No kolko vas to trapi? Sam som zdravi snazim sa stravovat kvalitne vyvazene. No vekom to urcite pojde dole. Pomaly starneme a pojdeme do prdele. Cim som starsi tym viac myslim viac do buducnosti a vidim vela shitu pred sebou ktory....
sa predomnou tlaci. S niecim mozem nieco urobit na nieco mam mensi dosah ale rad by som to riesil skor ako sa z toho stanu sracky co mi budu padat na hlavu alebo mojim detom, ako to napr. dokazala generacia nasich rodicov s ekologiou ale to nechcu resit. Z kratka, zdravotnictvo je v riti a nutia nas platit noenormalne peniaze do zdravotnictva, vraj "poistenie". Ale za tie iste peniaze co teraz platime tomuti komunistickemu shitu by sme dostali poistenie kde by sme mali preplatenych nejlepsich lekarov sveta v najlepsich nemocniciach. A v europe je ich kopec aj v najblizsich statoch je v urcitych odvetviach nasobne lepsia kvalita a dostupnost sluzieb. Preco si vlastne musime platit tieto shity? Aky mate na to nazor? Ked teraz politici presadzuju nazory tychto par stovak dezolatov na ktorych inak budeme vsetci platit dane za ich liecbu, preco radsej mi mudrejsi by sme sa na nich nechceli vysrat a najst si politikov co presadia nase zaujmi a zrusia povinne zdravotne poistenie? Za tie ieste peniaze co teraz platime by sme mali nasobne lepsiu starostlivost. Treba vytvorit politicky tlak na zrusenie povinneho zdravotneho poistenia.
jj, zdravotné poistenie je len malý zlomok výpalného, ktorý všetci nedobrovoľne odvádzame štátu. ale vieš sa tomu vyhnúť a zaplatiť si medzinárodné poistenie, ktoré ti vyhovuje. Wilder o tom píše a vlastní firmu Liberation travel, ktorá ti vie pomôcť.
Tu čitkaj blog: » wilderko.medium.com/ako-zmiznúť-z...
@Thunderstorm Nie nevies sa tomu vyhnut pokial si obcanom slovenskej republiky. Musis platit slovenske povinne zravotne poistenie. Mimo toho si mozes platit co chces ale nezrausis si povinnost povinneho zravotneho poistenia. To je mozne iba ked si zmenis obcianstvo. A nad tym aj celkom rozmyslam a mali by ste vsetci vediet o svojich moznostiach a ze nemusite byt rukojemnikmi tohoto mafianskeho statu. A to neznamena ze sa musite odstahovat. Kludne mozete zit na slovensku nic sa nezmeni len si upravite nejake papiere. Neni to pre kazdeho sam to len prve obzeram co sa da urobit aby som zil lepsie a celkom zvazujem zmenu obcianstva A cim viac nas takych bude tym budeme vytvarat vecsi politicky tlak vecsi dopyt a snad sa z tohoto jebnuteho komunizmu raz stane kapitalizmus a slovensko sa zmeni.A ked nie nech si to jebnuti komunisti vyzeru sami ale ja im prispievat chcem co najmenej.
A inak celkom rozmyslam o nejakom obcianskom zdruzeni ktore by poskytovalo informacie a pomoc pred slovenskym statom a pomohlo ludom rozmyslat v celosvetovom meritku.
@Thunderstorm Zatial nie,a a miesa sa mi to teraz ale celkom ma to zaujalo a chcu v tychto veciach ako precitam si to, par veci som si presiel pred par dnami no riesim aj ine veci. Ale urcite si ho prejdem. Len som komentoval s par pomiesanymi informaciami a dojmami co zatial mam, zase ma neberte doslovne vim prd o tom XD Len chcem povedat aj inym ludom ze mame vela moznosti, lepsich moznosti aj mimo slovenska a nesme odkazany na slovenske shity a dezolatov.
sory, ja som z tohto trochu mimo, len mi to vysvetlite: keď si nebudem platiť zdravotné poistenie, tak všetky lekarske vyšetrenia, ktoré doteraz za mňa platila poisťovňa, si budem platiť sama? správne tomu rozumiem, či to som úplne mimo?
Ne ide o to ze zdravotna poistovna nie je poistovna a ty si neplatis poistenie. Je to vypalne od mafie ktore mas nakazane platit a dostanes to co ti nakazu a nemas pravo si vybrat lebo inak dostanes cez drzku. Je to bully ktory ti kradne desiatu. A nic moc ti neda pretoze nemusi pretoze nemas na ist niekde inde. Existuju ale poistovne, medzinarodne poistovne ktore si mozes zaplatit a dostanes nasobne lepsiu starostlivost a za rovnake peniaze. V podstate za to co platis teraz povinne by si platila dobrovolne ale dostala by si viac pretoze by to nebolo dobrovolne je tam konkurencia a starali by sa o teba. Problem s tymito "socialistickymi" bludmi je ze v skutocnosti okradu prave tych chudobnych obycajnych ludi a davaju peniaze bohatym. V zivote ziadne socialne zvyhodnenie nebolo na prospech obycajnych chudobnych alebo priemernych ludi.
Moja liečba stojí poisťovňu okolo 10 000€ ročne takze asi sa nemôžem sťažovať, ale nebolo easy si to vybojovať..
a 70€ mesačne sa mi nezdá vôbec veľa za zdravotnú starostlivosť, kludne aj 150€ by som dala, keby poisťovne všetko preplácali
Trochu uz ina tema ale nechcu zakladat nove forum. Co taka RTVS? Vsetci sme nuteny ju platit. A co dostavame? Sracky! Je doba 4K uz zacina 8K a tyto curaci su schopny davat sportove prenosy v SD kvaliate. Ako naozaj? Tieto hovna musime platit?
Že tzv sociálna mzda* u nás býva obzvlášť predmetom zmrdského rozkrádania a nefunguje dobre, to sa trochu iné problémy, a nie dôvody hľadať komunizmus alebo „komunizmus“ aj tam, kde žiaden neni.** Ak by sa trebárs odvody znižovali a zamestnanci by dostávali vyšší čistý príjem, problémy zdravotníctva či dôchodkov etc by to zázračne riešiť nezačalo, dosť možno skôr naopak.
Uspokojovanie potrieb je v moderných spoločnostiach nerozlučne späté s udržiavaním špecifického spoločenského vzťahu, ktorým je kapitál. Prostredníctvom neho vyrábame prevažnú časť toho, čo spotrebúvame. Námezdná práca pre kapitál je zase pre väčšinu z nás spôsobom, ako sa dostať k tomu, čo potrebujeme na prežitie. Aj súčasná situácia pripomína, aké nestabilné je toto usporiadanie.
Ak chceme hovoriť o znižovaní štátno-daňovo-odvodového zaťaženia práce, tak by trebalo aj dodať, že zároveň treba viac zaťažiť kapitál, ak nemáme empatiu kľučky od dverí a nechceme, aby sa ten koláč – aspoň deklaratívne určený hlavne pracujúcim – zmenšoval, ale aby sa radšej jeho financovanie prenieslo viac na plecia (veľko)kapitálu.
Systémy verejnej zdravotnej starostlivosti sú pomerne nedávnym vynálezom, ktorý sa spája prudkým rozvojom kapitalistických ekonomík v 19., ale najmä 20. storočí. Podobne ako systémy sociálnej podpory, školstva a dôchodkového zabezpečenia, aj zdravotníctvo bolo reakciou na základnú potrebu kapitalistickej výroby: potrebu práceschopnej, kvalifikovanej a disciplinovanej pracovnej sily. Naplnenie tejto potreby je síce základným predpokladom existencie kapitalizmu, ale nie je samozrejmé. Naopak: je v permanentnom konflikte s inými tendenciami tohto systému.
Vzťah kapitálu a pracovnej sily je totiž vo viacerých ohľadoch paradoxný. Úsilie maximalizovať zisk núti každého zamestnávateľa k úsporám na mzdových nákladoch. Ak však budú na mzdách príliš šetriť všetci šéfovia, nízke príjmy môžu ohroziť odbyt ich tovarov. Zároveň môžu viesť až k takému poklesu životnej úrovne pracujúcich, ktorý spôsobí zhoršenie kvality „ľudských zdrojov“: zhorší sa fyzická zdatnosť, zvýši sa chorobnosť a úmrtnosť, nastanú problémy s pôrodnosťou. Podobne aj nadmerné predlžovanie pracovného času či intenzifikácia práce vedú na jednej strane k rastu ziskov, no na druhej strane skracujú životnosť pracovnej sily, pretože sa rýchlejšie opotrebúva. Takéto paradoxy naplno prepukli najprv v Anglicku 19. storočia, kde až zhoršujúce sa podmienky pracujúcich postupne viedli k zákonnému obmedzeniu pracovného času, regulácii miezd či zavedeniu predpisov o bezpečnosti práce.
Zásadnú úlohu, ktorá je dôležitá aj na pochopenie charakteru kapitalistického zdravotníctva, pritom zohral štát. Proti záujmu jednotlivých podnikov, kapitálov (ktoré sa usilujú o maximalizáciu zisku bez ohľadu na dlhodobé dôsledky) musel štát presadiť legislatívu, ktorá vyjadrovala všeobecné záujmy kapitálu (udržanie určitej životnej úrovne pracujúcich je podmienkou existencie každého jednotlivého kapitálu). Dodržiavanie takých zákonov pritom treba vynucovať sankciami. Napríklad tendencia k neúmernému predlžovaniu pracovného času dodnes nezmizla, len ju viac či menej úspešne drží na uzde štát – ale tiež aktivita samotných pracujúcich.
Boje pracujúcich čiastočne stáli aj za zavedením spomínaných pravidiel, a to nielen v Anglicku. Treba však pamätať na to, že motivácia pracujúcich v tomto smere sa zásadne líši od cieľov, ktoré pri regulácii sleduje štát. Cieľom a poslaním každého kapitalistického štátu je vytvoriť prostredie pre rozvoj kapitálu: budovať infraštruktúru, pomocou polície garantovať zákonnosť, udržiavať sociálny zmier atď. Naproti tomu cieľom pracujúcich, ktorý vyplýva z ich postavenia v spoločnosti, je minimalizovať množstvo práce, maximalizovať vlastný voľný čas a čo najviac rozšíriť rozsah spoločenského bohatstva, ku ktorým majú prístup. Tieto ciele sú v rozpore s udržateľným rozvojom kapitálu.
*Zdravotníctvo, školstvo, sociálne zabezpečenie a ďalšie služby, ktoré „zadarmo“ poskytuje štát, sú rozličnými podobami toho istého – takzvanej sociálnej mzdy. Ide o časť spoločenského bohatstva, ktorá sa prostredníctvom štátu prerozdeľuje od kapitálu smerom k pracujúcim. Pre sociálnu mzdu platí to isté, čo pre klasickú mzdu: z hľadiska jednotlivého kapitálu predstavuje náklady. Štát ich musí presadiť na úkor kapitalistov. A podobne ako všetky výdobytky v oblasti bežnej mzdy či pracovných podmienok, aj víťazstvá pracujúcich vo sfére sociálnej mzdy sú vždy dočasné.
Ak by mal na výber, každý zamestnávateľ by najradšej prestal platiť odvody do sociálneho či zdravotného fondu. Mnohí zamestnávatelia by uprednostnili, ak by sa peniaze zo štátneho rozpočtu použili na podporu podnikania či výstavbu diaľnic. To sa naplno prejavuje vtedy, keď „sa musí šetriť“. No ak zdravotné a sociálne fondy úplne vyschnú, negatívne dôsledky zakrátko pocíti každý zamestnávateľ. Okolo tejto krajnej možnosti však existuje značný manévrovací priestor. Niektorým skupinám možno napríklad znížiť životnú úroveň bez toho, aby to priamo ohrozilo potreby kapitálu a sociálny zmier (napr. dôchodcovia, sociálne vylúčené skupiny…). Rozsah sociálnej mzdy je teda v neustálom pohybe, na ktorý vplývajú jednak potreby kapitálu, jednak naša schopnosť bojovať za väčší podiel na bohatstve.
Verejné zdravotníctvo je teda jednou z foriem sociálnej mzdy. Existujú rôzne systémy poskytovania zdravotnej starostlivosti, ktoré sa v detailoch líšia: napríklad v tom, kto spravuje zdravotný fond, komu patria ambulancie a nemocnice atď. Pre všetky systémy však platia uvedené všeobecné závery. S ich dôsledkami, ako sú škrty, prenášanie stále väčších nákladov na pracujúcich, znižovanie miezd a intenzifikácia práce v zdravotníctve, postupná privatizácia, prípadne s nejakou ich kombináciou, sa potýka každý systém zdravotníctva vo svete. Pravidlá jeho fungovania neurčujú tí, ktorí zdravotnú starostlivosť poskytujú (lekári, sestry atď.) a prijímajú (pacienti), ale kapitál a jeho štát. A ich ciele možno zhrnúť do jednoduchého hesla: za čo najmenej peňazí (tj časti ziskov zamestnávateľov, resp. štátnych výdavkov) čo najviac muziky (tj výkony od zdravotníckeho personálu).
Čo sa konkrétne týka takzvaného Slovenska: Už začiatkom 90. rokov sa u nás zaviedol pluralitný systém zdravotného poistenia, v ktorom funguje niekoľko zdravotných poisťovní (ZP). Ich počet postupne klesal, až sa ustálil na troch. Najväčšou je štátom kontrolovaná Všeobecná ZP, ktorá poisťuje väčšinu obyvateľov. Druhou je Dôvera, ktorá patrí finančnej skupine Penta Investments, treťou Union, ktorá je členkou holandskej skupiny poisťovní Achmea.
Kto na Slovensku poskytuje starostlivosť? Zriaďovateľom veľkej časti zariadení je prostredníctvom Ministerstva zdravotníctva štát, ktorý kontroluje najväčšie, teda fakultné nemocnice a odborné ústavy. Väčšina ambulantnej sféry je naopak súkromná, rovnako ako lekárne či diagnostické laboratóriá a niektoré špecializované pracoviská. Zriaďovateľom menších nemocníc je obvykle VÚC, často v nejakej forme partnerstva so súkromným kapitálom.
ZP sú významnými hráčmi v sektore, pretože spolu so štátom môžu priamo vplývať na ekonomickú situáciu nemocníc a ich personálu. Za „normálnych“ okolností zmluvy medzi ZP a zariadeniami stanovujú objem objednaných výkonov či zákrokov. Ak nemocnica tento limit prekročí (v tzv. „nadlimitných výkonoch“), ZP tieto nadbytočné zákroky neuhradí, hoci z medicínskeho hľadiska sú oprávnené. Podobný problém predstavuje nedostatočná výška platieb štátu za ekonomicky neaktívnych obyvateľov (študentov, nezamestnaných, dôchodcov atď.). Ani pre ZP, ani pre štát očividne nie je prioritou, aby mali všetci zabezpečenú čo najkvalitnejšiu zdravotnú starostlivosť.
Zmluvné vzťahy ZP a nemocníc vedú k paradoxom, ktoré sú vlastne len variantmi takýchto rozporov. Napríklad väčšina nemocníc nemôže odmietnuť pacienta len preto, lebo už prekročili limity dohodnuté v zmluvách. Nadlimitné výkony potom vedú k ich zadlžovaniu: od ZP nedostávajú zaplatené za všetku starostlivosť, ktorú skutočne poskytli. Všimnime si, k čomu dochádza: samo poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ktoré je základnou funkciou a dôvodom existencie nemocníc, zhoršuje ich ekonomickú kondíciu a z dlhodobého hľadiska podkopáva ich schopnosť poskytovať zdravotnú starostlivosť.
Na druhej strane špecializované zariadenie ako Stredoslovenský ústav srdcových a cievnych chorôb môže takého pacienta odmietnuť a odovzdať ho do starostlivosti bežnej nemocnice. Vďaka tomu síce nevytvára dlhy, no zároveň nevyužíva svoje kapacity naplno. Daňou za dobrú ekonomickú kondíciu je teda poskytovanie zdravotnej starostlivosti pod hranicou skutočných možností. V oboch príkladoch ide v napokon o to, že zdravotníctvo sa neriadi potrebami personálu a pacientov, ale potrebami kapitálu.
Existujú však určité hranice, ktoré zaručujú zachovanie zdravotnej starostlivosti v súlade so všeobecným záujmom kapitálu (poskytovať určitú úroveň starostlivosti potrebnú na udržanie zdravotného stavu obyvateľstva). Je napríklad stanovený minimálny počet nemocničných lôžok, lekárov atď., ktorý musí byť v jednotlivých regiónoch zazmluvnený. Výber konkrétnych poskytovateľov je pritom zväčša na rozhodnutí poisťovní. Výnimkami sú záchranná služba, ambulancie všeobecných lekárov a lekárne – tieto zariadenia majú automatický nárok na zmluvu.
ZP hrajú v systéme úlohu správcov prostriedkov, ktoré pochádzajú jednak z odvodov, jednak z platieb štátu. Samy nijaké nové zdroje nevytvárajú. Slúžia len ako lievik, cez ktorý prostriedky určené na krytie zdravotnej starostlivosti plynú do zariadení, ktoré ju poskytujú. Samozrejme, časť prostriedkov sa vynaloží na financovanie ich vlastnej prevádzky. Okrem toho smú poisťovne vytvárať zisk.
Termín „zisk“ však možno nie je celkom presný. Poisťovne riskujú len veľmi málo. Peniaze, ktoré dostávajú, sú zaručené: neplatenie poistenia je trestné. V tomto ohľade sa ZP o príjmy nemusia báť. Jednotlivá poisťovňa sa potom predovšetkým usiluje o to, aby z celkových prostriedkov získala čo najväčšiu časť, teda aby zväčšila svoj podiel na trhu. Zároveň však záleží aj na tom, akú štruktúru má jej „poistný kmeň“. Koľko poistencov má chronické ťažkosti? Koľko z nich je nezamestnaných a dôchodcov, za ktorých štát zaplatí len málo? Od odpovedí na tieto a ďalšie otázky závisí, koľko dokáže poisťovňa ušetriť.
Rovnakým princípom sa riadi aj vzťah ZP k nemocniciam. Pri uzatváraní zmlúv so zariadeniami im ide o to, vynútiť si čo najvýhodnejší objem hradenej starostlivosti. Všetko, čo usporia, tvorí ich zisk – teda odmenu za hospodárnosť. No keďže tento zisk nepredstavuje nič iné ako zrážku z celkovej sumy povinných odvodov, bude presnejšie hovoriť o „rente“.
Subjektom, ktorý je vo vytĺkaní renty zrejme najúspešnejší, je Dôvera. Jej vlastník, Penta, figuruje aj v ďalších spoločnostiach v zdravotníctve. Vlastní polovicu akcií firmy Falck záchranná, ktorá je najväčším prevádzkovateľom záchrannej zdravotnej služby na Slovensku. Je tiež vlastníkom medzinárodnej siete lekární Dr Max a siete súkromných zdravotníckych zariadení ProCare. Prostredníctvom spoločnosti Svet zdravia sa angažuje vo vyše tucte nemocníc. Penta postupne buduje uzavretý reťazec, ktorý umožňuje efektívne kontrolovať náklady (objemy hradených výkonov, mzdy zdravotníckeho a iného personálu atď.) a žmýkať poistnú rentu i kapitalistický zisk z viacerých oblastí v sektore (zdravotné poistenie, predaj liekov etc).
Zásadnou informáciou z Gorily je hlavne to, že minimálne v období, kedy tá nahrávka vznikla, mala Penta podchytené celé relevantné politické spektrum a ani naoko radikálnymi zmenami vlád sa nijako zvlášť trápiť nemusela. Asi toľko k tomu hľadaniu politikov, ktorým by mohli ležať na srdci naše záujmy.
**Ak hovoríme o „Smere-SD“, ktorý je právnym nástupcom „Strany demokratickej ľavice“, ktorá bola právnym nástupcom „Komunistickej strany Slovenska“, ich vládne obdobia vyzerali vo vzťahu k dnešnej pandémii napríklad aj takto: » bufet.karmina.red/posts/ako-minul...
(Podobne, aj v čínskom zdravotníctve by človek aspoň čosi z proklamovaného „socializmu“ zrejme musel hľadať lupou: » karmina.red/posts/politika-...
Kedysi tu socdemáci proklamovali zámer presadiť tzv. unitárny model zdravotného poistenia, v ktorom by odvody spravovala jediná, štátna ZP. Argumentovalo sa najmä tým, že vo forme zisku poisťovní sa zbytočne odčerpávajú prostriedky, ktoré boli pôvodne určené na poskytovanie zdravotnej starostlivosti.
To je celkom iste pravda. V nijakom zmysle však nešlo o spásonosný zámer. Aj unitárne systémy, ktoré poznáme z iných krajín, sú poznačené podobnými paradoxmi, ako sú tie, o ktorých bola reč vyššie. Tie totiž nevyplývajú z vlastnícko-právneho usporiadania vzťahov v zdravotníckom systéme, ale z jeho kapitalistickej formy. A tá sa ani zoštátnením trhu so zdravotným poistením nezmení. Zdravotnícky a iný personál na Slovensku by aj naďalej zápasil s nízkymi mzdami, pacienti zase s drahými liekmi a zhoršujúcou sa dostupnosťou starostlivosti. Ambulancie, záchranky, lekárne, laboratóriá i značná časť nemocníc by zostali aj naďalej súkromné. Čo je najdôležitejšie, charakter celého systému by aj pri unitárnom modeli určovali potreby kapitálu zastúpeného štátom. Netreba tiež zabúdať na to, že návrh prišiel v čase rozpočtovej krízy: ak by aj unitárny model viedol k úsporám, rozhodne nie preto, aby prístup k „nadštandardnej“ starostlivosti (čiže takej, akú súčasná medicína naozaj umožňuje) mal každý, kto ho potrebuje, ani preto, aby sa pracujúcim v zdravotníctve zvýšili mzdy.
Napokon, tá istá vláda, ktorá takto plánovala „vyvlastniť“ (odkúpiť) poistenecké kmene Dôvery a Unionu, prišla zároveň s návrhom novely trestného zákona, podľa ktorého by zdravotníci pri ďalšom hromadnom podávaní výpovedí čelili väzeniu. Bežný štrajk im zákon zakazoval už predtým; chceli im vziať aj jeho náhradu. Proti rozhodnejším lekárom (ktorí boli napokon úspešnejší ako sestry) stála celá politická scéna a všetky médiá. Vďaka zákonu, ktorý vznikol ako reakcia na hromadné podávanie výpovedí, je dnes štát počas núdzového stavu pripravený prinútiť zdravotníkov pracovať.
Ako vždy sa od nich očakáva, že všetko zvládnu. Hoci aj v igelitových vreciach, s jedným respirátorom na zmenu, o smäde a na pokraji vyčerpania – a nezriedka aj za hranicou činností, na ktoré majú kvalifikáciu. V krajinách, kde je situácia najhoršia, preto pohár ich trpezlivosti preteká a objavujú sa protesty. Namiesto heroizácie žiadajú bezpečnejšie pracovné podmienky a primeranú kompenzáciu za riziko. Namiesto falošnej spolupatričnosti potrebujú praktickú solidaritu a podporu.
Situácia v sektoroch reprodukcie bola napätá už dávno pred pandémiou: fungovali iba vďaka obetavosti, improvizácii a poslušnosti prevažne ženského personálu. Dnešná situácia len zvýrazňuje iracionalitu tejto spoločnosti. Kapitalizmus k starostlivosti o iných ľudí pristupuje ako k problému, ktorý treba vyriešiť s minimálnymi nákladmi. Takmer kamkoľvek sa pozrieme, väčšina činností, ktoré súvisia s opaterou o deti, chorých či starých, je platená mizerne alebo dokonca neplatená – a veľmi nerovnomerne rozložená. Kalkul má dôsledky aj na opačnej strane. Z adekvátnej starostlivosti, ktorá zodpovedá možnostiam 21. storočia, sa stále viac stáva luxus, a to aj v bohatých krajinách. Pandémia nastoľuje otázku, či toto je ten najlepší spôsob, ako sa o seba dokážeme postarať.
Firmy aj štáty už volajú po návrate do normálu. Pre pracujúcich v stravovaní znamená „normál“ dohody na minimálnu mzdu, peniaze navyše bokom a dvesto odpracovaných hodín mesačne. V priemysle je to monotónna, fyzicky náročná, často nočná práca. Pre zdravotné sestry sú to nekonečné nadčasy a mizerné zárobky. Stámilióny ľudí v rôznych odvetviach robia monotónnu, neistú, nebezpečnú, environmentálne škodlivú alebo spoločensky zbytočnú prácu – zatiaľ čo ďalší sú bez práce alebo sa k nej dostanú len príležitostne. Ak súčasný kurz nezvráti druhá vlna pandémie, tohto normálu nám už čoskoro naložia vrchovato.
Cestu vpred však naznačujú niektoré tendencie vnútri triedy pracujúcich. V postihnutých krajinách sa zdvihla vlna solidarity a vzájomnej pomoci, ktorá nie je založená na zásluhovosti, ale na reálnych potrebách. V množstve odvetví to boli pracujúci, nie manažment ani štát, kto ako prvý presadzoval opatrenia na ochranu zdravia a života, prípadne navrhoval zmenu orientácie výroby v súlade so spoločenskými potrebami.
Je dôležité pochopiť, kto je na čej strane. Drvivá väčšina zamestnancov zdravotníctva má spoločné záujmy nielen medzi sebou navzájom, ale aj s drvivou väčšinou pacientov. Všetci sú pracujúci a všetci potrebujú zdravotnú starostlivosť. Proti nim stojí štátno-súkromný komplex ministerstiev, poisťovní, manažmentov nemocníc a ďalších zariadení, ktorého cieľom je na zdravotníctve čo najviac ušetriť, ak sa už z neho nedá niečo vytĺcť. Pamätajme na to, keď sa najbližšie ozvú sestry, lekári alebo sanitárky.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
14 komentov
Tu čitkaj blog: » wilderko.medium.com/ako-zmiznúť-z...
nemusíš meniť občianstvo, stačí zmeniť trvalý pobyt.
škoda reči evidentne
a 70€ mesačne sa mi nezdá vôbec veľa za zdravotnú starostlivosť, kludne aj 150€ by som dala, keby poisťovne všetko preplácali
Že tzv sociálna mzda* u nás býva obzvlášť predmetom zmrdského rozkrádania a nefunguje dobre, to sa trochu iné problémy, a nie dôvody hľadať komunizmus alebo „komunizmus“ aj tam, kde žiaden neni.** Ak by sa trebárs odvody znižovali a zamestnanci by dostávali vyšší čistý príjem, problémy zdravotníctva či dôchodkov etc by to zázračne riešiť nezačalo, dosť možno skôr naopak.
Uspokojovanie potrieb je v moderných spoločnostiach nerozlučne späté s udržiavaním špecifického spoločenského vzťahu, ktorým je kapitál. Prostredníctvom neho vyrábame prevažnú časť toho, čo spotrebúvame. Námezdná práca pre kapitál je zase pre väčšinu z nás spôsobom, ako sa dostať k tomu, čo potrebujeme na prežitie. Aj súčasná situácia pripomína, aké nestabilné je toto usporiadanie.
Ak chceme hovoriť o znižovaní štátno-daňovo-odvodového zaťaženia práce, tak by trebalo aj dodať, že zároveň treba viac zaťažiť kapitál, ak nemáme empatiu kľučky od dverí a nechceme, aby sa ten koláč – aspoň deklaratívne určený hlavne pracujúcim – zmenšoval, ale aby sa radšej jeho financovanie prenieslo viac na plecia (veľko)kapitálu.
Systémy verejnej zdravotnej starostlivosti sú pomerne nedávnym vynálezom, ktorý sa spája prudkým rozvojom kapitalistických ekonomík v 19., ale najmä 20. storočí. Podobne ako systémy sociálnej podpory, školstva a dôchodkového zabezpečenia, aj zdravotníctvo bolo reakciou na základnú potrebu kapitalistickej výroby: potrebu práceschopnej, kvalifikovanej a disciplinovanej pracovnej sily. Naplnenie tejto potreby je síce základným predpokladom existencie kapitalizmu, ale nie je samozrejmé. Naopak: je v permanentnom konflikte s inými tendenciami tohto systému.
Vzťah kapitálu a pracovnej sily je totiž vo viacerých ohľadoch paradoxný. Úsilie maximalizovať zisk núti každého zamestnávateľa k úsporám na mzdových nákladoch. Ak však budú na mzdách príliš šetriť všetci šéfovia, nízke príjmy môžu ohroziť odbyt ich tovarov. Zároveň môžu viesť až k takému poklesu životnej úrovne pracujúcich, ktorý spôsobí zhoršenie kvality „ľudských zdrojov“: zhorší sa fyzická zdatnosť, zvýši sa chorobnosť a úmrtnosť, nastanú problémy s pôrodnosťou. Podobne aj nadmerné predlžovanie pracovného času či intenzifikácia práce vedú na jednej strane k rastu ziskov, no na druhej strane skracujú životnosť pracovnej sily, pretože sa rýchlejšie opotrebúva. Takéto paradoxy naplno prepukli najprv v Anglicku 19. storočia, kde až zhoršujúce sa podmienky pracujúcich postupne viedli k zákonnému obmedzeniu pracovného času, regulácii miezd či zavedeniu predpisov o bezpečnosti práce.
Zásadnú úlohu, ktorá je dôležitá aj na pochopenie charakteru kapitalistického zdravotníctva, pritom zohral štát. Proti záujmu jednotlivých podnikov, kapitálov (ktoré sa usilujú o maximalizáciu zisku bez ohľadu na dlhodobé dôsledky) musel štát presadiť legislatívu, ktorá vyjadrovala všeobecné záujmy kapitálu (udržanie určitej životnej úrovne pracujúcich je podmienkou existencie každého jednotlivého kapitálu). Dodržiavanie takých zákonov pritom treba vynucovať sankciami. Napríklad tendencia k neúmernému predlžovaniu pracovného času dodnes nezmizla, len ju viac či menej úspešne drží na uzde štát – ale tiež aktivita samotných pracujúcich.
Boje pracujúcich čiastočne stáli aj za zavedením spomínaných pravidiel, a to nielen v Anglicku. Treba však pamätať na to, že motivácia pracujúcich v tomto smere sa zásadne líši od cieľov, ktoré pri regulácii sleduje štát. Cieľom a poslaním každého kapitalistického štátu je vytvoriť prostredie pre rozvoj kapitálu: budovať infraštruktúru, pomocou polície garantovať zákonnosť, udržiavať sociálny zmier atď. Naproti tomu cieľom pracujúcich, ktorý vyplýva z ich postavenia v spoločnosti, je minimalizovať množstvo práce, maximalizovať vlastný voľný čas a čo najviac rozšíriť rozsah spoločenského bohatstva, ku ktorým majú prístup. Tieto ciele sú v rozpore s udržateľným rozvojom kapitálu.
*Zdravotníctvo, školstvo, sociálne zabezpečenie a ďalšie služby, ktoré „zadarmo“ poskytuje štát, sú rozličnými podobami toho istého – takzvanej sociálnej mzdy. Ide o časť spoločenského bohatstva, ktorá sa prostredníctvom štátu prerozdeľuje od kapitálu smerom k pracujúcim. Pre sociálnu mzdu platí to isté, čo pre klasickú mzdu: z hľadiska jednotlivého kapitálu predstavuje náklady. Štát ich musí presadiť na úkor kapitalistov. A podobne ako všetky výdobytky v oblasti bežnej mzdy či pracovných podmienok, aj víťazstvá pracujúcich vo sfére sociálnej mzdy sú vždy dočasné.
Ak by mal na výber, každý zamestnávateľ by najradšej prestal platiť odvody do sociálneho či zdravotného fondu. Mnohí zamestnávatelia by uprednostnili, ak by sa peniaze zo štátneho rozpočtu použili na podporu podnikania či výstavbu diaľnic. To sa naplno prejavuje vtedy, keď „sa musí šetriť“. No ak zdravotné a sociálne fondy úplne vyschnú, negatívne dôsledky zakrátko pocíti každý zamestnávateľ. Okolo tejto krajnej možnosti však existuje značný manévrovací priestor. Niektorým skupinám možno napríklad znížiť životnú úroveň bez toho, aby to priamo ohrozilo potreby kapitálu a sociálny zmier (napr. dôchodcovia, sociálne vylúčené skupiny…). Rozsah sociálnej mzdy je teda v neustálom pohybe, na ktorý vplývajú jednak potreby kapitálu, jednak naša schopnosť bojovať za väčší podiel na bohatstve.
Verejné zdravotníctvo je teda jednou z foriem sociálnej mzdy. Existujú rôzne systémy poskytovania zdravotnej starostlivosti, ktoré sa v detailoch líšia: napríklad v tom, kto spravuje zdravotný fond, komu patria ambulancie a nemocnice atď. Pre všetky systémy však platia uvedené všeobecné závery. S ich dôsledkami, ako sú škrty, prenášanie stále väčších nákladov na pracujúcich, znižovanie miezd a intenzifikácia práce v zdravotníctve, postupná privatizácia, prípadne s nejakou ich kombináciou, sa potýka každý systém zdravotníctva vo svete. Pravidlá jeho fungovania neurčujú tí, ktorí zdravotnú starostlivosť poskytujú (lekári, sestry atď.) a prijímajú (pacienti), ale kapitál a jeho štát. A ich ciele možno zhrnúť do jednoduchého hesla: za čo najmenej peňazí (tj časti ziskov zamestnávateľov, resp. štátnych výdavkov) čo najviac muziky (tj výkony od zdravotníckeho personálu).
Čo sa konkrétne týka takzvaného Slovenska: Už začiatkom 90. rokov sa u nás zaviedol pluralitný systém zdravotného poistenia, v ktorom funguje niekoľko zdravotných poisťovní (ZP). Ich počet postupne klesal, až sa ustálil na troch. Najväčšou je štátom kontrolovaná Všeobecná ZP, ktorá poisťuje väčšinu obyvateľov. Druhou je Dôvera, ktorá patrí finančnej skupine Penta Investments, treťou Union, ktorá je členkou holandskej skupiny poisťovní Achmea.
Kto na Slovensku poskytuje starostlivosť? Zriaďovateľom veľkej časti zariadení je prostredníctvom Ministerstva zdravotníctva štát, ktorý kontroluje najväčšie, teda fakultné nemocnice a odborné ústavy. Väčšina ambulantnej sféry je naopak súkromná, rovnako ako lekárne či diagnostické laboratóriá a niektoré špecializované pracoviská. Zriaďovateľom menších nemocníc je obvykle VÚC, často v nejakej forme partnerstva so súkromným kapitálom.
ZP sú významnými hráčmi v sektore, pretože spolu so štátom môžu priamo vplývať na ekonomickú situáciu nemocníc a ich personálu. Za „normálnych“ okolností zmluvy medzi ZP a zariadeniami stanovujú objem objednaných výkonov či zákrokov. Ak nemocnica tento limit prekročí (v tzv. „nadlimitných výkonoch“), ZP tieto nadbytočné zákroky neuhradí, hoci z medicínskeho hľadiska sú oprávnené. Podobný problém predstavuje nedostatočná výška platieb štátu za ekonomicky neaktívnych obyvateľov (študentov, nezamestnaných, dôchodcov atď.). Ani pre ZP, ani pre štát očividne nie je prioritou, aby mali všetci zabezpečenú čo najkvalitnejšiu zdravotnú starostlivosť.
Zmluvné vzťahy ZP a nemocníc vedú k paradoxom, ktoré sú vlastne len variantmi takýchto rozporov. Napríklad väčšina nemocníc nemôže odmietnuť pacienta len preto, lebo už prekročili limity dohodnuté v zmluvách. Nadlimitné výkony potom vedú k ich zadlžovaniu: od ZP nedostávajú zaplatené za všetku starostlivosť, ktorú skutočne poskytli. Všimnime si, k čomu dochádza: samo poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ktoré je základnou funkciou a dôvodom existencie nemocníc, zhoršuje ich ekonomickú kondíciu a z dlhodobého hľadiska podkopáva ich schopnosť poskytovať zdravotnú starostlivosť.
Na druhej strane špecializované zariadenie ako Stredoslovenský ústav srdcových a cievnych chorôb môže takého pacienta odmietnuť a odovzdať ho do starostlivosti bežnej nemocnice. Vďaka tomu síce nevytvára dlhy, no zároveň nevyužíva svoje kapacity naplno. Daňou za dobrú ekonomickú kondíciu je teda poskytovanie zdravotnej starostlivosti pod hranicou skutočných možností. V oboch príkladoch ide v napokon o to, že zdravotníctvo sa neriadi potrebami personálu a pacientov, ale potrebami kapitálu.
Existujú však určité hranice, ktoré zaručujú zachovanie zdravotnej starostlivosti v súlade so všeobecným záujmom kapitálu (poskytovať určitú úroveň starostlivosti potrebnú na udržanie zdravotného stavu obyvateľstva). Je napríklad stanovený minimálny počet nemocničných lôžok, lekárov atď., ktorý musí byť v jednotlivých regiónoch zazmluvnený. Výber konkrétnych poskytovateľov je pritom zväčša na rozhodnutí poisťovní. Výnimkami sú záchranná služba, ambulancie všeobecných lekárov a lekárne – tieto zariadenia majú automatický nárok na zmluvu.
ZP hrajú v systéme úlohu správcov prostriedkov, ktoré pochádzajú jednak z odvodov, jednak z platieb štátu. Samy nijaké nové zdroje nevytvárajú. Slúžia len ako lievik, cez ktorý prostriedky určené na krytie zdravotnej starostlivosti plynú do zariadení, ktoré ju poskytujú. Samozrejme, časť prostriedkov sa vynaloží na financovanie ich vlastnej prevádzky. Okrem toho smú poisťovne vytvárať zisk.
Termín „zisk“ však možno nie je celkom presný. Poisťovne riskujú len veľmi málo. Peniaze, ktoré dostávajú, sú zaručené: neplatenie poistenia je trestné. V tomto ohľade sa ZP o príjmy nemusia báť. Jednotlivá poisťovňa sa potom predovšetkým usiluje o to, aby z celkových prostriedkov získala čo najväčšiu časť, teda aby zväčšila svoj podiel na trhu. Zároveň však záleží aj na tom, akú štruktúru má jej „poistný kmeň“. Koľko poistencov má chronické ťažkosti? Koľko z nich je nezamestnaných a dôchodcov, za ktorých štát zaplatí len málo? Od odpovedí na tieto a ďalšie otázky závisí, koľko dokáže poisťovňa ušetriť.
Rovnakým princípom sa riadi aj vzťah ZP k nemocniciam. Pri uzatváraní zmlúv so zariadeniami im ide o to, vynútiť si čo najvýhodnejší objem hradenej starostlivosti. Všetko, čo usporia, tvorí ich zisk – teda odmenu za hospodárnosť. No keďže tento zisk nepredstavuje nič iné ako zrážku z celkovej sumy povinných odvodov, bude presnejšie hovoriť o „rente“.
Subjektom, ktorý je vo vytĺkaní renty zrejme najúspešnejší, je Dôvera. Jej vlastník, Penta, figuruje aj v ďalších spoločnostiach v zdravotníctve. Vlastní polovicu akcií firmy Falck záchranná, ktorá je najväčším prevádzkovateľom záchrannej zdravotnej služby na Slovensku. Je tiež vlastníkom medzinárodnej siete lekární Dr Max a siete súkromných zdravotníckych zariadení ProCare. Prostredníctvom spoločnosti Svet zdravia sa angažuje vo vyše tucte nemocníc. Penta postupne buduje uzavretý reťazec, ktorý umožňuje efektívne kontrolovať náklady (objemy hradených výkonov, mzdy zdravotníckeho a iného personálu atď.) a žmýkať poistnú rentu i kapitalistický zisk z viacerých oblastí v sektore (zdravotné poistenie, predaj liekov etc).
Zásadnou informáciou z Gorily je hlavne to, že minimálne v období, kedy tá nahrávka vznikla, mala Penta podchytené celé relevantné politické spektrum a ani naoko radikálnymi zmenami vlád sa nijako zvlášť trápiť nemusela. Asi toľko k tomu hľadaniu politikov, ktorým by mohli ležať na srdci naše záujmy.
**Ak hovoríme o „Smere-SD“, ktorý je právnym nástupcom „Strany demokratickej ľavice“, ktorá bola právnym nástupcom „Komunistickej strany Slovenska“, ich vládne obdobia vyzerali vo vzťahu k dnešnej pandémii napríklad aj takto: » bufet.karmina.red/posts/ako-minul...
(Podobne, aj v čínskom zdravotníctve by človek aspoň čosi z proklamovaného „socializmu“ zrejme musel hľadať lupou: » karmina.red/posts/politika-...
Kedysi tu socdemáci proklamovali zámer presadiť tzv. unitárny model zdravotného poistenia, v ktorom by odvody spravovala jediná, štátna ZP. Argumentovalo sa najmä tým, že vo forme zisku poisťovní sa zbytočne odčerpávajú prostriedky, ktoré boli pôvodne určené na poskytovanie zdravotnej starostlivosti.
To je celkom iste pravda. V nijakom zmysle však nešlo o spásonosný zámer. Aj unitárne systémy, ktoré poznáme z iných krajín, sú poznačené podobnými paradoxmi, ako sú tie, o ktorých bola reč vyššie. Tie totiž nevyplývajú z vlastnícko-právneho usporiadania vzťahov v zdravotníckom systéme, ale z jeho kapitalistickej formy. A tá sa ani zoštátnením trhu so zdravotným poistením nezmení. Zdravotnícky a iný personál na Slovensku by aj naďalej zápasil s nízkymi mzdami, pacienti zase s drahými liekmi a zhoršujúcou sa dostupnosťou starostlivosti. Ambulancie, záchranky, lekárne, laboratóriá i značná časť nemocníc by zostali aj naďalej súkromné. Čo je najdôležitejšie, charakter celého systému by aj pri unitárnom modeli určovali potreby kapitálu zastúpeného štátom. Netreba tiež zabúdať na to, že návrh prišiel v čase rozpočtovej krízy: ak by aj unitárny model viedol k úsporám, rozhodne nie preto, aby prístup k „nadštandardnej“ starostlivosti (čiže takej, akú súčasná medicína naozaj umožňuje) mal každý, kto ho potrebuje, ani preto, aby sa pracujúcim v zdravotníctve zvýšili mzdy.
Napokon, tá istá vláda, ktorá takto plánovala „vyvlastniť“ (odkúpiť) poistenecké kmene Dôvery a Unionu, prišla zároveň s návrhom novely trestného zákona, podľa ktorého by zdravotníci pri ďalšom hromadnom podávaní výpovedí čelili väzeniu. Bežný štrajk im zákon zakazoval už predtým; chceli im vziať aj jeho náhradu. Proti rozhodnejším lekárom (ktorí boli napokon úspešnejší ako sestry) stála celá politická scéna a všetky médiá. Vďaka zákonu, ktorý vznikol ako reakcia na hromadné podávanie výpovedí, je dnes štát počas núdzového stavu pripravený prinútiť zdravotníkov pracovať.
Ako vždy sa od nich očakáva, že všetko zvládnu. Hoci aj v igelitových vreciach, s jedným respirátorom na zmenu, o smäde a na pokraji vyčerpania – a nezriedka aj za hranicou činností, na ktoré majú kvalifikáciu. V krajinách, kde je situácia najhoršia, preto pohár ich trpezlivosti preteká a objavujú sa protesty. Namiesto heroizácie žiadajú bezpečnejšie pracovné podmienky a primeranú kompenzáciu za riziko. Namiesto falošnej spolupatričnosti potrebujú praktickú solidaritu a podporu.
Situácia v sektoroch reprodukcie bola napätá už dávno pred pandémiou: fungovali iba vďaka obetavosti, improvizácii a poslušnosti prevažne ženského personálu. Dnešná situácia len zvýrazňuje iracionalitu tejto spoločnosti. Kapitalizmus k starostlivosti o iných ľudí pristupuje ako k problému, ktorý treba vyriešiť s minimálnymi nákladmi. Takmer kamkoľvek sa pozrieme, väčšina činností, ktoré súvisia s opaterou o deti, chorých či starých, je platená mizerne alebo dokonca neplatená – a veľmi nerovnomerne rozložená. Kalkul má dôsledky aj na opačnej strane. Z adekvátnej starostlivosti, ktorá zodpovedá možnostiam 21. storočia, sa stále viac stáva luxus, a to aj v bohatých krajinách. Pandémia nastoľuje otázku, či toto je ten najlepší spôsob, ako sa o seba dokážeme postarať.
Firmy aj štáty už volajú po návrate do normálu. Pre pracujúcich v stravovaní znamená „normál“ dohody na minimálnu mzdu, peniaze navyše bokom a dvesto odpracovaných hodín mesačne. V priemysle je to monotónna, fyzicky náročná, často nočná práca. Pre zdravotné sestry sú to nekonečné nadčasy a mizerné zárobky. Stámilióny ľudí v rôznych odvetviach robia monotónnu, neistú, nebezpečnú, environmentálne škodlivú alebo spoločensky zbytočnú prácu – zatiaľ čo ďalší sú bez práce alebo sa k nej dostanú len príležitostne. Ak súčasný kurz nezvráti druhá vlna pandémie, tohto normálu nám už čoskoro naložia vrchovato.
Cestu vpred však naznačujú niektoré tendencie vnútri triedy pracujúcich. V postihnutých krajinách sa zdvihla vlna solidarity a vzájomnej pomoci, ktorá nie je založená na zásluhovosti, ale na reálnych potrebách. V množstve odvetví to boli pracujúci, nie manažment ani štát, kto ako prvý presadzoval opatrenia na ochranu zdravia a života, prípadne navrhoval zmenu orientácie výroby v súlade so spoločenskými potrebami.
Je dôležité pochopiť, kto je na čej strane. Drvivá väčšina zamestnancov zdravotníctva má spoločné záujmy nielen medzi sebou navzájom, ale aj s drvivou väčšinou pacientov. Všetci sú pracujúci a všetci potrebujú zdravotnú starostlivosť. Proti nim stojí štátno-súkromný komplex ministerstiev, poisťovní, manažmentov nemocníc a ďalších zariadení, ktorého cieľom je na zdravotníctve čo najviac ušetriť, ak sa už z neho nedá niečo vytĺcť. Pamätajme na to, keď sa najbližšie ozvú sestry, lekári alebo sanitárky.
Zdroje a ďalšie linky:
» web.archive.org/web/20170224101...
» www.marxists.org/cestina/marx-en...
» libcom.org/library/driving...
» karmina.red/posts/10tez/...