druhý je ten, že sa boja, že tu nechajú nedokončené a nedoriešené veci.
bude to asi znieť morbídne, ale jeden z najsilnejších zážitkov, čo mám, bolo objať človeka, ktorý bol úplne vyrovnaný s tým, že do dňa umrie. maximálne vyrovnaný. takú pokoru v srdci som u nikoho nikdy nevidela. nebál sa, mal svoju vieru.
a nebál sa, lebo vedel, že všetko, čo mohol urobiť, spravil najlepšie ako vedel. a vedel, že nenecháva za sebou žiadne nevyriešené nezhody.
vtedy som pochopila, čo je to nebáť sa smrti. že nebáť sa smrti znamená mať plnohodnotný život.
ja sa napriklad bojim smrti preto, ze mam milion planov do buducnosti..bolo by mi luto umriet a nespravit vsetko to, co som chcel..ozenit sa, postavit si dom, mat deti, chodit do prace, chodit po svete, vidiet ako rastu moje deti, varit a piect kolace s mojou zenou atd atd atd..
ale hoc by som to vsetko stihol, aj tak by som sa bal umriet..ja som proste tak existencne zakoreneny na tomto svete, v mojej mysli, ze si neviem predstavit, co by bolo potom s tym vsetkym..nechcem aby moja mysel, resp. dusa len tak zo dna na den umrela a bodka..prinajlepsom aspon chcem ist niekde do neba, kde by boli vsetci ludia a mohol by som tam byt s nimi donekonecna
a este na margo toho Kanta, Epikuros povedal tiez celkom fajn vec: smrt sa nas netyka, pretoze pokial sme tu my, nie je tu smrt, a ked pride smrt, nie sme tu my
krásne sú to okamihy, zamýšľať sa nad smrťou, keď človeku hrajú do toho ambientové pesničky od Burzum
a u mňa to je také.. som zmierený s tým, že raz zomriem. nemám strach v pravom slova zmysle. má zmysel sa tak kŕčovito obávať niečoho, čo si prišlo, a príde raz pre všetko živé? treba sa s tým zmieriť čo najskôr, lebo človek nikdy nevie, na ktorom mieste v poradovníku je.. ale na druhej strane by ma štvalo, ak by som mal zomrieť hneď teraz, lebo mám isté plány do života, rozrobené veci, a proste ak by som nejak náhle zomrel, ostal by po mne samý bordel, nedokončené veci. a predsa len, niektoré veci sú na svete aj pekné
aj ja sa bojím, nie tak smrti, ako toho, či pôjdem hore, či dole, alebo uviaznem niekde medzitým...to je normálne...len mnohí sa boja viac, pretože neveria, že nejaké hore, dole, či medzitým vôbec existuje a preto jediné čo majú, je len tento život...a smrť je slovo, ktoré pre nich znamená úplný koniec a prenasleduje ich každý deň
Plno silnych reci...hypoteticka situacia...mate pred sebou otvor v podlahe...neviete co je v nom...pri nom su dve tabulky...na jednej stoji ze je hlboky pol metra...na druhej ze 25 metrov...bali by ste sa skocit?...
smrti sa neboji len ten kto vie co ma ocakavat...kto ma otvorenu mysel (a nemyslim tym krestanstvo )
Vlastnú smrť si v skutočnosti ani nedokážeme predstaviť. Môžeme si v mysli vykonštruovať svoj vlastný pohreb, alebo vkladanie svojej rakvy do hrobu, no nemôžeme si predstaviť bytie v úplne inej rovine, nakoľko s takým čímsi nemáme skúsenosti.
K téme: strach je prirodzenou reakciou človeka na nepoznané. A preto odpútať sa od strachu zo smrti je ad absurdum. Iste, dokáže to napríklad človek ležiaci na smrteľnej posteli, no je otázkou, či on už nie je na prelome tohoto života a života posmrtného, keď sa už díva na svet ,,zo zorného uhla večnosti", a zrazu sa všetko javí v novom svetle a neznáme sa stáva známym.
podla mna sa ludia boja smrti preto lebo jednak nevidia ci je nieco po nej .. co bude nasledovat ked zomriem ? bude niekto za mnou smutit ? mam deti alebo rodinu ktoru mam rad ? atd .. podla mna tieto otazky v ludoch vyvolavaju strach
lebo sa odtial neda vratit spat. ludia neradi palia mosty. lebo co ak zistia, ze nieco na druhom brehu zabudli, a uz sa k tomu nebudu moct nikdy vratit.
Ja sa napriklad smrti nebojim... ale vazne, keby napriklad ma zajtra niekto zastreli zomrel by som celkom ´´spokojny/vyrovnany´´ alebo ako by som to nazval
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
50 komentov
Skrátka v sebe máme pud sebazáchovy, tak isto ako na hlave máme oči. To je taká otázka jak že prečo ľudia cez oči pozerajú...
jeden je úplne bežný strach z neznámeho
druhý je ten, že sa boja, že tu nechajú nedokončené a nedoriešené veci.
bude to asi znieť morbídne, ale jeden z najsilnejších zážitkov, čo mám, bolo objať človeka, ktorý bol úplne vyrovnaný s tým, že do dňa umrie. maximálne vyrovnaný. takú pokoru v srdci som u nikoho nikdy nevidela. nebál sa, mal svoju vieru.
a nebál sa, lebo vedel, že všetko, čo mohol urobiť, spravil najlepšie ako vedel. a vedel, že nenecháva za sebou žiadne nevyriešené nezhody.
vtedy som pochopila, čo je to nebáť sa smrti. že nebáť sa smrti znamená mať plnohodnotný život.
s kamaratom sme sa uz dohodli,ze sa stretneme v pekle,aby nam nebolo smutno
ale hoc by som to vsetko stihol, aj tak by som sa bal umriet..ja som proste tak existencne zakoreneny na tomto svete, v mojej mysli, ze si neviem predstavit, co by bolo potom s tym vsetkym..nechcem aby moja mysel, resp. dusa len tak zo dna na den umrela a bodka..prinajlepsom aspon chcem ist niekde do neba, kde by boli vsetci ludia a mohol by som tam byt s nimi donekonecna
a u mňa to je také.. som zmierený s tým, že raz zomriem. nemám strach v pravom slova zmysle. má zmysel sa tak kŕčovito obávať niečoho, čo si prišlo, a príde raz pre všetko živé? treba sa s tým zmieriť čo najskôr, lebo človek nikdy nevie, na ktorom mieste v poradovníku je.. ale na druhej strane by ma štvalo, ak by som mal zomrieť hneď teraz, lebo mám isté plány do života, rozrobené veci, a proste ak by som nejak náhle zomrel, ostal by po mne samý bordel, nedokončené veci. a predsa len, niektoré veci sú na svete aj pekné
Vtedy som si uvedomil, že zbožnujem život.
len sa bojím, čo bude ak predsa nebude.
smrti sa neboji len ten kto vie co ma ocakavat...kto ma otvorenu mysel (a nemyslim tym krestanstvo )
@smajo
Vlastnú smrť si v skutočnosti ani nedokážeme predstaviť. Môžeme si v mysli vykonštruovať svoj vlastný pohreb, alebo vkladanie svojej rakvy do hrobu, no nemôžeme si predstaviť bytie v úplne inej rovine, nakoľko s takým čímsi nemáme skúsenosti.
K téme: strach je prirodzenou reakciou človeka na nepoznané. A preto odpútať sa od strachu zo smrti je ad absurdum. Iste, dokáže to napríklad človek ležiaci na smrteľnej posteli, no je otázkou, či on už nie je na prelome tohoto života a života posmrtného, keď sa už díva na svet ,,zo zorného uhla večnosti", a zrazu sa všetko javí v novom svetle a neznáme sa stáva známym.