokáže zmeniť. A nemyslí sa to len k dobrému. je kopec prípadov kedy dieťa z dobrej rodiny na v priebehu rokov stalo niekym uplne inym. A za to môže prostredie atd.....u každého je to osobitné....
Ja som za posledné roky veľmi zmenila....skôr k horšiumu usudzujem.... ale zasa zmena je život
Takmer každý človek na ktorého v živote narazíme nás podľa mňa ovplyvní... možno niekedy nie viditeľne, ale určite to nejakú stopu zanechá... (aj keby to malo fungovať len tak, že keď stretnem desiatich nepríjemných autobusárov a ani jedného príjemného, tak budem nemať rada všetkých autobusárov )
Niektorí ľudia, nás len málo ovplyvnia, niektorí viac a niektorí v nás len zanechajú niečo zo seba. No niektorí nás úplne zmenia. Tak ako mňa zmenil jeden človek, už nenávratne...
každý sa tu nejako rozpísal, ja to skúsim v krátkosti, mňa zmenila moja najlepšia kamoška, nie žeby nejako výrazne, ale aspoň tak trochu.. a to v tom, že teraz inak zmýšľam.. alebo.. neviem to možno ani presne pomenovať, ale zmenila ma v dobrom..
Zmena je v ľudskom živote nevyhnutná, pretože práve tá utvára jeho budúcnosť. Ja som zmenou prešiel. No len tou vnútornou, ktorú nemožno pozorovať z druhej strany.
@yukari Toto si napísala maximálnu kravinu. Asi žiješ stereotipný život a zdá sa že to súdiš iba podla seba. Asi nepoznáš toto: Jediná vec čo je v živote stála je zmena. Asi ti ešte láska nezmenila pohlad na svet.
Ale k veci čo sa pýtal autor fóra. Nedá sa ani povedať že ma zmenil neaký človek, ludia ma menia minimálne, ich názory ma neovplyvňujú tak ako ostatných, idem si svoje podla seba. Skôr ma zmenila láska k tomu človeku.
..TOTO tuná považujem za pomerne inteligentnů debatu a preto prispejem so svojou "TROČKOU DO MLYNA" aj ja..
Ked sa nad tým dokladnejšie zamyslíte,prídete na to,že už od doby "VELKÉHO TRESKU"...
..sa celý VESMÍR nachádza vo fáze VÝVOJA-TRANSFORMÁCIE-EXPANZIE....
(a ani taký EINSTEIN si nebol istý,AKO to nakoniec DOPADNE..???)
..NECHAJME sa inšpirovat jeho-(a dalších VELIKÁNOU VEDY) myšlienkami:
Hraje Bůh v kostky?
Sobota, 18 únor 2006
(článek zveřejněn v časopise Svět vědy 1/2006)
Můžeme předpovídat budoucnost? Anebo je vše otázkou náhody?
Zdánlivě filozofická otázka má ve vědě své pevné postavení. A zahýbala s ní jako žádná jiná. Přesto se zdá, že tento složitý a na první pohled neřešitelný problém své řešení má.
V dobách dávno minulých, kdy naše primitivní znalosti sotva dosahovaly schopnosti myslet vědecky, neexistovala dost dobrá představa systematického předpovídání budoucnosti. Lidé se raději podřizovali náhodě a jedinou pravidelnou a předvídatelnou silou byl pohyb těles na obloze, střídání dne a noci a ročních období.
Astronomie se tak zjevně stala první existující vědou. To však byl příliš malý kousek do mozaiky přírodních zákonů. Až s rozvojem dalších oblastí, ve kterých se člověk naučil předvídat různé děje v přírodě, začal se také zabývat otázkou,
zda se dá předpovědět vše.
Euforie novověku doslova zachvátila pozitivním myšlením všechny oblasti vědy. Ostatně není divu. Zákony vytvořené na matematickém aparátu Newtona dodnes používáme k předpovídání pohybů většiny nebeských těles!
Laplace a Bůh
Vzniká tak klíčový bod, ze kterého celá naše pouť započala. Vznikl pojem vědeckého determinismu a jeho otcem se stal francouzský vědec Pierre-Simon Laplace. Na přelomu 18. a 19. století vyřkl větu, která nakonec zmátla i samotného Einsteina
a stala se nosným pilířem, na němž se snažila stavět přírodní zákony většina vědců.
Jeho slova by se dala shrnout do jedné věty takto: „Budeme-li znát ve stejném okamžiku polohy a rychlosti všech částic ve vesmíru, budeme moci předpovědět libovolný okamžik v budoucnosti i v minulosti.“
Existuje pověra, že prý na tuto Laplaceovu myšlenku reagoval Napoleon otázkou: „Jak a kam do této teorie zapadá Bůh?“
Laplace prý reagoval okamžitě: „Vážený pane, nepotřebuji ho ke své teorii.“ K této pověře se vyjádřil v jedné ze svých veřejných lekcí i
Steven Hawking. Okomentoval ji tak, že Laplace rozhodně neměl v úmyslu říct, že Boha popírá, jen prostě vyjádřil dnes obecně přijímanou zásadu, že Bůh není potřeba k tomu, aby se mohlo provádět vědecké bádání.
Planck nikdy neuvěřil
Přesto se může zdát Laplaceův výrok hodně nadnesený. Ale nemůžeme popřít, že svou logiku v klasickém světě má. A tak i přes tyto praktické obtíže přetrval jako dogma až do konce 19. století. Jenže pak přišel otřes v podobě, který ani jeho samotní objevitelé nečekali.
Zatvrzelý zastánce determinismu, německý fyzik Max Planck, utrpěl svým vlastním objevem velkou tržnou ránu na deterministickém chápání světa.
Dostal totiž zprvu nevinnou zakázku firem vyrábějících tehdy revoluční novinku – žárovky. Jeho úkolem mělo být vymyslet teorii, která by vysvětlovala, jak maximum energie přeměňovat na světlo a co nejméně na teplo.
Planck byl zatažen do problému záření absolutně černého tělesa.
Řešení, které dnes známe jako Planckův vyzařovací zákon, se zdálo být správné, ale podivné. Sám Planck nad ním kroutil hlavou.
Aby totiž zákon platil, musela se v něm objevit podmínka zdánlivě nedávající smysl. Světlo by se muselo šířit po jakýchsi paketech – balíčcích.
Je to, jako byste si mohli čepovat vodu z kohoutku jen po celých násobcích malých skleniček. Z ničeho nic přestalo být světlo spojitým tokem, ale dostalo něco, co jako první pojmenoval Einstein.
Nazval je kvanta a dnes jim už familiárně říkáme fotony.
Bůh nehraje v kostky
Laplace dostal tímto poukazem zcela na frak. Najednou se totiž dostáváme do situace, kdy již nemáme možnost naráz změřit polohy a rychlosti jakýchkoli (natož všech) částic a předpovědět tak podle Laplace budoucnost nebo určit zpětně minulost. Zdá se tak, že budoucnost je nepředpověditelná.
Einstein byl z tohoto zjištění, že ve vesmíru bude zřejmě každý děj podléhat náhodě, doslova zděšený.
„Bůh nehraje v kostky!“ Chodil a rozčiloval se.
V kvantové mechanice nemají objekty nic jako definovanou pozici a rychlost. Místo toho jsou reprezentovány něčím, co nazýváme vlnová funkce. Velikost takové vlny dává pravděpodobnost toho, že daná částice se bude nacházet v určité pozici. To, jak se tento tvar funkce mění v prostoru, pak reprezentuje rychlost pohybu částice.
Řešení pro takovou vlnovou funkci napsal pro kvantovou mechaniku Schrödinger a dal tak Einsteinovi částečnou šanci doufat v to, že Bůh skutečně nehraje v kostky.
Schrödingerova rovnice vlnové funkce totiž umožnila předpovídat vývoj a pohyb částice v čase i prostoru. Ve své podstatě hrál v kvantovém světě úlohu obdobnou druhému Newtonovu zákonu z klasické mechaniky. A to byl neuvěřitelný úspěch!
Tedy i když vede kvantová mechanika k popření schopnosti určit a předpovědět rychlosti a polohy částic v jednom okamžiku, navrhuje obratem jiný koncept, který tyto dvě informace dává dohromady. Nahrazuje je vlnovou funkcí, která svou schopnost předpovědi má.
Přesto i s tímto (jakýmsi sníženým) principem určitosti, narazíme za chvíli na problém jiný a finální. I když Einstein byl zastáncem toho, že Bůh v kostky nehraje, jeho teorie tuto domněnku kompletně položila na lopatky.
První černá díra
Je zajímavé, že sám Laplace problém v roce 1799 naťuknul. To když se zmínil o tom, že by mohla existovat hvězda, která je tak obrovská, že její gravitace nedovolí z povrchu uniknout ani vyzařovanému světlu.
Dokonce i spočítal, že taková hvězda o hustotě Slunce by musela být 250x větší než Slunce samo.
Tehdy sice Laplace uvažoval o světle jako nikoli o kvantu záření, ale spíše jako o jakési dělové kouli, která létá určitou rychlostí a gravitací může být zpomalena.
Einstein pak přišel s teorií, která dala světu okolo nás téměř finální podobu. Částice světla se v něm nechovaly jako dělové koule. Koncept se kompletně změnil. Místo času a prostoru se ukázalo nezbytné chápat obojí nikoli samostatně, ale dohromady.
Jako prostoročas!
V něm se pak dá realizovat a vysvětlit, jak Laplaceovo těleso, ze kterého neunikne ani světlo (dnes chápáno jako černá díra – reálná a dnes již běžně pozorovaná právoplatná vesmírné tělesa), tak i samotný a dosud nervy drásající problém konstantní rychlosti světla.
S tím však vyvstává opětovná otázka. Co to provede s determinovaností fyzikálních dějů? Bude, anebo nebude Bůh nakonec hrát v kostky?
Černá díra nemá vlasy
Tyto díry do vesmíru jsou pro nás zásadním problémem pro schopnost předvídat. Informace, která do nich spadne, se již nikdy nedostane ven. Můžeme tyto černé díry použít jako ideální odpadkové koše nebo stoprocentní likvidátory nepřátel.
Kosmonaut, který do černé díry spadne, se již ven nikdy nedostane.
Z teorému Johna Archibalda Wheelera „černá díra nemá vlasy“ vyplývá zásadní skutečnost. Vše, co do černé díry spadne, se zcela nekompromisně projeví navenek jen ve dvou parametrech. Pádem objektu do černé díry se to navenek projeví jen změnou hmotnosti a rotace.
Einstein se možná mýlil
Ztroskotanec ve formě toulavého kosmonauta pak může dostat jen dvě hypotetické šance. Žádná však již nikdy neponese informaci. První existuje v té formě, že se částice kosmonauta objeví v jiném vesmíru, druhá, že bude jeho energie vyzářena z černé díry nazpět tzv. Hawkingovým zářením.
Zde narážíme na konečnou pro lovce „pro a proti“ deterministického chápání fyzikálních dějů.
Pádem informace do černé díry si zavřeme kompletně vrátka pro předpověď její budoucnosti. A ze samotného charakteru černé díry i pro retrospektivní sestavení cesty v čase nazpět.
Einstein se tak, zdá se, mýlil hned dvakrát, když tvrdil, že „Bůh nehraje v kostky“.
Dokonce to vypadá, že problém je mnohem závažnější, jak v jedné své přednášce uvedl autor teorie o vypařování černých děr Steven Hawking: „Nejenže Bůh zcela jistě hraje v kostky, ale dokonce nás často i mate tím, že tyto kostky hodí někam,
kde je ani On sám nedokáže pozorovat.“
..nuž tolko zo sveta "wirtuálnych KVANTOVÝCH VESMÍROU"-
v jednom "paralelnom" žijete aj VY !!
..a teraz dačo od jedného můdreho SLOVÁKA,ktoráho znám osobne:
RNDr. Emil PÁLEŠ, CSc.: "Jeden môže ovplyvniť milióny ďalších."
S krásnou vierou v človeka
RNDr. Emil Páleš, CSc., je popredným predstaviteľom sofiológie, ktorá sa usiluje o syntézu kozmológie, antropológie a teológie.
V máji lanského roku vyšla vo vydavateľstve Sophia jeho kniha Angelológia dejín - prvý zväzok edície Základy duchovnej vedy. Okrem toho, že autor ju zamýšľa prekladať do češtiny, nemčiny i angličtiny, pracuje na druhom diele spomínanej edície Angelológia prírody.
Emil Páleš vyštudoval kybernetiku a vyučoval počítačovú lingvistiku na Katedre umelej inteligencie Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
V rokoch 1989-1994 viedol výskumnú úlohu „Počítačový model slovenčiny“ v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, pracoval aj v oblasti výskumu umelej inteligencie.
Od roku 1994 vedie nadáciu Sophia. V roku 1995 vyšiel výber jeho prednášok pod názvom Duchovná úloha Strednej Európy alebo Ako súvisia rozprávky s politikou. V súčasnosti je šéfredaktorom časopisu Sophia a priekopníkom duchovnej vedy na Slovenku.
Vaša knižka Angelológia dejín sa svojím obsahom, významom ani atmosférou nedá s ničím dostupným porovnať. Mnohí ju dokonca pokladajú za váš debut. Ako vnímate, že ste mimoriadne atypický a vlastne aj úspešný debutant?
V skutočnosti je to už moja druhá kniha.
V rokoch 1993 a 1994 som prednášal o úlohe Európy vo svetovom organizme a z týchto prednášok vznikla roku 1995 knižka Duchovná úloha Strednej Európy alebo Ako súvisia rozprávky s politikou.
Týkala sa duchovného zemepisu. Poukázal som v nej na fakt, že medzi zemskými pologuľami jestvuje rovnaká funkčná diferenciácia ako medzi hemisférami ľudského mozgu: ľavá (západná) je racionálna, analytická, asertívna, mužská - a pravá (východná) je intuitívna, syntetická, receptívna, ženská.
Západ dosiahol obdivuhodné úspechy vo vede, zatiaľ čo z Východu prišli veľké náboženstvá (,,ex oriente lux"). Táto analógia nie je náhodná. Ide o to, že duševné založenie orientálca skutočne viac zodpovedá duševnému založeniu ženy alebo stavu vedomia v noci (vo sne) - a duševné založenie západniara je podobné ako u muža alebo u človeka v bdelom stave.
Zem je živý organizmus (Gaia) a má orgány analogické človeku. Európa predstavuje zemské srdce - stred medzi hlavou (Západom) a údmi (Východom). Európa pulzuje ako srdce: striedavo prijíma kultúrne vplyvy z Východu a zo Západu a spája ich.
Pre Západ je typická silná slobodná individualita, ale aj materializmus; Východ je síce duchovný, ale toto duchovno je iba kolektívne, založené na slepom nasledovaní tradícií a nesamostatných jednotlivcoch. Poslaním Európy je spojiť oba protiklady.
Psychiater Roger Sperry dostal Nobelovu cenu za objav, že najtvorivejší sú tí ľudia, ktorí dokážu pružne využívať obe hemisféry mozgu. Teda harmonicky spájať intuitívne aj racionálne poznávanie.
Najmenej úspešní v živote sú tí,
ktorí využívajú len jeden z týchto dvoch spôsobov. V situáciách, ktoré si vyžadujú opačný prístup, stroskotávajú. Niečo podobné platí aj o Zemi ako celku. Tvorivý kultúrny impulz sa očakáva od Európy.
Ak niekto dokáže dať konštruktívne východisko z arabsko-amerického konfliktu, tak to bude Európa.
Slovania majú pri tom zohrať významnú rolu, ktorú si, žiaľ, zatiaľ ešte neuvedomujú. Moja prvá knižka teda ukazovala, ako v globálnej sociológii účinkuje prastarý archetyp, známy z perzských mýtov, ktorý bol sfilmovaný aj v rozprávke o Jastrabej žene.
V tomto príbehu sa zakliati milenci nemohli stretnúť, lebo ona bola cez deň jastrabom a v noci ženou, kým on bol cez deň mužom a v noci vlkom. Je to metafora priepastného nedorozumenia medzi ľuďmi Západu a Východu.
Takže kultúrna sila má vzísť zo stredu, z Európy. Keby ste sa narodili v Kórei, nevnímali by ste Západ a Východ celkom inak?
Každá domorodá kultúra vždy tvrdila, že je stredom sveta. Je na tom čosi pravdy, lebo miesto človeka ako takého je naozaj v strede sveta.
Mne však ide o viac: o objektívne posúdenie rozdielneho duchovného založenia národov. Ide o pozorovania doložené empiricky, z ktorých vidieť, že Západ je svojimi vlastnosťami protikladom Východu. Stred sa nedá na želanie posúvať povedzme do Kórey alebo do Kalifornie.
Postmoderná antropológia dospela ku kultúrnemu relativizmu, ktorý považuje všetko za rovnocenné do tej miery, že odmieta dokonca aj akékoľvek úvahy o pokroku.
V praxi sa tým nikto neriadi, je to len akademický blud.
Keby prišiel kanibal a chcel si z kultúrnych relativistov urobiť polievku, žiaden z nich by sa nedržal svojho odborného kréda.
Ako ľudia sme potenciálne obdarení rovnakými duchovnými darmi, ale to neznamená, že sme všetci rovnakí, a nie sme ani na rovnakom stupni vývoja - ani ako jednotlivci ani ako kultúry. V každej epoche je potrebné splniť iné úlohy a štafetu kultúrneho predvoja prevezme jeden okruh národov, ktorý je na to vhodný svojím špecifickým založením.
Kedysi to boli Gréci a Rimania, teraz sú to anglosaské národy
a Slovania sa na svoju úlohu ešte len pripravujú.
Americký biografický inštitút
vás zaradil medzi vedúcich mysliteľov sveta vo vašej oblasti. Obdivuhodné je, že vo svojej Angelológii ste dokázali vyvážene skĺbiť vedu, umenie aj náboženstvo.
Súčasná veda si zakladá na tom, že je bez duše.
Vydobýja si objektivitu za cenu úplného potlačenia citového a intuitívneho rozmeru osobnosti. Takým spôsobom sa dá spoznať vždy len hmotná škrupina všetkých vecí.
K podstate javov okolo nás sa nedá preniknúť tak, že sa od nich budeme citovo dištancovať, ale naopak ak sa do nich dokážeme vcítiť. Keď sa zušľachtia a prečistia citové sily, môžu sa stať objektívnym poznávacím nástrojom, nie len skresľujúcim faktorom.
Duchovná podstata človeka je totiž zároveň duchovnou podstatou sveta, človek má tak možnosť spoznať znútra, vo vlastnej duši tie sily, ktoré pôsobia vo vonkajšom svete ako tvorivá moc. Pracujem teda s akousi vedecko-poetickou metódou. Výsledky mojej Angelológie sú v zhode s najstaršími náboženskými tradíciami ľudstva, sú neoddeliteľné od umeleckého vnímania a zároveň sú vedeckým faktom, dokázateľným "tvrdými" metódami.
Vo svojom výskume sa sústreďujete na dejiny. Zaujímavé je, že neobjavujete žiadne nové udalosti či dokumenty, vy len inak interpretujete známe historické udalosti. Stačí rámec, ktorý ponúka ,,len inak" na to, aby priniesol čosi nové?
Najväčšie objavy v dejinách sa udiali tak, že niekto dal iný význam tomu, čo bolo dávno známe.
Newton si uvedomil, že Mesiac obieha okolo Zeme kvôli príťažlivosti; Galilei objavil zákon kyvadla pri pohľade na knísajúcu sa kostolnú lampu.
A ja som objavil rytmy v dejinách, ktoré tam vždy boli, len ich nikto z vedcov nezbadal.
. Boli však známe dávnovekým kňazom. Odveká múdrosť sa tu stretla s vedeckou faktografiou modernej doby.
Práve v tom je určitý vtip mojej knihy, s ktorým si skeptici nevedia rady. Starovekú náuku o striedaní duchov času som si nevymyslel ja, ale je známa z tradície.
A historické fakty som tak isto neposudzoval ja, ale nechal som ich posúdiť popredným odborníkom. Poukázal som len na systematickú zhodu medzi periodickým striedaním duchov času a kultúrnymi vlnami v dejinách. Ide o evidentné fakty, ktoré hovoria samy za seba.
Išlo teda o to, že som sa na fakty, v ktorých nikto nevidel žiadnu súvislosť, pozrel celkom inými očami a všetko odrazu zapadlo do seba ako hlavolam.
Tento hlavolam by som však nikdy nebol mohol vyriešiť bez osobnej skúsenosti s týmito vznešenými anjelskými bytosťami. Také niečo sa nedá vyšpekulovať, je to dar.
. Rozumové dôkazy a vedecké štatistiky sú v mojej knihe to menej podstatné. Sú tam pre tých, čo ich potrebujú. Väčšiu cenu má jej umelecký rozmer, pretože umenie má tú moc, že mení nielen hlavu ale aj srdce človeka a tým aj jeho konanie, jeho život. Ľutujem, že som ku každému archanjelovi nestihol napísať báseň, ktorá by vystihla jeho podstatu.
Opierate sa o existenciu kvalitatívnej štruktúry času a o predpoklad, že zmeny dejinných epoch inšpirujú duchovné bytosti. Spomenuli ste aj Jungov aforizmus, že génius nie je človek, ktorý má myšlienku, ale myšlienka má jeho. Ak to zhrniem: dejiny inšpirujú anjeli, myšlienka má človeka, aký je potom podiel individuality na vývoji ľudstva?
Musíme si uvedomiť, že jestvujú dva druhy myšlienok: jedny sú také, ktoré tvoríme sami, a druhé také, ktoré prijímame ako vnem. V mojej knihe som ukázal, ako géniovia zachytia inšpiráciu ducha doby, niekedy aj dvaja, traja a viacerí nezávisle od seba na rôznych miestach na Zemi, a niekedy obetujú aj celý osobný život poslaniu byť niečo ako matka, ktorá túto myšlienku porodí svetu.
Dávno pred tým, ako začal mať človek vlastné myšlienky, boli tu svetové myšlienky, myšlienky stvoriteľských duchovných bytostí, ktoré sa vznášali v duchovnej atmosfére kozmu a Zeme.
Na základe svetových myšlienok sa vytvárala celá príroda už v čase, keď sme tu ešte vôbec neboli.
V duchovnom svete sme obklopení svetovými myšlienkami podobne ako v hmotnom svete prírodou. A pôvodne ľudia ani nemali žiadne iné myšlienky, len myšlienky vnuknuté vyššími bytosťami ústami kňazov alebo priamo do ľudských myslí, do ľudskej obraznosti.
Ešte v ranom stredoveku to vyjadril jeden mních: "anjel myslí vo mne".
So zrodom individuality sa časť týchto myšlienok osamostatnila v nás, ako keď naberiete vodu z mora do nádoby, a začala žiť nezávislým životom. V bájach o Prométeovi alebo o Operených hadoch máme spomienku na toto duchovné osamostatnenie sa od bohov. Vďaka prométeovskému impulzu vznikla možnosť slobody, ale aj možnosť omylu, choroby a smrti.
Bola to cena za slobodu jednotlivca.
Duchovné bytosti teraz očakávajú, že ľudstvo, do ktorého investovali, obohatí celý vesmír a spätne aj ich samých úplne novými myšlienkami. Myšlienkami, ktoré ony samé nemajú a nemôžu mať,
lebo nikdy neboli vtelené na Zemi a neprešli ľudskou skúsenosťou. Nezažili napríklad ľudskú lásku.
Veríte, že jednotlivec môže ovplyvniť dianie okolo seba tak, aby smerovalo k pozitívnejším cieľom?
Môže. Nedívajme sa na jednotlivca ako na kvapku v mori, ale ako na iskru v kope sena. Z duchovného hľadiska je rozhodujúca kvalita, nie kvantita. Jeden môže ovplyvniť milióny ďalších. Záleží na kvalite. Tisíc slepých si nepomôže, ale jeden vidiaci ich môže vyviesť z tmy.
Takže človek je iskrou v kope sena. No podľa mňa to je len otázka viery a optimizmu, mohol by som zlomyseľne podotknúť, že človek je iskra v mokrom sene...
Áno, aj to je pravda. Herakleitos napríklad rozdeľoval duše ma "suché" a "mokré". Mokré sú viazané k materiálnym pôžitkom, suché sú obrátené k duchovnému svetu. Stupeň suchosti je stupňom pripravenosti duše. Iskru v mojej analógii treba chápať tak, že vzbĺknuť môžu len pripravené duše. Žiadna iskra však nevyjde nazmar. Ak nezapáli, aspoň suší. To môže, pravda, trvať stáročia. Ľudia potrebujú čas.
V období genetických, chemických, virtuálnych, reklamných a iných manipulácií vyplatí sa ešte spoliehať na človeka?
Všetky manipulácie majú spoločné to, že človeka nejakým spôsobom oberajú o jeho vlastnú individualitu.
Skutočná pravda a krása sú však jedno. Ako povedal Chesterton: Ak chceme poznať pravdu, musíme sa vrátiť do rozprávky.
V súčasnosti je duchom doby Michael, archanjel Slnka, ktorý bojuje proti drakovi. Slncové mocnosti sú udržovateľmi kozmickej rovnováhy a zároveň darcami našej duchovnej podstaty a strážcami praobrazu človečenstva.
Dva druhy démonov - démoni sily a démoni formy - napádajú Michaela z dvoch strán. Démoni formy sa pokúšajú celkom prikovať ľudskú dušu k hmote a démoni sily ju chcú vytrhnúť do iluzívnych vnútorných svetov. Toto archetypálne dianie, ktoré je teraz aktuálne v kolektívnom nevedomí ľudstva, sa odzrkadľuje v celospoločenskom vývoji. Jedni pôsobia v konzumnom materializme spriahnutom s vedou a druhí v sektách, nacionalizmoch a iných druhoch kolektívneho fanatizmu.
Sú ako Skylla a Charybda - kto neprepadne jednému, prepadne druhému. Tajne sa však sily zla spriahli a majú spoločný cieľ: zahubiť zrod vyššieho ja v duši človeka, ono Jezuliatko v jasličkách, ktoré sa pokúsil zabiť už Herodes.
Konzumný egoizmus aj kolektívne fanatizmy hubia pravú duchovnú podstatu človeka, premieňajú nás na istý druh strojov. Práve v tomto čase, keď sa stupňuje boj dobra so zlom, je však daná aj možnosť, aby sa slobodná duchovná individualita, ktorej symbolom je Kristus, v nás mohla zrodiť. Verte, že nad všetkým bdie vyššia Múdrosť.
Moderná teológia vyprázdnila priestor medzi človekom a Bohom. Vy ste ho znova zaplnili hierarchizovaným svetom anjelov. Nezabudli ste na Boha? Je tam?
Pravdaže, ale Boh je veľmi vysoko. Pôvodne v kresťanstve bol svet bezprostredne nad nami osídlený množstvom bytostí, stvorení a sfér... Až niekde na ich vrchole, v úctyhodnej diaľke, sa tušil Stvoriteľ, Najvyšší.
Dnešnej teológii však zostala len idea Boha,
ktorá sa stala celkom abstraktná, a pozemský človek - a hierarchia duchovných svetov medzi nimi akosi vybledla. Anjelov vykázali do detských izieb. Cirkevní intelektuáli si dnes predstavujú, že okrem abstraktného Boha jestvuje prakticky už len tento hmotný svet a nič iné. Mne ide o konkrétne poznanie individuálnych duchovných bytostí nad nami, o konkrétne duchovno, lebo len také sa dá aplikovať do života.
K vašej knihe patria prednášky. Aké sú reakcie ľudí?
To, s čím prichádzam, je také nezvyčajné, že na to nie je žiaden ustálený názor. Stretám sa s celým spektrom reakcií, od nadšenia až po kategorické odmietanie. Obdivuhodný je sám fakt, že na mojej prednáške sedia ateisti spolu s veriacimi, kresťanskí kňazi spolu s jogínmi a budhistami, prírodovedci, humanitní vedci aj laici, mládež aj dôchodcovia, príslušníci všetkých politických strán - a dokážu sa na niečom zhodnúť - videli ste to už niekde?
V súvislosti s Vianocami je známe, že Ježiš sa narodil na prelome tisícročí v chudobe, vaša kniha sa narodila tiež na prelome tisícročí a veru, očividne tiež nie do bohatých pomerov... Ako by ste sa vyrovnali s takouto paralelou?
Nechcem sa porovnávať s Ježišom. Ale v istom zmysle každý, kto "opustí svoj dom pre pravdu", teda nadraďuje duchovné hodnoty nad hmotné, ide v Jeho šľapajach a musí to mať zákonite v tomto svete ťažké. Ja som to urobil doslova, pretože som namiesto vlastnej strechy nad hlavou vydal knihu. Nehromadím si poklady tu, "kde moľ a hrdza kazí", ale vo večnosti.
Zhováral sa Radoslav Matejov
FOTO:Karol Hatala
Profesor Mikulecký potvrdil periodicitu v dejinách medicíny
Prof. Miroslav Mikulecký, špičkový slovenský a vo svete uznávaný odborník na chronobiológiu, preveroval Pálešovu hypotézu, že v dejinách medicíny existuje periodicita, ktorá bola známa už v staroveku.
Na preverenie boli použité štandardné metódy matematickej štatistiky: Fisherov periodogram a Halbergov cosinor.
Výpočty vykonával software na spracovanie štatistických dát, ktorého autorom je Prof. RNDr. Ing. Ľubomír Kubáček, DrSc., bývalý riaditeľ Matematického ústavu SAV.
Dejepisné údaje boli prevzaté od renomovaného amerického antropológa A. L. Kroebera, ktorý zosystematizoval životné dáta najvýznamnejších osobností v ôsmich odvetviach kultúry.
Kroeberova kniha "Konfigurácie kultúrneho rastu" je jednou z najkvalitnejších prác v tejto oblasti. Čerpať údaje o slávnych osobnostiach z Kroeberovej knihy navrhol Dr. Viktor Krupa, z kabinetu orientalistiky SAV, ako oponent.
Jedinými vstupnými údajmi, ktoré počítač dostal, boli údaje o obdobiach tvorby najslávnejších lekárov v dejinách Grécka, Indie a Číny.
Počítaču teda nebolo zadané vopred, akú periodicitu by mal hľadať, ale musel hľadať "naslepo", či v životných dátach slávnych lekárov vôbec existuje nejaká pravidelnosť, a ak áno, tak aká.
Výsledok výpočtu naozaj potvrdil, že v dejinách medicíny jestvujú štatisticky významné rytmy. Pomocou Fisherovho periodogramu počítač identifikoval existenciu približne 500-ročného rytmu, a to vo všetkých troch krajinách nezávisle!
V prípade Grécka odhadol dĺžku periódy na 485 ÷ 76 rokov, v prípade Indie a Číny navrhol ako najpravdepodobnejší rytmus 542 ÷ 63 rokov. Prvú akrofázu (vyvrcholenie tvorivosti) po začiatku nášho letopočtu odhadol na rok 131 n. l. (v Grécku), rok 102 (v Indii) a rok 120 (v Číne).
Pri celkovom pohľade máme však pred sebou nádherný výsledok: Štatistická analýza nielenže potvrdila existenciu štatisticky významných rytmov v dejinách indickej, čínskej a gréckej medicíny; ale vo všetkých troch krajinách nezávisle navrhla ako maximálne pravdepodobný jeden a ten istý rytmus - okolo 500-ročný.
A navyše: tieto rytmy nie sú v jednotlivých krajinách voči sebe navzájom fázovo posunuté, ale ich akrofázy (maximá) sa prekrývajú!
Vlny medicínskej tvorivosti na Západe a na Východe boli synchrónne: v čase, keď v Ríme pôsobil Galenos, žil na východe jeho slávny indický kolega Čaraka a tiež významná skupina čínskych lekárov. Pritom medicínske myslenie v týchto troch veľkých kultúrnych okruhoch sa pokladá za pôvodné.
Klasická čínska medicína je založená na myšlienke rovnováhy dvoch princípov (jin a jang), indická troch (pitta, kapha, váta) a grécka štyroch (chole, melanchole, sanguis a flegma).
Vezmúc aritmetické priemery môžeme povedať pre všetky tri kultúrne okruhy spolu, že program pomocou štandardných metód matematickej štatistiky zistil v dejinách medicíny rytmus, ktorého dĺžku periódy odhadol približne na 513 ÷ 28 rokov a akrofázu ležiacu okolo roku 117 ÷ 15 po. Kr.
Počítač tak samostatne odkryl a potvrdil existenciu rytmu, ktorý bol dobre známy už v starovekej Mezopotámii. Babylonský boh Nabu, patrón medicíny (stotožňovaný s planétou Merkúr a neskôr s archanjelom Rafaelom), sa vracia každých 504 rokov (504 = 7 x 72) a inšpiruje veľkých lekárov. Bol duchom času v rokoch 891 pr. Kr., 387 pr. Kr., 117 po Kr., 621 po Kr. atď.
Počítač sa teda pomýlil v odhade dĺžky periódy iba o 9 rokov a akrofázu identifikoval na rok presne!
So štipkou humoru by sa dalo povedať, že už aj mŕtve stroje spoznali existenciu archanjelov, zatiaľčo niektoré ľudské srdcia ešte stále nie.
Zdá sa, že rytmy v dejinách nevidia len tí, čo sú pre ne nadšení, ako tvrdia skeptici. Naopak: vidí ich aj mŕtvy stroj, ktorý nemá srdce vôbec. A tí, čo ich nevidia, sú tí, čo ich nechcú vidieť.
Pravdaže, otázky týmto ešte len začínajú. Podarí sa doložiť rytmické zákonitosti s podobnou presvedčivosťou aj v iných odvetviach kultúry?
Vedecké správy v angličtine k tejto téme nájdete v anglickej sekcii » www.sophia.sk/...
TOŽ ČO VY NA TO-MÝLIA SA VIAC LUDIA,ALEBO POČÍTAČE ???
Zrovna som čítal vyznanie človeka,ktorý "PREŽIL taků ZÁSADNŮ zmenu"
vo svojom živote..
Boh je, stretol som ho
Je tomu zhruba mesiac, čo píšem blogy. Ďakujem, že boli prijaté priateľsky, čomu nasvedčuje karma, väčšina reakcií a počet čitateľov, ktorí si ich pozreli.
Ako poďakovanie porozprávam jeden z mojich najkrajších zážitkov, ktorý výrazne ovplyvnil môj život. Je o Bohu a chápem ho ako skromný príspevok pre vzájomné pochopenie medzi kresťanmi a tými, ktorým náboženská viera nie je vlastná.
Moji rodičia boli veriaci katolíci. Otec bol organista, to znamená, že každý deň "služobne" chodil do kostola. Moja matka vrúcne milovala svoje deti a milého Boha.
Moja cesta nebola priamočiara, bez okľúk a bez boja, ale Ježiš sa postupne stal spoločníkom môjho života už počas dospievania, stal sa ochrancom, záchrancom a víťazom v zápasoch budúceho muža. Nie je nič prirodzenejšie, ako to, že som si svoj život nevedel predstaviť ináč, ako deliť sa o svoje šťastie s inými ľuďmi a pomáhať im v úsilí stať sa zrelými, rozumnými a láskavými ľuďmi, akým som sa snažil byť aj ja.
Potom prišli päťdesiate roky. Viacerých mladých ľudí, s ktorými som sa vtedy priatelil, pod vykonštruovanými zámienkami zavreli. Ja som bol na tom pomerne dobre, odkrútil som len 40 mesiacov v pracovnom tábore s krycím názvom PTP - Pomocný technický prápor.
Po návrate do civilu ešte roky som mal z neznámych ľudí strach, vnímal som ich ako potenciálnych špiónov, ktorí ma chcú špicľovať.
Vyhýbal som sa priateľom z okruhu, ktorý bol predmetom pozornosti strany a ŠTB. Vzhľadom na tieto okolnosti som sa domnieval, že musím zmeniť svoj kresťanský životný program za menej riskantný.
Sú aj iné spôsoby, ako byť užitočný ľuďom, nemusím byť kresťanským aktivistom. Napríklad, môžem písať poviedky alebo pomáhať odkázaným na pomoc. Chcel som byť dobrým človekom, ale necítil som sa povolaný k životu mučeníka.
Tak som žil v pomernej izolácii slobodný život slobodného mladého muža, snažil som sa plniť pracovné, občianske a náboženské povinnosti, v nedeľu som chodil do kostola, nerobil som nič zlé, aspoň nie úmyselne, ale ani nič dobré. Hrabal som sa v knihách, kde - tu som čosi napísal, ale medzi mojimi výplodmi nebolo nič, čo by si zaslúžilo tlačiarenskú čerň.
Chodil som na diskusné večery do Klubu spisovateľov, hral som sa na intelektuála, priatelil som sa so zaujímavými ľuďmi, hlavne dievčatami. Dodržoval som pritom kresťanské normy, boli to vzťahy pekné a inšpirujúce, ale neviedli k ničomu.
Roku 1965 som si začal uvedomovať, že môj život je prázdny. Čosi mi chýbalo. Postupne som si uvedomoval, že mi chýba život s Bohom. Chcel som to zmeniť, túžil som obnoviť životodarný kontakt s Bohom, ktorý ma predtým napĺňal vnútornou silou a bol motorom môjho života, ale to nešlo, aj naďalej som sa vliekol životom bez konkrétneho cieľa.
Teraz k vlastnému príbehu, ktorý vám chcem porozprávať.
V nedeľu 23. januára 1966 som strávil odpoludnie prechádzkou s B. Bolo to vzácne veriace dievča, bolo v nej niečo mimoriadne, bola to kolegyňa priateľa, cez ktorého sme sa zoznámili. Raz sme sa už stretli v divadle, náhodou, toto bolo vlastne naše prvé stretnutie. Už po prvých vetách bolo jasné, že sme na jednej vlne, akoby sme už roky boli dôvernými priateľmi. Okrem iného mi porozprávala o svojej zosnulej matke, o jej takpovediac mystickom vzťahu k Bohu, čo sa prejavilo aj v tom, že B. mala jednu sestru rehoľníčku a jej mladší brat študoval teológiu.
Jej rozprávanie ma veľmi zaujalo a vyslovil som ľútosť nad tým, že som jej matku nepoznal ani nebudem poznať, lebo už nežila. Ona odpovedala, že nič nie je stratené, je na to jeden spôsob: poprosiť ju o pomoc. Neviem, prečo mi to povedala - ja som jej nehovoril, že potrebujem pomoc.
Kresťania veria, že smrť je len prechod do inej sféry, medzi živými a mŕtvymi môže existovať priateľský vzťah a solidarita.
Asi o pol piatej som prišiel domov, začal som sa modliť a prosil som matku B. o pomoc. V zápätí akoby zasiahnutý mohutným prúdom vnútorného svetla a láskavej sily, so slzami a so silným vzrušením, prežil som nesmiernu Božiu veľkosť. Trvalo to asi dvadsať minút.
Bolo to bez jediného slova, ale pochopil som, čo mám zmeniť vo svojom živote. Mám darovať Bohu svoju schopnosť ľudskej lásky a oženiť sa, naplniť svoju plodivú silu a dať život deťom, dať k dispozícii svoje talenty a využiť ich pre Boha, to znamená: pre dobro ľudí, ktorých poznám a ktorých ešte stretnem.
(Nechcel by som čitateľa uviesť do omylu, môj zážitok nebol spojený s extázou alebo akýmsi mystickým zážitkom. Bol som pri plnom vedomí, nevidel som ani svetlo ani nejakú postavu, nepočul som nijaký tajomný hlas. Jediné, čo som cítil, bola blízkosť mocnej a dobrotivej osoby, a slzy, ktoré sa mi tlačili do očí. Pritom som vnímal, že celým mojím telom preniká jej nesmierna, ale dobroprajná sila. Pritom som bez slov pochopil, čo mám urobiť - formulácia jeho obsahu je moja.
Samozrejme toto všetko je dodatočná interpretácia - vtedy som nič neanalyzoval, jednoducho som len prežíval.)
Zážitok pokračoval ešte asi dva týždne. Bol taký silný, že som nebol schopný myslieť na niečo iné ako na Boha. Pri chôdzi na ulici, v práci, schovaný za veľkou rysovacou doskou (pracoval som v projekcii), často so slzami od dojatia, vracali sa moje myšlienky k Bohu po celý deň.
Prosil som Boha, aby som pochopil, čím by som mohol byť užitočný ľuďom - a vypočul ma. Napríklad, istý môj priateľ a kolega bol pracovníkom Cirkvi bratskej, pozýval ma prednášať pre mládež.
Moji mladí poslucháči mali z mojich príhovorov radosť, moje rozprávanie bolo pre nich niečo nové. Rozvíjali sme ekumenické kontakty medzi kresťanmi rôzneho vyznania (vtedy to nebolo samozrejmé, a pre mnohých nie je ani teraz), a viedol som neformálne stretnutia skupiny študentov.
Po čase som sa zoznámil s mojou manželkou. V tomto zoznámení sa výrazne prejavil Boží zmysel pre humor: po mnohých neúspešných pokusoch už som to vzdal a otvorene som povedal svojmu Bohu: "Bože, ja to vzdávam, ja už vo veci manželstva nepohnem ani prstom. Ale ak ma chceš oženiť, pre teba to nemôže byť problém."
Chcel, a o niekoľko mesiacov "dodal mi" moju budúcu ženu priamo do domu. Prišla ku mne spolu s priateľkami na pozvanie jednej z nich, ktorú som poznal. Prišla kvôli úplne inej veci, vypočuť si moje skúsenosti s kontaktom s nekatolíkmi, konkrétne s Cirkvou bratskou a baptistami.
Niekoľkokrát sme sa stretli náhodou, potom kvôli nejakej akcii, potom už pravidelne. Vzali sme sa v apríli, necelých 15 mesiacov po mojom stretnutí s Bohom.
S manželkou sme sa dohodli, že Ježiš bude členom našej rodiny, že budeme mať tri deti, a náš domov bude otvorený aj pre druhých.
Toto všetko sa postupne uskutočnilo s akousi samozrejmosťou. Neskôr sme sa zoznámili so skvelým spoločenstvom kresťanov, otvoreným pre všetkých, aj nekatolíkov a takzvaných neveriacich, kde sme spolu s deťmi mohli ľudsky rásť aj pomáhať si vo všetkom.
Keď rozprávam tento príbeh, spomenul som si na rozhovor s jedným mladým kňazom. Dozvedel sa, že sa zaoberám filozofiou, a chcel odo mňa moderné dôkazy existencie Boha.
Povedal som mu, že dôkazy nemám, ja som ho jednoducho stretol. Dôkazy Boha nemá ani Tomáš Akvinský v slávnej Teologickej sume, ktorá je aj po viac ako siedmich storočiach dôležitou príručkou teológov. Nehovorí o dôkazoch, ale o cestách, ktoré vedú k poznaniu Boha ("quinque viae").
Dosť dobre poznám Akvinského, chcel povedať: ak sa vydáte niektorou z týchto ciest, môžete stretnúť Boha. Presne v tom zmysle, ako som ho aj ja stretol. (Ale môžete ho aj nestretnúť. Od čoho závisí, či ho stretnete, to je mi dosiaľ záhadou.)
To je dôvod, že si veľmi vážim aj ľudí, pre ktorých slovo Boh je slovom bez reálneho obsahu, možno ich aj irituje. Nestretli (ešte) Boha, môžu za to? Možno ho raz stretnú.
Viem, v tomto príbehu je všeličo záhadou. Je tu viac vecí, ktoré neviem vysvetliť, ani sa o to nepokúšam. Môžem podať len čiastočné vysvetlenie, prečo som stretol Boha ja, keď ho Mišo a Zuzka nestretli. Hľadal som ho; trápilo ma, že ho nenachádzam, ale túžil som po ňom.
A zrazu, keď som to netušil, keď som myslel len na dievča, ktoré malo v sebe niečo zvláštne a neobyčajné: vtedy to neočakávane prišlo. Popísal som to čo najpresnejšie tak, ako to bolo, ako som to prežíval.
Augustín nazývaný "svätý", ktorý tieto veci poznal lepšie ako ja, povedal o Bohu: "Nehľadal by som ťa, keby som ťa už nebol našiel." Ale to je ešte väčšou záhadou.
Ešte poviem, čo so mnou toto stretnutie urobilo. Úplne zmenilo môj život. Predtým som mal veľa času, ale neurobil a nenapísal som nič, čo by stálo za to. Nikomu som úmyselne neškodil, ale som sa staral len o to, na čom som mal nejaký osobný záujem. Nemyslím finančný, to ma nikdy nelákalo, išlo takmer vždy o moju potrebu poznávať.
Po 23. 1. 1966 sa všetko, ale všetko úplne zmenilo. Vychovali sme tri deti - považujem ich za moje (naše) najväčšie dielo, nie knihy, ktoré som preložil alebo napísal; ani náročné projekty, ktoré som realizoval. Ako sme sa ešte ako slobodní dohodli, boli sme "otvorená rodina", starali sme sa aj o iných, nielen o naše deti a o seba. Počas nášho manželstva našlo u nás domov veľa ľudí, niektorí aj fyzicky (ako Peter, Václav, Vierka, Máriáčka a Slávka), ostatní v prenesenom zmysle slova. Týmto spôsobom sme "mnohodetná rodina".
A ešte niečo: vďaka tomuto stretnutiu som dnes radostným starcom, plným života.
Ladislav Lencz, štvrtok 28. mája 2009 21:30
aktuálna karma článku: 21,05
Výborný text, chcem tomuto autorovi vylepšiť karmu!
ja som bola hrozne namyslene rozkazovacne zle dieta a raz sa so mnou prestal kazdy bavit,a vtedy mi najlepsia kamaratka povedala ze sa so mno neprestane kamaratit ked uz nebudem taka zla.odtedy som sa zmenila=oD
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
17 komentov
človek má nejaký charakter vrodený. avšak názory, postoje, myšlienky, predsudky, búranie predsudkov... to sa formuje celý život... dokonca sa celý život učí, ako využiť potenciál svojho charakteru. a to nie je o pretvarovaní sa.
okolie je jeden z faktorov, ktoré formujú človeka, dokonca jeden z najdôležitejších. to, že mi niekto priniesol nejakú zmenu do života... pokiaľ na tú zmenu pripravená nie som ,tak ju neprijmem. ak však som a prijmem ju, tak neviem, prečo by som sa s tým mala vyrovnávať.
a perlička at the end. pokiaľ sa alkoholik vylieči a drží sa toho, tak už má zakázané piť. a je "titulovaný" ako abstinujúci alkoholik. nehovor, o čom nevieš
ak nemá silu rozvíjať to, čo do neho natlačili na liečení, tak je to o tom, že sám nie je pripravený na túto zmenu v živote.
Niekedy stačí malý impulz a inokedy poriadny pád na pusu, alebo naopak niečo veľmi pozitívne, čo človeka zmení. Lebo nikdy nemôžeme presne vedieť, kedy nám v skrinke na krku niečo prepne. A stačí, len toľko, že budeme inak vnímať farby a už bude všetko iné.
Podľa mňa človeka menia udalosti a ľudia. Často sa konfrontujeme so situáciami, z ktorých môžeme vyjsť ako víťazi, alebo porazení a na základe toho, sa ďalej v živote správame.
Zmena môže trvať milisekundu a niekedy aj roky. Človek rastie, do výšky aj do hĺbky. Ide tu aj o to, že sa sami chceme chovať inak, alebo sme pod tlakom okolností. Časom si človek zvykne na svoj nový statu a tomu prispôsobí chovanie.
Mňa ovplyvnili mnohí ľudia, ale aj situácie, ktoré som prežila. Niektoré veci sú čiernejšie, iné ladia s bielou. Tým, že som videla ako sa v istých situáciách (od banalít až po vážne veci) práva niekto iný a zdalo sa mi to správne, sa zmenilo aj moje chovanie. Moje názory sa tiež formovali. Zmena je proces a nie je o troch fackách a hlbokej kázni o tom, že napríklad cigareta k ústam slečny nepatrí. Všetko chce čas.
Človek sa dokáže zmeniť. A nemyslí sa to len k dobrému. je kopec prípadov kedy dieťa z dobrej rodiny na v priebehu rokov stalo niekym uplne inym. A za to môže prostredie atd.....u každého je to osobitné....
Ja som za posledné roky veľmi zmenila....skôr k horšiumu usudzujem.... ale zasa zmena je život
- sú to udalosti čo ma menia, nie ľudia. že som tie udalosti prežil s tými s ktorými som ich prežil, to už je vedľajšie
- po druhé, ak ma aj menili ľudia, nerobili to vedome
Ale k veci čo sa pýtal autor fóra. Nedá sa ani povedať že ma zmenil neaký človek, ludia ma menia minimálne, ich názory ma neovplyvňujú tak ako ostatných, idem si svoje podla seba. Skôr ma zmenila láska k tomu človeku.
Ked sa nad tým dokladnejšie zamyslíte,prídete na to,že už od doby "VELKÉHO TRESKU"...
..sa celý VESMÍR nachádza vo fáze VÝVOJA-TRANSFORMÁCIE-EXPANZIE....
(a ani taký EINSTEIN si nebol istý,AKO to nakoniec DOPADNE..???)
..NECHAJME sa inšpirovat jeho-(a dalších VELIKÁNOU VEDY) myšlienkami:
Hraje Bůh v kostky?
Sobota, 18 únor 2006
(článek zveřejněn v časopise Svět vědy 1/2006)
Můžeme předpovídat budoucnost? Anebo je vše otázkou náhody?
Zdánlivě filozofická otázka má ve vědě své pevné postavení. A zahýbala s ní jako žádná jiná. Přesto se zdá, že tento složitý a na první pohled neřešitelný problém své řešení má.
V dobách dávno minulých, kdy naše primitivní znalosti sotva dosahovaly schopnosti myslet vědecky, neexistovala dost dobrá představa systematického předpovídání budoucnosti. Lidé se raději podřizovali náhodě a jedinou pravidelnou a předvídatelnou silou byl pohyb těles na obloze, střídání dne a noci a ročních období.
Astronomie se tak zjevně stala první existující vědou. To však byl příliš malý kousek do mozaiky přírodních zákonů. Až s rozvojem dalších oblastí, ve kterých se člověk naučil předvídat různé děje v přírodě, začal se také zabývat otázkou,
zda se dá předpovědět vše.
Euforie novověku doslova zachvátila pozitivním myšlením všechny oblasti vědy. Ostatně není divu. Zákony vytvořené na matematickém aparátu Newtona dodnes používáme k předpovídání pohybů většiny nebeských těles!
Laplace a Bůh
Vzniká tak klíčový bod, ze kterého celá naše pouť započala. Vznikl pojem vědeckého determinismu a jeho otcem se stal francouzský vědec Pierre-Simon Laplace. Na přelomu 18. a 19. století vyřkl větu, která nakonec zmátla i samotného Einsteina
a stala se nosným pilířem, na němž se snažila stavět přírodní zákony většina vědců.
Jeho slova by se dala shrnout do jedné věty takto: „Budeme-li znát ve stejném okamžiku polohy a rychlosti všech částic ve vesmíru, budeme moci předpovědět libovolný okamžik v budoucnosti i v minulosti.“
Existuje pověra, že prý na tuto Laplaceovu myšlenku reagoval Napoleon otázkou: „Jak a kam do této teorie zapadá Bůh?“
Laplace prý reagoval okamžitě: „Vážený pane, nepotřebuji ho ke své teorii.“ K této pověře se vyjádřil v jedné ze svých veřejných lekcí i
Steven Hawking. Okomentoval ji tak, že Laplace rozhodně neměl v úmyslu říct, že Boha popírá, jen prostě vyjádřil dnes obecně přijímanou zásadu, že Bůh není potřeba k tomu, aby se mohlo provádět vědecké bádání.
Planck nikdy neuvěřil
Přesto se může zdát Laplaceův výrok hodně nadnesený. Ale nemůžeme popřít, že svou logiku v klasickém světě má. A tak i přes tyto praktické obtíže přetrval jako dogma až do konce 19. století. Jenže pak přišel otřes v podobě, který ani jeho samotní objevitelé nečekali.
Zatvrzelý zastánce determinismu, německý fyzik Max Planck, utrpěl svým vlastním objevem velkou tržnou ránu na deterministickém chápání světa.
Dostal totiž zprvu nevinnou zakázku firem vyrábějících tehdy revoluční novinku – žárovky. Jeho úkolem mělo být vymyslet teorii, která by vysvětlovala, jak maximum energie přeměňovat na světlo a co nejméně na teplo.
Planck byl zatažen do problému záření absolutně černého tělesa.
Řešení, které dnes známe jako Planckův vyzařovací zákon, se zdálo být správné, ale podivné. Sám Planck nad ním kroutil hlavou.
Aby totiž zákon platil, musela se v něm objevit podmínka zdánlivě nedávající smysl. Světlo by se muselo šířit po jakýchsi paketech – balíčcích.
Je to, jako byste si mohli čepovat vodu z kohoutku jen po celých násobcích malých skleniček. Z ničeho nic přestalo být světlo spojitým tokem, ale dostalo něco, co jako první pojmenoval Einstein.
Nazval je kvanta a dnes jim už familiárně říkáme fotony.
Bůh nehraje v kostky
Laplace dostal tímto poukazem zcela na frak. Najednou se totiž dostáváme do situace, kdy již nemáme možnost naráz změřit polohy a rychlosti jakýchkoli (natož všech) částic a předpovědět tak podle Laplace budoucnost nebo určit zpětně minulost. Zdá se tak, že budoucnost je nepředpověditelná.
Einstein byl z tohoto zjištění, že ve vesmíru bude zřejmě každý děj podléhat náhodě, doslova zděšený.
„Bůh nehraje v kostky!“ Chodil a rozčiloval se.
V kvantové mechanice nemají objekty nic jako definovanou pozici a rychlost. Místo toho jsou reprezentovány něčím, co nazýváme vlnová funkce. Velikost takové vlny dává pravděpodobnost toho, že daná částice se bude nacházet v určité pozici. To, jak se tento tvar funkce mění v prostoru, pak reprezentuje rychlost pohybu částice.
Řešení pro takovou vlnovou funkci napsal pro kvantovou mechaniku Schrödinger a dal tak Einsteinovi částečnou šanci doufat v to, že Bůh skutečně nehraje v kostky.
Schrödingerova rovnice vlnové funkce totiž umožnila předpovídat vývoj a pohyb částice v čase i prostoru. Ve své podstatě hrál v kvantovém světě úlohu obdobnou druhému Newtonovu zákonu z klasické mechaniky. A to byl neuvěřitelný úspěch!
Tedy i když vede kvantová mechanika k popření schopnosti určit a předpovědět rychlosti a polohy částic v jednom okamžiku, navrhuje obratem jiný koncept, který tyto dvě informace dává dohromady. Nahrazuje je vlnovou funkcí, která svou schopnost předpovědi má.
Přesto i s tímto (jakýmsi sníženým) principem určitosti, narazíme za chvíli na problém jiný a finální. I když Einstein byl zastáncem toho, že Bůh v kostky nehraje, jeho teorie tuto domněnku kompletně položila na lopatky.
První černá díra
Je zajímavé, že sám Laplace problém v roce 1799 naťuknul. To když se zmínil o tom, že by mohla existovat hvězda, která je tak obrovská, že její gravitace nedovolí z povrchu uniknout ani vyzařovanému světlu.
Dokonce i spočítal, že taková hvězda o hustotě Slunce by musela být 250x větší než Slunce samo.
Tehdy sice Laplace uvažoval o světle jako nikoli o kvantu záření, ale spíše jako o jakési dělové kouli, která létá určitou rychlostí a gravitací může být zpomalena.
Einstein pak přišel s teorií, která dala světu okolo nás téměř finální podobu. Částice světla se v něm nechovaly jako dělové koule. Koncept se kompletně změnil. Místo času a prostoru se ukázalo nezbytné chápat obojí nikoli samostatně, ale dohromady.
Jako prostoročas!
V něm se pak dá realizovat a vysvětlit, jak Laplaceovo těleso, ze kterého neunikne ani světlo (dnes chápáno jako černá díra – reálná a dnes již běžně pozorovaná právoplatná vesmírné tělesa), tak i samotný a dosud nervy drásající problém konstantní rychlosti světla.
S tím však vyvstává opětovná otázka. Co to provede s determinovaností fyzikálních dějů? Bude, anebo nebude Bůh nakonec hrát v kostky?
Černá díra nemá vlasy
Tyto díry do vesmíru jsou pro nás zásadním problémem pro schopnost předvídat. Informace, která do nich spadne, se již nikdy nedostane ven. Můžeme tyto černé díry použít jako ideální odpadkové koše nebo stoprocentní likvidátory nepřátel.
Kosmonaut, který do černé díry spadne, se již ven nikdy nedostane.
Z teorému Johna Archibalda Wheelera „černá díra nemá vlasy“ vyplývá zásadní skutečnost. Vše, co do černé díry spadne, se zcela nekompromisně projeví navenek jen ve dvou parametrech. Pádem objektu do černé díry se to navenek projeví jen změnou hmotnosti a rotace.
Einstein se možná mýlil
Ztroskotanec ve formě toulavého kosmonauta pak může dostat jen dvě hypotetické šance. Žádná však již nikdy neponese informaci. První existuje v té formě, že se částice kosmonauta objeví v jiném vesmíru, druhá, že bude jeho energie vyzářena z černé díry nazpět tzv. Hawkingovým zářením.
Zde narážíme na konečnou pro lovce „pro a proti“ deterministického chápání fyzikálních dějů.
Pádem informace do černé díry si zavřeme kompletně vrátka pro předpověď její budoucnosti. A ze samotného charakteru černé díry i pro retrospektivní sestavení cesty v čase nazpět.
Einstein se tak, zdá se, mýlil hned dvakrát, když tvrdil, že „Bůh nehraje v kostky“.
Dokonce to vypadá, že problém je mnohem závažnější, jak v jedné své přednášce uvedl autor teorie o vypařování černých děr Steven Hawking: „Nejenže Bůh zcela jistě hraje v kostky, ale dokonce nás často i mate tím, že tyto kostky hodí někam,
kde je ani On sám nedokáže pozorovat.“
..nuž tolko zo sveta "wirtuálnych KVANTOVÝCH VESMÍROU"-
v jednom "paralelnom" žijete aj VY !!
..a teraz dačo od jedného můdreho SLOVÁKA,ktoráho znám osobne:
RNDr. Emil PÁLEŠ, CSc.: "Jeden môže ovplyvniť milióny ďalších."
S krásnou vierou v človeka
RNDr. Emil Páleš, CSc., je popredným predstaviteľom sofiológie, ktorá sa usiluje o syntézu kozmológie, antropológie a teológie.
V máji lanského roku vyšla vo vydavateľstve Sophia jeho kniha Angelológia dejín - prvý zväzok edície Základy duchovnej vedy. Okrem toho, že autor ju zamýšľa prekladať do češtiny, nemčiny i angličtiny, pracuje na druhom diele spomínanej edície Angelológia prírody.
Emil Páleš vyštudoval kybernetiku a vyučoval počítačovú lingvistiku na Katedre umelej inteligencie Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
V rokoch 1989-1994 viedol výskumnú úlohu „Počítačový model slovenčiny“ v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, pracoval aj v oblasti výskumu umelej inteligencie.
Od roku 1994 vedie nadáciu Sophia. V roku 1995 vyšiel výber jeho prednášok pod názvom Duchovná úloha Strednej Európy alebo Ako súvisia rozprávky s politikou. V súčasnosti je šéfredaktorom časopisu Sophia a priekopníkom duchovnej vedy na Slovenku.
Vaša knižka Angelológia dejín sa svojím obsahom, významom ani atmosférou nedá s ničím dostupným porovnať. Mnohí ju dokonca pokladajú za váš debut. Ako vnímate, že ste mimoriadne atypický a vlastne aj úspešný debutant?
V skutočnosti je to už moja druhá kniha.
V rokoch 1993 a 1994 som prednášal o úlohe Európy vo svetovom organizme a z týchto prednášok vznikla roku 1995 knižka Duchovná úloha Strednej Európy alebo Ako súvisia rozprávky s politikou.
Týkala sa duchovného zemepisu. Poukázal som v nej na fakt, že medzi zemskými pologuľami jestvuje rovnaká funkčná diferenciácia ako medzi hemisférami ľudského mozgu: ľavá (západná) je racionálna, analytická, asertívna, mužská - a pravá (východná) je intuitívna, syntetická, receptívna, ženská.
Západ dosiahol obdivuhodné úspechy vo vede, zatiaľ čo z Východu prišli veľké náboženstvá (,,ex oriente lux"). Táto analógia nie je náhodná. Ide o to, že duševné založenie orientálca skutočne viac zodpovedá duševnému založeniu ženy alebo stavu vedomia v noci (vo sne) - a duševné založenie západniara je podobné ako u muža alebo u človeka v bdelom stave.
Zem je živý organizmus (Gaia) a má orgány analogické človeku. Európa predstavuje zemské srdce - stred medzi hlavou (Západom) a údmi (Východom). Európa pulzuje ako srdce: striedavo prijíma kultúrne vplyvy z Východu a zo Západu a spája ich.
Pre Západ je typická silná slobodná individualita, ale aj materializmus; Východ je síce duchovný, ale toto duchovno je iba kolektívne, založené na slepom nasledovaní tradícií a nesamostatných jednotlivcoch. Poslaním Európy je spojiť oba protiklady.
Psychiater Roger Sperry dostal Nobelovu cenu za objav, že najtvorivejší sú tí ľudia, ktorí dokážu pružne využívať obe hemisféry mozgu. Teda harmonicky spájať intuitívne aj racionálne poznávanie.
Najmenej úspešní v živote sú tí,
ktorí využívajú len jeden z týchto dvoch spôsobov. V situáciách, ktoré si vyžadujú opačný prístup, stroskotávajú. Niečo podobné platí aj o Zemi ako celku. Tvorivý kultúrny impulz sa očakáva od Európy.
Ak niekto dokáže dať konštruktívne východisko z arabsko-amerického konfliktu, tak to bude Európa.
Slovania majú pri tom zohrať významnú rolu, ktorú si, žiaľ, zatiaľ ešte neuvedomujú. Moja prvá knižka teda ukazovala, ako v globálnej sociológii účinkuje prastarý archetyp, známy z perzských mýtov, ktorý bol sfilmovaný aj v rozprávke o Jastrabej žene.
V tomto príbehu sa zakliati milenci nemohli stretnúť, lebo ona bola cez deň jastrabom a v noci ženou, kým on bol cez deň mužom a v noci vlkom. Je to metafora priepastného nedorozumenia medzi ľuďmi Západu a Východu.
Takže kultúrna sila má vzísť zo stredu, z Európy. Keby ste sa narodili v Kórei, nevnímali by ste Západ a Východ celkom inak?
Každá domorodá kultúra vždy tvrdila, že je stredom sveta. Je na tom čosi pravdy, lebo miesto človeka ako takého je naozaj v strede sveta.
Mne však ide o viac: o objektívne posúdenie rozdielneho duchovného založenia národov. Ide o pozorovania doložené empiricky, z ktorých vidieť, že Západ je svojimi vlastnosťami protikladom Východu. Stred sa nedá na želanie posúvať povedzme do Kórey alebo do Kalifornie.
Postmoderná antropológia dospela ku kultúrnemu relativizmu, ktorý považuje všetko za rovnocenné do tej miery, že odmieta dokonca aj akékoľvek úvahy o pokroku.
V praxi sa tým nikto neriadi, je to len akademický blud.
Keby prišiel kanibal a chcel si z kultúrnych relativistov urobiť polievku, žiaden z nich by sa nedržal svojho odborného kréda.
Ako ľudia sme potenciálne obdarení rovnakými duchovnými darmi, ale to neznamená, že sme všetci rovnakí, a nie sme ani na rovnakom stupni vývoja - ani ako jednotlivci ani ako kultúry. V každej epoche je potrebné splniť iné úlohy a štafetu kultúrneho predvoja prevezme jeden okruh národov, ktorý je na to vhodný svojím špecifickým založením.
Kedysi to boli Gréci a Rimania, teraz sú to anglosaské národy
a Slovania sa na svoju úlohu ešte len pripravujú.
Americký biografický inštitút
vás zaradil medzi vedúcich mysliteľov sveta vo vašej oblasti. Obdivuhodné je, že vo svojej Angelológii ste dokázali vyvážene skĺbiť vedu, umenie aj náboženstvo.
Súčasná veda si zakladá na tom, že je bez duše.
Vydobýja si objektivitu za cenu úplného potlačenia citového a intuitívneho rozmeru osobnosti. Takým spôsobom sa dá spoznať vždy len hmotná škrupina všetkých vecí.
K podstate javov okolo nás sa nedá preniknúť tak, že sa od nich budeme citovo dištancovať, ale naopak ak sa do nich dokážeme vcítiť. Keď sa zušľachtia a prečistia citové sily, môžu sa stať objektívnym poznávacím nástrojom, nie len skresľujúcim faktorom.
Duchovná podstata človeka je totiž zároveň duchovnou podstatou sveta, človek má tak možnosť spoznať znútra, vo vlastnej duši tie sily, ktoré pôsobia vo vonkajšom svete ako tvorivá moc. Pracujem teda s akousi vedecko-poetickou metódou. Výsledky mojej Angelológie sú v zhode s najstaršími náboženskými tradíciami ľudstva, sú neoddeliteľné od umeleckého vnímania a zároveň sú vedeckým faktom, dokázateľným "tvrdými" metódami.
Vo svojom výskume sa sústreďujete na dejiny. Zaujímavé je, že neobjavujete žiadne nové udalosti či dokumenty, vy len inak interpretujete známe historické udalosti. Stačí rámec, ktorý ponúka ,,len inak" na to, aby priniesol čosi nové?
Najväčšie objavy v dejinách sa udiali tak, že niekto dal iný význam tomu, čo bolo dávno známe.
Newton si uvedomil, že Mesiac obieha okolo Zeme kvôli príťažlivosti; Galilei objavil zákon kyvadla pri pohľade na knísajúcu sa kostolnú lampu.
A ja som objavil rytmy v dejinách, ktoré tam vždy boli, len ich nikto z vedcov nezbadal.
. Boli však známe dávnovekým kňazom. Odveká múdrosť sa tu stretla s vedeckou faktografiou modernej doby.
Práve v tom je určitý vtip mojej knihy, s ktorým si skeptici nevedia rady. Starovekú náuku o striedaní duchov času som si nevymyslel ja, ale je známa z tradície.
A historické fakty som tak isto neposudzoval ja, ale nechal som ich posúdiť popredným odborníkom. Poukázal som len na systematickú zhodu medzi periodickým striedaním duchov času a kultúrnymi vlnami v dejinách. Ide o evidentné fakty, ktoré hovoria samy za seba.
Išlo teda o to, že som sa na fakty, v ktorých nikto nevidel žiadnu súvislosť, pozrel celkom inými očami a všetko odrazu zapadlo do seba ako hlavolam.
Tento hlavolam by som však nikdy nebol mohol vyriešiť bez osobnej skúsenosti s týmito vznešenými anjelskými bytosťami. Také niečo sa nedá vyšpekulovať, je to dar.
. Rozumové dôkazy a vedecké štatistiky sú v mojej knihe to menej podstatné. Sú tam pre tých, čo ich potrebujú. Väčšiu cenu má jej umelecký rozmer, pretože umenie má tú moc, že mení nielen hlavu ale aj srdce človeka a tým aj jeho konanie, jeho život. Ľutujem, že som ku každému archanjelovi nestihol napísať báseň, ktorá by vystihla jeho podstatu.
Opierate sa o existenciu kvalitatívnej štruktúry času a o predpoklad, že zmeny dejinných epoch inšpirujú duchovné bytosti. Spomenuli ste aj Jungov aforizmus, že génius nie je človek, ktorý má myšlienku, ale myšlienka má jeho. Ak to zhrniem: dejiny inšpirujú anjeli, myšlienka má človeka, aký je potom podiel individuality na vývoji ľudstva?
Musíme si uvedomiť, že jestvujú dva druhy myšlienok: jedny sú také, ktoré tvoríme sami, a druhé také, ktoré prijímame ako vnem. V mojej knihe som ukázal, ako géniovia zachytia inšpiráciu ducha doby, niekedy aj dvaja, traja a viacerí nezávisle od seba na rôznych miestach na Zemi, a niekedy obetujú aj celý osobný život poslaniu byť niečo ako matka, ktorá túto myšlienku porodí svetu.
Dávno pred tým, ako začal mať človek vlastné myšlienky, boli tu svetové myšlienky, myšlienky stvoriteľských duchovných bytostí, ktoré sa vznášali v duchovnej atmosfére kozmu a Zeme.
Na základe svetových myšlienok sa vytvárala celá príroda už v čase, keď sme tu ešte vôbec neboli.
V duchovnom svete sme obklopení svetovými myšlienkami podobne ako v hmotnom svete prírodou. A pôvodne ľudia ani nemali žiadne iné myšlienky, len myšlienky vnuknuté vyššími bytosťami ústami kňazov alebo priamo do ľudských myslí, do ľudskej obraznosti.
Ešte v ranom stredoveku to vyjadril jeden mních: "anjel myslí vo mne".
So zrodom individuality sa časť týchto myšlienok osamostatnila v nás, ako keď naberiete vodu z mora do nádoby, a začala žiť nezávislým životom. V bájach o Prométeovi alebo o Operených hadoch máme spomienku na toto duchovné osamostatnenie sa od bohov. Vďaka prométeovskému impulzu vznikla možnosť slobody, ale aj možnosť omylu, choroby a smrti.
Bola to cena za slobodu jednotlivca.
Duchovné bytosti teraz očakávajú, že ľudstvo, do ktorého investovali, obohatí celý vesmír a spätne aj ich samých úplne novými myšlienkami. Myšlienkami, ktoré ony samé nemajú a nemôžu mať,
lebo nikdy neboli vtelené na Zemi a neprešli ľudskou skúsenosťou. Nezažili napríklad ľudskú lásku.
Veríte, že jednotlivec môže ovplyvniť dianie okolo seba tak, aby smerovalo k pozitívnejším cieľom?
Môže. Nedívajme sa na jednotlivca ako na kvapku v mori, ale ako na iskru v kope sena. Z duchovného hľadiska je rozhodujúca kvalita, nie kvantita. Jeden môže ovplyvniť milióny ďalších. Záleží na kvalite. Tisíc slepých si nepomôže, ale jeden vidiaci ich môže vyviesť z tmy.
Takže človek je iskrou v kope sena. No podľa mňa to je len otázka viery a optimizmu, mohol by som zlomyseľne podotknúť, že človek je iskra v mokrom sene...
Áno, aj to je pravda. Herakleitos napríklad rozdeľoval duše ma "suché" a "mokré". Mokré sú viazané k materiálnym pôžitkom, suché sú obrátené k duchovnému svetu. Stupeň suchosti je stupňom pripravenosti duše. Iskru v mojej analógii treba chápať tak, že vzbĺknuť môžu len pripravené duše. Žiadna iskra však nevyjde nazmar. Ak nezapáli, aspoň suší. To môže, pravda, trvať stáročia. Ľudia potrebujú čas.
V období genetických, chemických, virtuálnych, reklamných a iných manipulácií vyplatí sa ešte spoliehať na človeka?
Všetky manipulácie majú spoločné to, že človeka nejakým spôsobom oberajú o jeho vlastnú individualitu.
Skutočná pravda a krása sú však jedno. Ako povedal Chesterton: Ak chceme poznať pravdu, musíme sa vrátiť do rozprávky.
V súčasnosti je duchom doby Michael, archanjel Slnka, ktorý bojuje proti drakovi. Slncové mocnosti sú udržovateľmi kozmickej rovnováhy a zároveň darcami našej duchovnej podstaty a strážcami praobrazu človečenstva.
Dva druhy démonov - démoni sily a démoni formy - napádajú Michaela z dvoch strán. Démoni formy sa pokúšajú celkom prikovať ľudskú dušu k hmote a démoni sily ju chcú vytrhnúť do iluzívnych vnútorných svetov. Toto archetypálne dianie, ktoré je teraz aktuálne v kolektívnom nevedomí ľudstva, sa odzrkadľuje v celospoločenskom vývoji. Jedni pôsobia v konzumnom materializme spriahnutom s vedou a druhí v sektách, nacionalizmoch a iných druhoch kolektívneho fanatizmu.
Sú ako Skylla a Charybda - kto neprepadne jednému, prepadne druhému. Tajne sa však sily zla spriahli a majú spoločný cieľ: zahubiť zrod vyššieho ja v duši človeka, ono Jezuliatko v jasličkách, ktoré sa pokúsil zabiť už Herodes.
Konzumný egoizmus aj kolektívne fanatizmy hubia pravú duchovnú podstatu človeka, premieňajú nás na istý druh strojov. Práve v tomto čase, keď sa stupňuje boj dobra so zlom, je však daná aj možnosť, aby sa slobodná duchovná individualita, ktorej symbolom je Kristus, v nás mohla zrodiť. Verte, že nad všetkým bdie vyššia Múdrosť.
Moderná teológia vyprázdnila priestor medzi človekom a Bohom. Vy ste ho znova zaplnili hierarchizovaným svetom anjelov. Nezabudli ste na Boha? Je tam?
Pravdaže, ale Boh je veľmi vysoko. Pôvodne v kresťanstve bol svet bezprostredne nad nami osídlený množstvom bytostí, stvorení a sfér... Až niekde na ich vrchole, v úctyhodnej diaľke, sa tušil Stvoriteľ, Najvyšší.
Dnešnej teológii však zostala len idea Boha,
ktorá sa stala celkom abstraktná, a pozemský človek - a hierarchia duchovných svetov medzi nimi akosi vybledla. Anjelov vykázali do detských izieb. Cirkevní intelektuáli si dnes predstavujú, že okrem abstraktného Boha jestvuje prakticky už len tento hmotný svet a nič iné. Mne ide o konkrétne poznanie individuálnych duchovných bytostí nad nami, o konkrétne duchovno, lebo len také sa dá aplikovať do života.
K vašej knihe patria prednášky. Aké sú reakcie ľudí?
To, s čím prichádzam, je také nezvyčajné, že na to nie je žiaden ustálený názor. Stretám sa s celým spektrom reakcií, od nadšenia až po kategorické odmietanie. Obdivuhodný je sám fakt, že na mojej prednáške sedia ateisti spolu s veriacimi, kresťanskí kňazi spolu s jogínmi a budhistami, prírodovedci, humanitní vedci aj laici, mládež aj dôchodcovia, príslušníci všetkých politických strán - a dokážu sa na niečom zhodnúť - videli ste to už niekde?
V súvislosti s Vianocami je známe, že Ježiš sa narodil na prelome tisícročí v chudobe, vaša kniha sa narodila tiež na prelome tisícročí a veru, očividne tiež nie do bohatých pomerov... Ako by ste sa vyrovnali s takouto paralelou?
Nechcem sa porovnávať s Ježišom. Ale v istom zmysle každý, kto "opustí svoj dom pre pravdu", teda nadraďuje duchovné hodnoty nad hmotné, ide v Jeho šľapajach a musí to mať zákonite v tomto svete ťažké. Ja som to urobil doslova, pretože som namiesto vlastnej strechy nad hlavou vydal knihu. Nehromadím si poklady tu, "kde moľ a hrdza kazí", ale vo večnosti.
Zhováral sa Radoslav Matejov
FOTO:Karol Hatala
Profesor Mikulecký potvrdil periodicitu v dejinách medicíny
Prof. Miroslav Mikulecký, špičkový slovenský a vo svete uznávaný odborník na chronobiológiu, preveroval Pálešovu hypotézu, že v dejinách medicíny existuje periodicita, ktorá bola známa už v staroveku.
Na preverenie boli použité štandardné metódy matematickej štatistiky: Fisherov periodogram a Halbergov cosinor.
Výpočty vykonával software na spracovanie štatistických dát, ktorého autorom je Prof. RNDr. Ing. Ľubomír Kubáček, DrSc., bývalý riaditeľ Matematického ústavu SAV.
Dejepisné údaje boli prevzaté od renomovaného amerického antropológa A. L. Kroebera, ktorý zosystematizoval životné dáta najvýznamnejších osobností v ôsmich odvetviach kultúry.
Kroeberova kniha "Konfigurácie kultúrneho rastu" je jednou z najkvalitnejších prác v tejto oblasti. Čerpať údaje o slávnych osobnostiach z Kroeberovej knihy navrhol Dr. Viktor Krupa, z kabinetu orientalistiky SAV, ako oponent.
Jedinými vstupnými údajmi, ktoré počítač dostal, boli údaje o obdobiach tvorby najslávnejších lekárov v dejinách Grécka, Indie a Číny.
Počítaču teda nebolo zadané vopred, akú periodicitu by mal hľadať, ale musel hľadať "naslepo", či v životných dátach slávnych lekárov vôbec existuje nejaká pravidelnosť, a ak áno, tak aká.
Výsledok výpočtu naozaj potvrdil, že v dejinách medicíny jestvujú štatisticky významné rytmy. Pomocou Fisherovho periodogramu počítač identifikoval existenciu približne 500-ročného rytmu, a to vo všetkých troch krajinách nezávisle!
V prípade Grécka odhadol dĺžku periódy na 485 ÷ 76 rokov, v prípade Indie a Číny navrhol ako najpravdepodobnejší rytmus 542 ÷ 63 rokov. Prvú akrofázu (vyvrcholenie tvorivosti) po začiatku nášho letopočtu odhadol na rok 131 n. l. (v Grécku), rok 102 (v Indii) a rok 120 (v Číne).
Pri celkovom pohľade máme však pred sebou nádherný výsledok: Štatistická analýza nielenže potvrdila existenciu štatisticky významných rytmov v dejinách indickej, čínskej a gréckej medicíny; ale vo všetkých troch krajinách nezávisle navrhla ako maximálne pravdepodobný jeden a ten istý rytmus - okolo 500-ročný.
A navyše: tieto rytmy nie sú v jednotlivých krajinách voči sebe navzájom fázovo posunuté, ale ich akrofázy (maximá) sa prekrývajú!
Vlny medicínskej tvorivosti na Západe a na Východe boli synchrónne: v čase, keď v Ríme pôsobil Galenos, žil na východe jeho slávny indický kolega Čaraka a tiež významná skupina čínskych lekárov. Pritom medicínske myslenie v týchto troch veľkých kultúrnych okruhoch sa pokladá za pôvodné.
Klasická čínska medicína je založená na myšlienke rovnováhy dvoch princípov (jin a jang), indická troch (pitta, kapha, váta) a grécka štyroch (chole, melanchole, sanguis a flegma).
Vezmúc aritmetické priemery môžeme povedať pre všetky tri kultúrne okruhy spolu, že program pomocou štandardných metód matematickej štatistiky zistil v dejinách medicíny rytmus, ktorého dĺžku periódy odhadol približne na 513 ÷ 28 rokov a akrofázu ležiacu okolo roku 117 ÷ 15 po. Kr.
Počítač tak samostatne odkryl a potvrdil existenciu rytmu, ktorý bol dobre známy už v starovekej Mezopotámii. Babylonský boh Nabu, patrón medicíny (stotožňovaný s planétou Merkúr a neskôr s archanjelom Rafaelom), sa vracia každých 504 rokov (504 = 7 x 72) a inšpiruje veľkých lekárov. Bol duchom času v rokoch 891 pr. Kr., 387 pr. Kr., 117 po Kr., 621 po Kr. atď.
Počítač sa teda pomýlil v odhade dĺžky periódy iba o 9 rokov a akrofázu identifikoval na rok presne!
So štipkou humoru by sa dalo povedať, že už aj mŕtve stroje spoznali existenciu archanjelov, zatiaľčo niektoré ľudské srdcia ešte stále nie.
Zdá sa, že rytmy v dejinách nevidia len tí, čo sú pre ne nadšení, ako tvrdia skeptici. Naopak: vidí ich aj mŕtvy stroj, ktorý nemá srdce vôbec. A tí, čo ich nevidia, sú tí, čo ich nechcú vidieť.
Pravdaže, otázky týmto ešte len začínajú. Podarí sa doložiť rytmické zákonitosti s podobnou presvedčivosťou aj v iných odvetviach kultúry?
Vedecké správy v angličtine k tejto téme nájdete v anglickej sekcii » www.sophia.sk/...
TOŽ ČO VY NA TO-MÝLIA SA VIAC LUDIA,ALEBO POČÍTAČE ???
duchovného myslenia
Profesor Charles Taylor, kanadský filozof, ktorý takmer polstoročie obhajoval názor,
že problémy ako násilie a fanatizmus je možné riešiť jedine po dôkladnej analýze ich
svetských aj duchovných rozmerov, získal Templetonovu cenu za rok 2007.
V
Cirkevnom centre Organizá-
cie spojených národov (OSN)
v New Yorku vyhlásila Nadácia
Johna Templetona nositeľa jej tohtoroč-
nej ceny, ktorú udeľuje od roku 1973.
Cena je dotovaná finančnou odmenou
vo výške 800 000 libier šterlingov (asi
1,5 mil. dolárov) a je to najväčšie pe-
ňažné ocenenie na svete.
Udeľuje sa
žijúcej osobnosti, ktorá sa počas svojho
života alebo v uplynulom roku zaslú-
žila o pokrok v chápaní duchovných
skutočností. K jej nositeľom patria mat-
ka Tereza z Kalkaty, brat Roger Schutz,
zakladateľ ekumenickej komunity Tai-
zé, evanjelický pastor Billy Graham, za-
kladateľka hnutia Fokolare Chiara Lubi-
chová, či americký filozof slovenského
pôvodu Michael Novak.
Charles Taylor sa zaoberá v súčas-
nosti značne rezonujúcimi multikul-
túrnymi otázkami, ako je napr. úloha
duchovného myslenia v 21. storočí.
Nositeľ ceny má 75 rokov a už viac ako
45 rokov presadzuje názor, že úplná
závislosť od svetských stanovísk pri rie-
šení závažných spoločenských javov ve-
die k roztriešteným a nesprávnym vý-
sledkom.
Taylor pokladá takýto prístup
za degradujúci, brániaci základnému
pochopeniu, ktoré by mohlo v mnohom
pomôcť celosvetovému spoločenstvu
vystavenému čoraz väčšmi konfliktom
rôznych kultúr, morálky, národností
a náboženstiev.
Skúmanie svetského
a duchovného
Kľúčom k Taylorovmu skúmaniu
svetského a duchovného je presved-
čenie, že jedno bez druhého vedie
k hrozbe.
„Oddelenie prírodných vied
a náboženstva je škodlivý pre obidve
strany, pričom však je pravda, že kultú-
ra humanitných a spoločenských vied
býva často prekvapujúco slepá a hlu-
chá k duchovnu,“ zdôrazňuje Taylor
a dodáva: „nevyhnutne potrebujeme
vedieť viac o tom, prečo majú ľudia
sklon k násiliu…“ (…) „Nemôže pritom
ísť o úzky sociálno-biologický pohľad –
treba vziať do úvahy celé ľudské snaže-
nie o nájdenie významu a duchovného
vedenia, ktoré odmieta výzvy k násiliu.
Pokiaľ však prijímame ten pohodlný
mýtus, že ľudí ako my (osvietených
sekularistov alebo veriacich) sa tento
problém netýka, zotrvávame vo veľkom
omyle. Ak dopustíme, aby takéto zmäte-
né myslenie prevládlo, zaplatíme za to
vysokú cenu.“
Taylor dlho protestoval proti tomu,
čo mnohí spoločenskí vedci považujú za
samozrejmé – že racionalizmus, ktorý sa
začal v období osvietenstva, interpretuje
pojmy „morálka“ a „duchovnosť“ vo ve-
ku racia jednoducho ako istý anachro-
nizmus.
Je presvedčený, že tento jed-
nostranný, zjednodušujúci sociologický
prístup neumožňuje plné vysvetlenie,
ako a prečo ľudia hľadajú význam, a tá-
to skutočnosť zasa znemožňuje vyriešiť
najzložitejšie problémy sveta – od davo-
vého násilia k rasizmu a k vojne.
„Mnohí filozofi, vedci a historici
neberú do úvahy duchovný rozmer,
čo je o to škodlivejšie, že ovplyvňuje
kultúru médií a mienku vzdelanej ve-
rejnosti vôbec,“ pripomína nositeľ Tem-
pletonovej ceny. Na druhej strane však
kritizuje tých, ktorí zneužívajú morálnu
istotu alebo náboženské presvedčenie
v mene boja proti nespravodlivosti, le-
bo sú presvedčení, že
„náš dôvod je
dobrý, a tak môžeme použiť oprávnené
násilie“ a dodáva: „pretože sami seba
vidíme ako nedokonalých, horších, ako
chce Boh,
obetujeme zlo, ktoré je v nás,
alebo obetujeme veci, ktoré si ceníme.
Templetonova cena je základným
kameňom medzinárodnej snahy tejto
nadácie pôsobiť ako filantropický kata-
lyzátor pri skúmaní v oblastiach zaobe-
rajúcich sa zásadnými otázkami života
– od skúmania prírodných a vesmír-
nych zákonov až po otázky lásky, vďač-
nosti, odpúšťania a tvorivosti.
Túto cenu
založil celosvetový investor a filantrop
Sir John Templeton; jej peňažná hod-
nota je vyššia ako hodnota Nobelovej
ceny,
čím sa podčiarkuje Templetonovo
presvedčenie, že pozitívny vplyv pokro-
ku v oblasti duševných objavov môže
byť kvantitatívne oveľa rozsiahlejší ako
u iných hodnotných ľudských snažení
V roku
1997 v Daytone (Ohio), kde vyhlásil,
že katolícka cirkev by si mohla nájsť
miesto v modernom svete, keby po-
chopila západnú modernosť ako jednu
z mnohých civilizácií, v ktorých sa ká-
že a praktizuje kresťanstvo.
Zabránilo by sa tak jednak úplnej identifikácii
s európskou civilizáciou, ktorá otupuje
odkaz kresťanstva, a tiež opačnému ex-
trému, keď sa modernosť považuje za
antitézu alebo nepriateľa kresťanskej
viery.
Uvedomujúc si možnosť „du-
chovnej lobotómie“, varoval: „Nikdy ne-
môže dôjsť k úplnému splynutiu viery
a akejkoľvek danej spoločnosti;
pokus
o dosiahnutie tohto stavu je pre vieru
nebezpečný.“
Podľa Templetonovej nadácie výber
profesora Taylora za nositeľa Templeto-
novej ceny za rok 2007 vyvolá aj na jej
webovskej stránke
www.templeton.org
širokú online diskusiu na tému
„Úlo-ha duchovného myslenia v 21. storočí“.
Kto má záujem, môže sa pridať.
Z materiálov Templetonovej nádacie
spracoval Tibor Macák
moje heslo je: "slabými hýbu "HVIEZDY"...
...ale SILNÍ hýbu "HVIEZDAMI"...
Zrovna som čítal vyznanie človeka,ktorý "PREŽIL taků ZÁSADNŮ zmenu"
vo svojom živote..
Boh je, stretol som ho
Je tomu zhruba mesiac, čo píšem blogy. Ďakujem, že boli prijaté priateľsky, čomu nasvedčuje karma, väčšina reakcií a počet čitateľov, ktorí si ich pozreli.
Ako poďakovanie porozprávam jeden z mojich najkrajších zážitkov, ktorý výrazne ovplyvnil môj život. Je o Bohu a chápem ho ako skromný príspevok pre vzájomné pochopenie medzi kresťanmi a tými, ktorým náboženská viera nie je vlastná.
Moji rodičia boli veriaci katolíci. Otec bol organista, to znamená, že každý deň "služobne" chodil do kostola. Moja matka vrúcne milovala svoje deti a milého Boha.
Moja cesta nebola priamočiara, bez okľúk a bez boja, ale Ježiš sa postupne stal spoločníkom môjho života už počas dospievania, stal sa ochrancom, záchrancom a víťazom v zápasoch budúceho muža. Nie je nič prirodzenejšie, ako to, že som si svoj život nevedel predstaviť ináč, ako deliť sa o svoje šťastie s inými ľuďmi a pomáhať im v úsilí stať sa zrelými, rozumnými a láskavými ľuďmi, akým som sa snažil byť aj ja.
Potom prišli päťdesiate roky. Viacerých mladých ľudí, s ktorými som sa vtedy priatelil, pod vykonštruovanými zámienkami zavreli. Ja som bol na tom pomerne dobre, odkrútil som len 40 mesiacov v pracovnom tábore s krycím názvom PTP - Pomocný technický prápor.
Po návrate do civilu ešte roky som mal z neznámych ľudí strach, vnímal som ich ako potenciálnych špiónov, ktorí ma chcú špicľovať.
Vyhýbal som sa priateľom z okruhu, ktorý bol predmetom pozornosti strany a ŠTB. Vzhľadom na tieto okolnosti som sa domnieval, že musím zmeniť svoj kresťanský životný program za menej riskantný.
Sú aj iné spôsoby, ako byť užitočný ľuďom, nemusím byť kresťanským aktivistom. Napríklad, môžem písať poviedky alebo pomáhať odkázaným na pomoc. Chcel som byť dobrým človekom, ale necítil som sa povolaný k životu mučeníka.
Tak som žil v pomernej izolácii slobodný život slobodného mladého muža, snažil som sa plniť pracovné, občianske a náboženské povinnosti, v nedeľu som chodil do kostola, nerobil som nič zlé, aspoň nie úmyselne, ale ani nič dobré. Hrabal som sa v knihách, kde - tu som čosi napísal, ale medzi mojimi výplodmi nebolo nič, čo by si zaslúžilo tlačiarenskú čerň.
Chodil som na diskusné večery do Klubu spisovateľov, hral som sa na intelektuála, priatelil som sa so zaujímavými ľuďmi, hlavne dievčatami. Dodržoval som pritom kresťanské normy, boli to vzťahy pekné a inšpirujúce, ale neviedli k ničomu.
Roku 1965 som si začal uvedomovať, že môj život je prázdny. Čosi mi chýbalo. Postupne som si uvedomoval, že mi chýba život s Bohom. Chcel som to zmeniť, túžil som obnoviť životodarný kontakt s Bohom, ktorý ma predtým napĺňal vnútornou silou a bol motorom môjho života, ale to nešlo, aj naďalej som sa vliekol životom bez konkrétneho cieľa.
Teraz k vlastnému príbehu, ktorý vám chcem porozprávať.
V nedeľu 23. januára 1966 som strávil odpoludnie prechádzkou s B. Bolo to vzácne veriace dievča, bolo v nej niečo mimoriadne, bola to kolegyňa priateľa, cez ktorého sme sa zoznámili. Raz sme sa už stretli v divadle, náhodou, toto bolo vlastne naše prvé stretnutie. Už po prvých vetách bolo jasné, že sme na jednej vlne, akoby sme už roky boli dôvernými priateľmi. Okrem iného mi porozprávala o svojej zosnulej matke, o jej takpovediac mystickom vzťahu k Bohu, čo sa prejavilo aj v tom, že B. mala jednu sestru rehoľníčku a jej mladší brat študoval teológiu.
Jej rozprávanie ma veľmi zaujalo a vyslovil som ľútosť nad tým, že som jej matku nepoznal ani nebudem poznať, lebo už nežila. Ona odpovedala, že nič nie je stratené, je na to jeden spôsob: poprosiť ju o pomoc. Neviem, prečo mi to povedala - ja som jej nehovoril, že potrebujem pomoc.
Kresťania veria, že smrť je len prechod do inej sféry, medzi živými a mŕtvymi môže existovať priateľský vzťah a solidarita.
Asi o pol piatej som prišiel domov, začal som sa modliť a prosil som matku B. o pomoc. V zápätí akoby zasiahnutý mohutným prúdom vnútorného svetla a láskavej sily, so slzami a so silným vzrušením, prežil som nesmiernu Božiu veľkosť. Trvalo to asi dvadsať minút.
Bolo to bez jediného slova, ale pochopil som, čo mám zmeniť vo svojom živote. Mám darovať Bohu svoju schopnosť ľudskej lásky a oženiť sa, naplniť svoju plodivú silu a dať život deťom, dať k dispozícii svoje talenty a využiť ich pre Boha, to znamená: pre dobro ľudí, ktorých poznám a ktorých ešte stretnem.
(Nechcel by som čitateľa uviesť do omylu, môj zážitok nebol spojený s extázou alebo akýmsi mystickým zážitkom. Bol som pri plnom vedomí, nevidel som ani svetlo ani nejakú postavu, nepočul som nijaký tajomný hlas. Jediné, čo som cítil, bola blízkosť mocnej a dobrotivej osoby, a slzy, ktoré sa mi tlačili do očí. Pritom som vnímal, že celým mojím telom preniká jej nesmierna, ale dobroprajná sila. Pritom som bez slov pochopil, čo mám urobiť - formulácia jeho obsahu je moja.
Samozrejme toto všetko je dodatočná interpretácia - vtedy som nič neanalyzoval, jednoducho som len prežíval.)
Zážitok pokračoval ešte asi dva týždne. Bol taký silný, že som nebol schopný myslieť na niečo iné ako na Boha. Pri chôdzi na ulici, v práci, schovaný za veľkou rysovacou doskou (pracoval som v projekcii), často so slzami od dojatia, vracali sa moje myšlienky k Bohu po celý deň.
Prosil som Boha, aby som pochopil, čím by som mohol byť užitočný ľuďom - a vypočul ma. Napríklad, istý môj priateľ a kolega bol pracovníkom Cirkvi bratskej, pozýval ma prednášať pre mládež.
Moji mladí poslucháči mali z mojich príhovorov radosť, moje rozprávanie bolo pre nich niečo nové. Rozvíjali sme ekumenické kontakty medzi kresťanmi rôzneho vyznania (vtedy to nebolo samozrejmé, a pre mnohých nie je ani teraz), a viedol som neformálne stretnutia skupiny študentov.
Po čase som sa zoznámil s mojou manželkou. V tomto zoznámení sa výrazne prejavil Boží zmysel pre humor: po mnohých neúspešných pokusoch už som to vzdal a otvorene som povedal svojmu Bohu: "Bože, ja to vzdávam, ja už vo veci manželstva nepohnem ani prstom. Ale ak ma chceš oženiť, pre teba to nemôže byť problém."
Chcel, a o niekoľko mesiacov "dodal mi" moju budúcu ženu priamo do domu. Prišla ku mne spolu s priateľkami na pozvanie jednej z nich, ktorú som poznal. Prišla kvôli úplne inej veci, vypočuť si moje skúsenosti s kontaktom s nekatolíkmi, konkrétne s Cirkvou bratskou a baptistami.
Niekoľkokrát sme sa stretli náhodou, potom kvôli nejakej akcii, potom už pravidelne. Vzali sme sa v apríli, necelých 15 mesiacov po mojom stretnutí s Bohom.
S manželkou sme sa dohodli, že Ježiš bude členom našej rodiny, že budeme mať tri deti, a náš domov bude otvorený aj pre druhých.
Toto všetko sa postupne uskutočnilo s akousi samozrejmosťou. Neskôr sme sa zoznámili so skvelým spoločenstvom kresťanov, otvoreným pre všetkých, aj nekatolíkov a takzvaných neveriacich, kde sme spolu s deťmi mohli ľudsky rásť aj pomáhať si vo všetkom.
Keď rozprávam tento príbeh, spomenul som si na rozhovor s jedným mladým kňazom. Dozvedel sa, že sa zaoberám filozofiou, a chcel odo mňa moderné dôkazy existencie Boha.
Povedal som mu, že dôkazy nemám, ja som ho jednoducho stretol. Dôkazy Boha nemá ani Tomáš Akvinský v slávnej Teologickej sume, ktorá je aj po viac ako siedmich storočiach dôležitou príručkou teológov. Nehovorí o dôkazoch, ale o cestách, ktoré vedú k poznaniu Boha ("quinque viae").
Dosť dobre poznám Akvinského, chcel povedať: ak sa vydáte niektorou z týchto ciest, môžete stretnúť Boha. Presne v tom zmysle, ako som ho aj ja stretol. (Ale môžete ho aj nestretnúť. Od čoho závisí, či ho stretnete, to je mi dosiaľ záhadou.)
To je dôvod, že si veľmi vážim aj ľudí, pre ktorých slovo Boh je slovom bez reálneho obsahu, možno ich aj irituje. Nestretli (ešte) Boha, môžu za to? Možno ho raz stretnú.
Viem, v tomto príbehu je všeličo záhadou. Je tu viac vecí, ktoré neviem vysvetliť, ani sa o to nepokúšam. Môžem podať len čiastočné vysvetlenie, prečo som stretol Boha ja, keď ho Mišo a Zuzka nestretli. Hľadal som ho; trápilo ma, že ho nenachádzam, ale túžil som po ňom.
A zrazu, keď som to netušil, keď som myslel len na dievča, ktoré malo v sebe niečo zvláštne a neobyčajné: vtedy to neočakávane prišlo. Popísal som to čo najpresnejšie tak, ako to bolo, ako som to prežíval.
Augustín nazývaný "svätý", ktorý tieto veci poznal lepšie ako ja, povedal o Bohu: "Nehľadal by som ťa, keby som ťa už nebol našiel." Ale to je ešte väčšou záhadou.
Ešte poviem, čo so mnou toto stretnutie urobilo. Úplne zmenilo môj život. Predtým som mal veľa času, ale neurobil a nenapísal som nič, čo by stálo za to. Nikomu som úmyselne neškodil, ale som sa staral len o to, na čom som mal nejaký osobný záujem. Nemyslím finančný, to ma nikdy nelákalo, išlo takmer vždy o moju potrebu poznávať.
Po 23. 1. 1966 sa všetko, ale všetko úplne zmenilo. Vychovali sme tri deti - považujem ich za moje (naše) najväčšie dielo, nie knihy, ktoré som preložil alebo napísal; ani náročné projekty, ktoré som realizoval. Ako sme sa ešte ako slobodní dohodli, boli sme "otvorená rodina", starali sme sa aj o iných, nielen o naše deti a o seba. Počas nášho manželstva našlo u nás domov veľa ľudí, niektorí aj fyzicky (ako Peter, Václav, Vierka, Máriáčka a Slávka), ostatní v prenesenom zmysle slova. Týmto spôsobom sme "mnohodetná rodina".
A ešte niečo: vďaka tomuto stretnutiu som dnes radostným starcom, plným života.
Ladislav Lencz, štvrtok 28. mája 2009 21:30
aktuálna karma článku: 21,05
Výborný text, chcem tomuto autorovi vylepšiť karmu!
Čo je hodnotenie článku karmou ?